Ivan Jefremov

Na hranici Oekumeny

Prológ

Nad sčerenou Nevou dul svieži jesenný vietor. Ostrá vežička Petropavlovskej pevnosti, dvíhajúc sa do belasých výšav, ligotala sa v slnečnom dni ako zlatý lúč. Pod ňou Palácový most strojne klenul široký mocný chrbát. Vlnky, rozhojdané, jagavé, pravidelne špľachotali o žulové schodíky na nábreží.

Na lavičke sedel mladý námorník. Zrazu pozrel na hodinky, vyskočil a ponáhľal sa dolu nábrežím okolo Admirality. V priezračnom jesennom vzduchu žlté múry ladne dvíhali biely veniec stĺpov. Po hladkom asfalte mäkko uháňali autá a na ich vyleštených sklách a rôznofarebných karosériách ihrali trasľavé záblesky slnka.

Mladík sa náhlil po nábreží, potom sa pustil krížom cez park, hýriaci jesennými farbami, a na chvíľu zastal pred bránou, kde dvaja žuloví obri podopierali masívny balkón. Vstúpil. Vo vestibule si odložil čierny plášť a vybehol po mramorovom schodišti na chodbu, lemovanú radom mramorových sôch.

S radostným úsmevom mu vyšla v ústrety štíhla dievčina hĺbavých sivých očí. Námorník pozrel na ňu neisto. Dievčina idúcky odkladala do kabelky lístok zo šatne — teda sa neoneskoril. Mládenec sa uspokojil a navrhol dievčine, aby začali prehliadku múzea dole, v oddelení staroveku.

A keď si pozerali úlomky z váz a doštičiek s neznámym písmom, ponuré, čierne staroegyptské sochy, sarkofágy^[1], múmie, zatúžili po svetlých farbách. Prešli dvoma sálami k bočnému schodišťu, ktoré viedlo k horným sálam z malej miestnosti s úzkymi oknami. Medzi bielymi stĺpmi stáli osemhranné vitríny so starovekými umeleckými drobnôstkami. Odrazu v tretej vitríne zaligotala sa čudná farebná škvrna čarovnej modrozelenej farby, taká žiarivá, že sa zdalo, akoby sama svetielkovala. Dievča priviedlo k vitríne aj svojho spoločníka. Na striebristom zamate ležal plochý okrúhly kameň, neobyčajne čistý a priesvitný. Jeho trblietavý, zelenkastomodrý svit bol prekvapivo radostný, svetlý a hlboký, s teplým odtienkom číreho vlna.

Na hladkej, jemne opracovanej ploche boli vyryté ľudské postavičky nie väčšie ako malíček.

V sivej pochmúrnej sále sa svetielkujúci kameň ostro vynímal. Mladý námorník hlasno vzdychol a dievča v jeho pohľade uvidelo zasnívanú spomienku.

— Také býva južné more za pekného počasia na poludnie, — prehovoril námorník pomaly. V hlase mu znela istota očitého svedka.

— Nevidela som to, — šeplo dievča, — ale cítim v kameni akúsi hĺbku alebo radosť — sám neviem čo… Kde len nachádzajú takéto kamene?

Ani tabuľka s nápisom „Antické pohrebištia zo VII. storočia, kraj stredného Dnepra, rieka Ros“, ani ceduľka vo vitríne „Grebenecká mohyla — stará rodová svätyňa“ mladej dvojici nič neprezrádzali. Nič im nepovedali ani predmety vo vitríne: úlomky nožov a kopijí zdeformované hrdzou, ploché čaše a lichobežníkové prívesky z očernetého striebra a bronzu.

— Toto sú vykopávky z okolia Kijeva, — pokúsil sa vysvetliť mladík. — No nepočul som, že by sa tam alebo inde na Ukrajine nachádzali takéto kamene… Koho sa opýtať? — obzrel sa po sále.

Ako nárokom nebol nablízku ani jeden sprievodca. Iba v kúte pri schodoch sedela dozorkyňa.

Zhora sa ozvali kroky: po schodoch zostupoval vysoký mužský v starostlivo vyhladených čiernych šatách. Podľa toho, ako dozorkyňa vstala a úctive pozdravila, dievčina sa dovtípila, že mužský je tu akiste dajakým predstaveným. Jemne drgla svojho spoločníka, no námorník už kráčal príchodziemu v ústrety, pozdravil sa po vojensky a začal: — Prepáčte, môžem sa vás na niečo spýtať?

— Prosím. Čo by ste radi? — odvetil vedec a krátkozrako prižmúril pokojné oči, obzerajúc si mladých ľudí. Usmial sa, keď sa mu námorník zdôveril, čo ich zaujíma.

— Máte dobrý postreh! — zvolal pochvalne. — Všimli ste si jeden z najzaujímavejších exponátov v našom múzeu. Obrázok na kameni ste si dôkladne prezreli? Nie? Je malý? A načo je tu tento prístroj? Pozrite.

Vedec sklopil drevený rámček pripevnený na hornom okraji vitríny.

Rovno pred kameň sa posunulo veľké zväčšovacie sklo. Šťukol vypínač a ostré svetlo zalialo povrch kameňa. Mladí ľudia sa ešte s väčším záujmom zahľadeli na vyryté postavičky, ktoré akoby ožili. Pri jednom okraji kameňa bola jemne načrtnutá postava obnaženej dievčiny s pravou rukou priloženou k lícu. Prstence hustých vlasov jej splývali na plecia.

Ostatný povrch kameňa zaberali traja objímajúci sa chlapi, vypracovaní ešte majstrovskejšie ako dievčina.

Urastené, svalnaté telá zamreli v pohybe. Stredný, mocný chlap, vyšší ako ostatní dvaja, zoširoka rozhodil im ruky na plecia — a oni, ozbrojení kopijami, v strehu nakláňali hlavy dopredu. V ich pohybe sa zračila napätá bdelosť udatných bojovníkov, hotových odraziť každého nepriateľa.

S neobyčajnou silou vyjadrovali myšlienku: bratstvo, vernosť a spoločný boj.

Hĺbka priesvitného, žiarivého kameňa, ktorý bol súčasne pozadím aj materiálom, zvyšovala krásu diela. Teplý, vlhký lesk, vychádzajúci odkiaľsi z hĺbky kameňa, dodával telám zlatistú veselosť slnečného jasu…

Na dolnom okraji kameňa boli nedbanlivé, narýchlo vryté nezrozumiteľné znaky.

— Vynadívali ste sa? Ako vidím, zaujalo vás to. — Na vedcove slová sa obaja mladí strhli.

— No dobre. Mám vám povedať čo-to o kameni? Kameň je jednou z hádaniek, aké sa zavše vyskytnú v historických dokladoch zo staroveku.

Tento beryl^[2] — nie zriedkavý nerast — je výnimočný nielen svojou priezračnosťou a belasozelenkastým zafarbením. Nachádza sa iba v južnej Afrike. Na kameni je vyrytá gema — také práce robili za rozkvetu starogréckeho umenia v Helade. No beryl je kameň veľmi tvrdý. Vyryť doň niečo tak dôkladne sa dá iba diamantom a ten helénski majstri nepoznali.

Z troch mužských postáv stredná bezpochyby znázorňuje černocha, pravá Heléna a ľavá príslušníka niektorého národa od Stredozemného mora — Kréťana alebo Etruska. A napokon, podľa techniky vyobrazenia ľudského tela gema by mala pochádzať z epochy rozkvetu Helady. Celý rad zvláštností poukazuje na dobu omnoho dávnejšiu. A už ani nehovorím, že zobrazené kopije sú iné, ako používali v Helade alebo Egypte. Je tu teda celý rad protirečení, ale gema, hľa, jestvuje.

Vedec sa odmlčal. Potom pokračoval práve tak úryvkovito: — Je ešte veľa historických záhad. Všetky zdôrazňujú len jedno: vieme málo, veľmi málo. Nedostatočne si predstavujeme život v staroveku.

Napríklad aj tu, u nás, v klenotnici máme medzi skýtskymi pamiatkami dvetisícšesťstoročnú zlatú sponu, a je na nej do podrobnosti vyobrazený šabľovitý^[3] tiger, o ktorom nám paleontológovia tvrdia, že vymrel už pred tristotisíc rokmi… Vidíte!… V egyptských hrobkách sú fresky, na ktorých sú s prekvapujúcou vernosťou nakreslené všetky druhy zvierat, čo žili v Egypte. A medzi nimi je ozrutánske zviera podobné hyene — také nie je známe ani z Egypta, ani z celej Afriky.

V káhirskom múzeu je socha dievčaťa, nájdená v zrúcaninách egyptského mesta Achetaton, vybudovaného v štrnástom storočí pred naším letopočtom. Dievčina nie je Egypťanka, ani práca nie je egyptského pôvodu — akoby bola z iného sveta. Moji kolegovia vám to vysvetlia jednoducho, vraj „šty-li-zá-cia“, — slabikoval učenec žartovne.

— Ale ja si pritom vždy spomeniem na jednu historku. Na tých istých nástenných maľbách sa často vyskytovala istá rybka. Neveľká, celkom obyčajná. Lenže vždy nakreslená hore bruchom. Akože: Egypťania, takí presní umelci — a naraz takáto rybka? Vysvetľovalo sa to, pravda, aj štylizáciou, aj náboženstvom, aj vplyvom kultu boha Ammona. Bolo to presvedčivé, a tak sa s tým uspokojili. Ale asi pred pätnástimi rokmi vyšlo najavo, že v Níle i dnes žije rybka, ktorá pláva hore bruchom. Poučné, nie?

No, zahovoril som sa. Do videnia, priatelia, zaujímajte sa aj ďalej o záhady dejín…

— Ešte chvíľku, profesor! — zvolalo dievča. — Nemohli by ste nám povedať… vysvetliť obraz na kameni?

Vedec sa usmial.

— Čo s vami robiť? To, čo vám poviem, bude len a len dohad. Jedno je isté; v pravom umení sa odráža život. Umenie žije a rastie iba v boji proti starému. V tých dávnych časoch, keď vznikla táto gema, vládlo bezprávie a otroctvo. Mnoho ľudí sa vlieklo beznádejným životom. Ale porobení dvíhali zbrane proti nemilosrdnému otroctvu. A tak, keď hľadím na gemu s obrazom troch bojovníkov, sa nazdávam, že ich priateľstvo vzniklo v boji za slobodu… Možno spolu ušli zo zajatia… možno sám neznámy umelec sa zúčastnil bojov... Inakšie to ani nemôže byť. Preto je jeho dielo také dokonalé! Je, povedal by som, víťazstvom nového nad starým už v dávno zašlých vekoch. Tieto doklady, ktoré nachádzame, upútajú najmä sovietskych ľudí, ktorí bojujú proti všetkému, čo hatí náš rozvoj v živote, vede, umení. Veď vidíte, aj vás to zaujalo. Dievča a námorník sa znova sklonili k vitríne, ohromení všetkým, čo počuli. Kameň sa im videl tajomný, záhadný.

Hlboká, jasná a čistá farba mora… Na ňom v bratskom objatí traja mužskí… a dievčina, plná života a ženského čara, akoby stála na brehu mora.

Mladý námorník sa s povzdychom vystrel. Dievča sa ešte prizeralo.

Ticho v sále prerušil dupot a šum prichádzajúcich návštevníkov. Vtedy aj dievča zdvihlo hlavu.

— Ešte sa sem vrátime, pravda? — spýtal sa námorník.

— Prirodzene, a nie raz! — prikývlo dievča.

Šuhaj ju nežne viedol k bielemu schodišťu.

Majstrov žiak

Ploché skalisko zabiehalo ďaleko do mora. More, neviditeľné v nočnej tme, ohlášalo sa iba špľachotom. Z kameňa ešte sálalo teplo slnečného dňa; studený vietor, čo sa naháňal pomedzi skaliská, šuhaja neodrádzal.

Zadumane hľadel do diaľav, ta, kde striebristý pás Mliečnej cesty splýval s tmou. Pozoroval lietavice. Odrazu preťali nebo ani žeravé ihly a zmizli za horizontom, pohasnúc ako rozpálené strely. A znovu sa po oblohe rozsypali ohnivé strely a odleteli do neznáma, do rozprávkových krajín za morom, pri hraniciach Oekumeny^[4].

„Spýtam sa deda, kam padajú,“ rozhodol sa šuhaj a zápäť mu zišlo na um, ako by bolo krásne letieť nebom k neznámemu cieľu.

Už nie je chlapec — ešte niekoľko dní a dosiahne vojenský vek. No vojakom nebude, lež veľkým umelcom, slávnym sochárom. Líšil sa od mnohých vrodenou schopnosťou vidieť tvary prírody, vnímať a zapamätať si ich… To mu povedal učiteľ — majster Agenor. Tam, kde iní ľahostajne prechádzali, on, Pandion, zastal a rozochvele pozoroval to, čo si ešte nevedel ujasniť a vysvetliť. Mnohotvárnosť prírody ho priťahovala neprestajnými premenami. Neskoršie mu zbystrel zrak. Šuhaj našiel a zapamätal si črty, ktoré sa mu videli krásne. A krásu objavoval všade — v ohybe hrebeňa pribiehajúcej vlny, aj vo vetrom rozviatych kučeravých vlasoch Tessy — učiteľovej dcéry, v strojnom stromoradí borovíc, v ponurých bralách vypínajúcich sa nad morom. Od tých čias jeho úsilie smerovalo k tomu, aby zachytil krásu foriem a ukázal ju tým, ktorí ju sami nepostihnú. A čo môže byť krajšie od ľudského tela! No vyjadriť jeho krásu je najťažšie…

Preto sa živé črty zachytené v pamäti tak málo podobajú sochám bohov a hrdinov, ktoré kol seba vídal a ktoré sa sám učil majstrovať. Veď ani diela najchýrnejších majstrov Aeneady^[5] nevedeli presvedčivo zobraziť živé ľudské telo. Šuhaj nejasne cítil, že sú v nich umelo nadnesené a hrubo umocnené iba jednotlivé ťahy, vyjadrujúce radosť, vôľu, hnev alebo nežnosť, no nič viac. Aby bol dojem čím väčší, sochár obetoval všetko ostatné. No on, Pandion, musí vyjadriť krásu! Potom sa stane najväčším sochárom v krajine a ľudia ho budú oslavovať, budú sa nadchýnať jeho dielami. Po prvý raz do bronzu alebo kameňa na veky zachytí živú krásu!

Ďaleko zašiel v odvážnych snoch, keď zrazu pod ním mocne plesla veľká vlna. Niekoľko kvapiek fŕklo i na kameň i šuhajovi do tváre.

Spamätal sa a zmätene sa usmial do tmy. Bohovia! Ten čas je doista ešte veľmi ďaleko… Zatiaľ ho majster Agenor často karhá za nešikovnú robotu, a právom… A dedo? Ten sa málo zaujíma o jeho umelecké úspechy. Stará sa iba o to, aby z vnuka vychoval vynikajúceho atléta. Ako by umelec potreboval silu. No predsa je len dobre, že ho ded takto vychoval! Šuhaj si uvedomoval, že je nezvyčajne mocný a otužilý. A je príjemné popýšiť sa silou a vrtkosťou na večerných hrách pred Tessou a tešiť sa z iskierky obdivu v jej očiach!

Šuhaj vyskočil. Líca mu horeli, všetky svaly sa napäli. Vzdorne nastavil vetru hruď, zodvihol tvár ku hviezdam a ticho sa rozosmial. Pomaly podišiel ku kraju skaliska, zaujúkal a skočil dolu. Tichá, mlčanlivá noc odrazu ožila. Hučiace more mu láskavo ochládzalo rozpálenú kožu. Vlny vynášali šuhaja nahor a snažili sa ho odhodiť nazad. Plával, odhadujúc v tme pohyb vody, a s istotou sa vyhupoval na ozrutánske vlny, ktoré pred ním narastali. Pandionovi sa pozdávalo, že more nemá konca, že splýva s temnotou. Vtom ho vyniesla vysokánska vlna a v diaľke na brehu zbadal červený Ohník. Ľahký pohyb — a vlny ho poslušne unášali na breh, k sivastej plytčine.

Šuhaj znovu vyliezol na skalisko a chvejúc sa chladom, zodvihol plášť z hrubej vlny, zvinul ho a rozbehol sa k ohňu.

Široko-ďaleko rozvoniaval dym z horiaceho raždia. Vo svetle ohníka sa črtali múry malého domca z neotesaných kameňov, so šachorinovou strechou. Rozložité konáre osamelého platanu chránili obydlie pred nepohodou. Pri ohníku sedel zadumaný starec v sivom plášti. Keď počul kroky, s úsmevom obrátil k príchodziemu zvráskavenú tvár. S tmavou, ohorenou tvárou ostro kontrastovala biela kučeravá brada.

— Kde si bol tak dlho, Pandion, — spýtal sa starec vyčítavo. — Ja som sa už dávno vrátil a chcel som sa s tebou pozhovárať.

— Nenazdal som sa, že prídeš tak skoro, — ospravedlňoval sa šuhaj. — Bol som sa okúpať. No teraz ťa budem počúvať celú noc.

Starec pokrútil hlavou.

— Nie, bude to dlhý rozhovor a ty musíš včas ráno vstávať. Zajtra ťa chcem vyskúšať, treba ti byť pri sile. Tu máš čerstvé osúchy a med. Je to sviatočná večera, no jedz, ako sa na vojaka patrí — striedmo.

Šuhaj s pôžitkom rozlomil biely osúch a ponoril ho do hlinenej nádoby s medom. Jedol a nespúšťal oči z deda, ktorý mlčky a nežne hľadel na vnuka. Obidvaja — šuhaj i starec — mali podivne rovnaké oči: žiarivé, zlatisté ako zhustený svit slnečných lúčov. Ľudové porekadlo vraví, že ľudia s takýmito očami pochádzajú z pozemských obľúbencov samého „syna výšok“ Hyperiona^[6], boha slnka.

— Dnes, keď si odišiel, rozmýšľal som o tebe, — prevravel šuhaj. — Prečo iní aidovia^[7] bývajú v pekných domoch, najedia sa dosýta a nestarajú sa o nič iné, iba o svoje piesne? A ty, deduško, tak veľa vieš, tak umne skladáš piesne a musíš pracovať na mori. Čln ti je už ťažký, otrokov nemáme, ja som ti jediným pomocníkom.

Starec sa usmial a položil žilnatú ruku Pandionovi na kučeravú hlavu.

— Aj o tom sa zajtra pozhovárame. Teraz ti poviem iba toľko, že o bohoch a ľuďoch možno skladať všakové piesne. A ak si čestný sám pred sebou a máš otvorené oči, tvoje piesne nebudú lahodiť mocným pánom a vojenským hodnostárom. A nebudú ťa zahŕňať darmi, nebudeš mať otrokov, ani slávu, nebudú ťa pozývať do veľkých domov a tvoje piesne ti neprinesú blahobyt… No — je čas spať, — skončil starký. — Veľký voz sa už skláňa na druhú polovicu neba. Jeho čierne kone rýchlo cválajú a človek si potrebuje oddýchnuť, aby bol mocný. Poďme! — A starec vykročil k úzkemu vchodu do chudobnej chatrče.

Starec zobudil Pandiona skoro ráno.

Blížilo sa studené jesenné obdobie: nebo zatiahli mraky, bodavý vietor šelestil suchou šachorinou, platan uzimene ševelil vykrojenými listami.

Pod prísnym a náročným dohľadom dedovým, začal šuhaj cvičiť.

A cvičieval od detských rokov, deň čo deň pri východe a pri západe slnka.

No dnes dedo vyberal tie najťažšie cvičenia a pridával čoraz novšie a novšie.

Pandion vrhal ťažký oštep, hádzal kamene, skákal cez prekážky s vrecom piesku na pleciach. Naostatok mu dedo priviazal k ľavej ruke ťažké kusisko orechového dreva, do pravej ruky mu dal hrčovitú palicu a na hlavu mu položil črepinu z kamennej nádoby. Pandion zadŕžajúc smiech, aby nestratil dych, sa na dedov pokyn rozbehol na sever, ta, kde sa chodník dvíhal na strmý skalnatý zráz. Šuhaj prefrčal po chodníku ako vietor, vyštveral sa na strminu, zostúpil a ešte rýchlejšie uháňal nazad.

Starec čakal vnuka pri dome, zložil mu bremä a priblížil sa lícom k jeho tvári, aby podľa jeho dychu poznal, aký je vyčerpaný.

— To by som ešte veľa ráz bez oddychu prebehol, — povedal šuhaj po chvíľke.

— Tak ako vravíš, — odvetil starec a hrdo sa vypäl. — Môžeš byť vojakom, ktorý vie neúnavne bojovať a nosiť ťažkú medenú zbroj. Môj syn, tvoj otec, ti dal zdravie a silu, ja som ich v tebe upevnil a naučil ťa vytrvalosti a odvahe. — Starec prebehol očami šuhajovu postavu, pochvalne pozrel na široký, klenutý hrudník, na mocné svaly pod hladkou pokožkou bez jedinej škvrnky a pokračoval: — Nemáš príbuzných iba mňa, nevládneho starca, nemáš imanie ani sluhov a celá naša fratria^[8] — to sú tri malé osady na skalnatom brehu… Svet je veľký a na osamelého človeka striehne veľa nebezpečenstva. Ale najhoršie je stratiť slobodu, padnúť do otroctva. Preto som vynaložil toľké úsilie, aby som z teba vychoval vojaka, odvážneho a hotového do akéhokoľvek boja. Teraz si slobodný a môžeš slúžiť svojmu ľudu. Poď, prinesieme obeť Hyperionovi, nášmu ochrancovi, na počesť tvojej dospelosti.

Dedo a vnuk zamierili pozdĺž bujného porastu ostrice a šašiny ta, kde do mora zabiehala dlhá, úzka kosa.

Na konci mysu rástli dva veľké, naširoko rozkonárené duby. Medzi nimi bolo obetište z hrubých vápencových dosák a za ním sa týčil očernetý drevený stĺp, otesaný do ľudskej podoby. Bol to starý chrám zasvätený tunajšiemu bohu — rieke Ahelu, ktorá sa tu vlievala do mora.

Ústie rieky sa strácalo v zelenom poraste, hmýriacom sa vtákmi, ktoré sem prilietali zo severu.

Zo zahmleného mora sa hnali vlny, a s pleskotom Odierali na ostrý koniec mysu. Hukot vĺn, prenikavý krik vtákov, hvižďanie vetra v šašine, šum v korunách dubov — všetko splývalo v burácajúcu melódiu.

Starec nakládol oheň na hrubom obetišti a do plameňov hodil kúsok mäsa a osúcha. Keď obrad skončil, zaviedol Pandiona k veľkej skale. Kázal mu, aby ju odvalil a vopchal ruku do hlbokej štrbiny. Zacvendžal kov — Pandion vytiahol medený meč, pokrytý zelenou patinou, prilbu a široký pás z medených doštičiek, ktorý slúžil ako brnenie pre spodnú časť tela.

— To je zbroj tvojho nebohého otca, — ticho povedal ded. — Štít a luk si musíš zadovážiť sám.

Vzrušený šuhaj sa sklonil a opatrne stieral z kovu zelené škvrny.

Starec si sadol na kameň, oprel sa chrbtom o skalisko a mlčky pozoroval vnuka, snažiac sa utajiť dojatie. Pandion položil zbroj, hodil sa k dedovi a prudko ho objal. Starec oblapil šuhaja a pod rukou zacítil jeho mohutné svaly. Zamarilo sa mu, že v tomto mladom tele, stvorenom zdolávať prekážky, akoby sa znovu narodil aj on, aj jeho dávno mŕtvy syn.

Obrátil k sebe vnukovu tvár a dlho mu pozeral do zlatistých očí.

— Treba sa ti rozhodnúť, Pandion: alebo sa vyberieš k veliteľovi našej fratrie a staneš sa vojakom, alebo zostaneš Agenorovým pomocníkom.

— Zostanem u Agenora, — odvetil Pandion bez rozmýšľania. — Keby som išiel do osady k veliteľovi, musel by som tam aj bývať a ty by si osamel.

A ja nechcem odísť od teba, chcem ti pomáhať.

— Teraz, sa už tak či tak rozlúčime, — namáhavo, no rozhodne riekol starec.

Šuhaj prekvapene zaspätkoval, no starcova ruka ho zadržala.

— Splnil som, čo som sľúbil svojmu synovi, tvojmu otcovi, Pandion, — pokračoval starec. — Teraz vstupuješ do života. Vykroč na cestu slobodný, nezaťažený starosťou o bezvládneho starca. Odídem z našej Aeneady do úrodnej Elidy^[9], kde žijú moje dcéry so svojimi mužmi. Keď sa staneš slávnym majstrom, vyhľadáš ma.

Na šuhajove zápalisté protesty starec iba vrtel hlavou. Pandion mu dohováral, modlikal, hneval sa, kým nepochopil, že dedovo rozhodnutie je nezlomné, že zrelo v ňom po mnohé roky a upevnila ho životná skúsenosť.

Žiaľ ťažil Pandiona ako kameň. Celý deň sa od deda ani nepohol, pomáhal mu vychystať sa na cestu.

Navečer usadili sa pri prevrátenom člne, ktorý boli poupchávali kúdeľou, a dedo vytiahol lýru. Po brehu sa rozľahol ako za mladi mocný hlas starého deda a zanikol v diaľke. Na Pandionovu prosbu starec spieval o tom, ako vznikol ich národ, o susedných zemiach a krajinách. Šuhaj si uvedomil, že počúva deda posledný raz, dychtivo vnímal každé slovo a usiloval si zapamätať piesne, od detstva nerozlučne späté s dedovou tvárou.

Starý ded spieval o drsnej kráse svojej vlasti, kde sama príroda je pozemským vtelením bohov, o veľkosti ľudí, ktorí ľúbia život a víťazia nad prírodou, neukrývajú sa pred ňou do chrámov, neodvracajú sa od skutočnosti.

A šuhajovi vzrušene bilo srdce pred cestou do neznámych diaľok, kde za každou zákrutou čaká niečo nové, neočakávané.

Ráno akoby sa bolo vrátilo horúce leto. Čistý blankyt oblohy dýchal páľavou, nehybný vzduch znel cvrlikaním cikád a slnko sa oslepivo odrážalo od bielych skalísk. More spriezračnelo a lenivo sa kolísalo pri brehoch.

Keď sa dedov čln stratil v diaľke, Pandiona opantal smútok. Hodil sa na zem a oprel si čelo o skrížené ruky. Bolo mu ako malému opustenému chlapčekovi. Slzy mu padali na ruky, no neboli to chlapčenské slzy — kotúľali sa v ťažkých kvapkách a nezmierňovali žiaľ. Sny o veľkých činoch uplynuli doďaleka. Šuhaj túžil len po tom, aby bol dedovi nablízku.

Pomaly si uvedomil, že plačom deda neprivolá. Zahanbil sa za svoju slabosť, stisol pery, zodvihol hlavu a dlho sa díval do morských šírav, kým sa v ňom neutíšil zmätok. Napokon vstal, prebehol očami slnkom zaliaty breh, domček pod platanom a znovu ho premohol neznesiteľný smútok.

Uvedomil si, že chlapčenské dni sa pominuli, že sa už nikdy nevráti bezstarostný život s polodetskými snami.

Pomaly sa vliekol k domčeku. Tam si opásal meč a pobalil do plášťa svoje imanie. Pevne zaprel dvere, aby sa dnu nevodrala búrka, a vykročil po skalnatom chodníku, čisto vyzametanom vetrami. Chodník viedol na vŕšok, kde sa zelenalo husté krovie. Tam sa chodník rozdeľoval: napravo — k rybárskym chatrčiam na morskom brehu, naľavo popri rieke — do osady.

Pandion zabočil doľava. Za vŕškom sa mu nohy zaborili do horúceho bieleho prachu a cvrlikanie cikád vystriedalo šum mora. Úpätie vrchov pri rieke tonulo v zeleni stromov. Štíhle listy oleandrov a ťažká zeleň figovníkov sa prepletali s pyšnými korunami orechov a splývali v hustú spleť, ktorá sa zdala popri bielych vápencových skaliskách priam čierna.

Chodník sa pohrúžil do chladivej tône a po niekoľkých zákrutách vyústil na rozložitú poľanu, kde stáli malé domce, učupené pod strmými svahmi.

Šuhaj zrýchlil krok, zamieril k nízkemu bielemu stavisku a vošiel na podstienok. V ústrety mu vstal nevysoký čiernobradý starší mužský — majster Agenor.

— Už som chcel po teba poslať! — vítal ho natešene sochár. Zrazu zbadal šuhajovu zbroj. — Teda to bolo ono! Poďže sem, nech ťa vyobjímam. Tessa, Tessa! — zavolal. — Pozri, aký vojak k nám zavítal!

Pandion sa prudko obrátil. Z vnútorných dverí vyzrela dievčina oblečená v tmavočervenom chimatione^[10] prehodenom cez jemný belasý chiton^[11].

V radostnom úsmeve sa jej zaperlili zuby, no zapäť sa zachmúrila a chladne si Pandiona premerala.

— Vidíš, hnevá sa na teba. Za celé dva dni si nepribehol a nepovedal si, že nebudeš pracovať, — vyčitoval sochár šuhajovi.

Pandion stál mlčky, so sklopenou hlavou.

— Čo je s tebou, chlapče? Vlastne — vojak? Dnes si dáky zronený.

A akýže uzlík si si priniesol?

Pandion prerývaným hlasom, nesúvislo porozprával o dedovom odchode, opäť prežívajúc svoj žiaľ.

Sochár položil šuhajovi ruky na plecia.

— Dávno sme si ťa už obľúbili, Pandion. Som šťastný, že si si vyvolil cestu umelca pred životom vojaka. Tá ťa tak či tak neskôr neminie.

Vtom prišla sochárova žena — Tessina matka.

Pandion sa podľa obyčaje sklonil pred Agenorovou ženou, ona mu prikryla hlavu okrajom plášťa a láskavo si ho privinula.

Dievčina radostne vykríkla, no vzápätí sa zmiatla a bežala do domu, sprevádzaná otcovým úsmevom.

Agenor si sadol ku vchodu do dielne, aby si oddýchol. Pri dome rástli staré olivy. Ich obrovské hrčavé kmene sa čudesne prepletali a zádumčivý zrak umelcov v nich nachádzal ľudské i zvieracie podoby.

Na druhej strane domu sa mihla ženská postava v sviatočnom jasnemodrom chimatione so zlatými ozdôbkami. Vo chvíli, keď zmizla za vŕškom, sochár spoznal svoju dcéru. K Agenorovi podišla jeho žena, nečujne stúpajúc bosými nohami, a sadla si vedľa neho.

— Tessa zase išla za Pandionom do boriny, — poznamenal umelec a doložil: — Deti sa nazdávajú, že o ich tajomstve nevieme.

Žena sa veselo zasmiala, no odrazu zvážnela a spýtala sa: — Čo si myslíš o Pandionovi teraz, keď je u nás už vyše roka?

— Ešte väčšmi som si ho obľúbil, — odvetil Agenor a žena mu prikývla. — No… — majster sa odmlčal, hľadajúc slová.

— Chce veľmi veľa, — doplnila ho žena.

— Áno, chce veľmi veľa a bohovia mu už veľa dali. Nemá sa u koho učiť a ja mu neviem dať, čo hľadá, — povedal umelec a z hlasu mu zaznel smútok.

— A mne sa vidí, že sa nevyzná sám v sebe. Vôbec sa neponáša na iných mladíkov, — ticho riekla žena. — Nechápem, po čom vlastne túži, a zavše ho aj ľutujem.

— Máš pravdu, moja milá. Snaha dosiahnuť to, čo ešte nik nedokázal, mu neprinesie šťastie. A ty… ty sa bojíš o Tessu?

— Nie, nebojím sa. Moja dcéra je hrdá a smelá. Ale cítim, že láska k Pandionovi jej môže priniesť veľa žiaľu. Nie je dobre, keď človek ako Pandion sa zmieta v hľadaní — potom ho ani láska nevylieči z večných túžob…

— Ako vyliečila mňa, — majster sa láskavo usmial na ženu. — A aj ja som sa kedysi ponášal na Pandiona.

— Nie, ty si bol vždy pokojnejší a istejší, — namietala žena a pohladkala mu prešedivené vlasy.

Agenor pozrel do diaľky, za stromy, kde zmizla Tessa.

Dievčina sa náhlila k moru. Často sa obzerala, hoci vedela, že vo sviatok nikto nepôjde tak zavčasu do posvätného hája.

Z bielych svahov neplodných skalnatých vrchov už sálala páľava.

Chodník viedol najprv po rovine porastenej bodľačím. Tessa kráčala opatrne, aby si neroztrhla lem na svojom najkrajšom chitóne z jemnej, polopriesvitnej látky, dovezenej spoza mora. Chodník sa ďalej dvíhal do kopca posiateho krvavočervenými kvetmi. Tu už nebolo bodľačia; dievčina si podvihla záhyby odedze a rozbehla sa do hája. Vôňa zohriatej smoly a ihličia sa miešala so sviežim dychom mora. Dievčina spomalila kroky, nevedomky sa prispôsobujúc slávnostnému pokoju v háji. Vyšla na lúčinku pozlátenú slnkom. Ta doliehal hukot mora jasnejšie — more nebolo vidno, no neprestajne sa ohlášalo nízkymi, rytmickými akordmi. Napravo sa dvíhalo sivé skalisko. Spoza skaly vybehol Tesse v ústrety, Pandion, pritiahol ju k sebe, no zápäť ju zľahka odtisol a pozorne sa na ňu zadíval, akoby si chcel vryť do pamäti jej podobu.

Tessa sa jemne vyvinula šuhajovi z rúk.

— Poponáhľaj sa, čoskoro sem prídu! — povedala a nežne pozrela na mládenca.

— Som pripravený, — a s tými slovami podišiel Pandion ku skalisku, ktoré pretínala úzka kolmá jaskyňa. Na vápencovom balvane stála nedokončená socha — ženská postavička. Povedľa ležali sochárove drevené nástroje.

Dievčina zhodila belasý chimation a pomaly dvíhala ruky k sponám, ktoré spínali záhyby ľahkej tkaniny, rozrezanej pozdĺž pliec. Pandion ju s úsmevom pozoroval. Keď sa však obrátil k soche, nadšenie mu z tváre pomaly zmizlo. Vzdialená bola táto hrubá podoba prelestnej živej Tesse.

Jednako z hliny už vystupovali obrysy jej tela. Dnes sa všetko rozhodne a on prenesie na neživú hlinu čaro živých línií.

Šuhaj sa chmúrne a rozhodne obrátil k Tesse. Dievčina sa oprela o borovicu, ruku si založila za hlavu. Mladý sochár sa mlčky, zahrúžil do práce. Vnímavým pohľadom prebehúval z priateľkinho tela na hlinu, premeriaval, porovnával.

Už niekoľko dní trvala borba jeho tvorivých rúk s poddajnou hlinou, ktorú chcel prinútiť, aby nadobudla krásny tvar živého modelu.

Čas bežal. Šuhajove citlivé ucho už niekoľko ráz zachytilo potlačený vzdych ustatej Tessy. Pandion prerušil prácu a poodstúpil. Z úst sa mu vydral bolestný výkrik sklamania. To, čo v hrubo naznačených črtách žilo, teraz uhladené a dokončené zaniklo. Socha bola iba ťarbavou napodobeninou Tessinho štíhleho tela.

Sochár so zovretými perami porovnával Tessu so sochou a zúfalo sa snažil nájsť chybu. Chyby tu nebolo — nedalo sa to nazvať chybou; jednoducho nevedel zvýrazniť život, zachytiť menlivý pohyb telesných tvarov. Nazdával sa, že sila jeho ľúbosti, jeho nadšenie nad Tessinou krásou ho povznesú, že mu pomôžu zavŕšiť veľké umelecké víťazstvo — nevídanú sochu… To si myslel včera, i pred polhodinou. A zatiaľ?…

Nevládze… nevie… Ani pre Tessu, ktorú tak ľúbi. Čo robiť? Celý svet mu stemnel, nástroje mu padali na zem, krv mu udrela do tváre. V zúfalstve sa hodil k Tesse a padol pred ňou na kolená. Dievčina, zmätená, nechápajúca, položila dlaň Pandionovi na rozpálenú tvár. Zrazu ženským inštinktom pochopila, čo sa deje v umelcovej duši. S materinskou nehou sa sklonila k nemu, pritískala si jeho hlavu, tešila ho láskavými slovami a štíhlymi prstami mu hladkala krátke kučeravé vlasy. Šuhajovo zúfalstvo sa utíšilo.

V diaľke sa ozvali hlasy. Pandion sa poobzeral. Jeho vzrušenie sa rozplynulo a s ním aj veľké nádeje. Zdalo sa mu, že sa mu mladícky sen nikdy neuskutoční. Podišiel ku soche a v zadumaní zastal. Malá Tessina rúčka sa dotkla jeho lakťa.

— Neopováž sa, nerozumné chlapčisko! — zašepkala dievčina.

— Nemôžem, neviem, Tessa, — prisvedčil Pandion, neodtŕhajúc pohľad zo sochy. — Keby táto… — šuhaj sa zháčil, — keby som ju nebol robil podľa teba, hneď by som ju zničil. Je nepekná, hrubá, nikdy nesmie pripomínať tvoj zjav, — a jemne potisol sochu do jaskyne a starostlivo zakryl štrbinu úlomkami skál a čečinou…

Potom sa mladí ľudia vybrali za hlasom morského príboja. Dlho kráčali mlčky. Pandion sa ozval prvý — chcel sa zdôveriť milej so svojím žiaľom a sklamaním. Tessa ho ubezpečovala, že verí v neho, v jeho schopnosti, lež šuhaj sa nedal presvedčiť. Iba dnes pochopil, že má ďaleko k naozajstnému majstrovstvu, že cesta k pravému umeniu vedie cez dlhé roky tvrdej práce.

— Nie, Tessa, neviem zachytiť tvoju podobu! — namietal vášnivo. — Som chudobný tu i tu, — dotkol sa rukou očí a hrude, — nedokážem vyjadriť tvoju krásu.

— A či nie je tvoja, Pandion? — dievčina ho prudko objala okolo hrdla.

— Viem, Tessa, ale ako niekedy pre ňu trpím. Nikdy sa v nej neprestanem kochať a pritom, neviem ju vyjadriť. A ja ťa musím vteliť do hliny, dreva, do kameňa. Musím pochopiť, prečo tak ťažko zvýrazniť krásu, lebo ak si to neujasním, ako vdýchnem svojim dielam život?

Tessa pozorne načúvala. Cítila, že sa pred ňou otvára Pandionova duša, a trpko si uvedomovala svoju bezmocnosť. Zrazu sa Pandion usmial a kým sa spamätala, vydvihli ju dohora mocné ruky. A už s ňou šuhaj uháňal k moru, položil ju na vlhký piesok a sám sa skryl za briežkom. O chvíľu Tessa zbadala jeho hlavu na hrebeni blížiacej sa vlny. Pandion sa zakrátko vrátil. Po nedávnom smútku nebolo ani stopy a to, čo sa odohralo v háji, Tesse sa už nevidelo také vážne. Ticho sa zasmiala, keď si spomenula na svoju úbohú hlinenú podobu a na strápenú tvár jej tvorcu.

Aj Pandion sa vysmieval sám sebe a ako chlapčisko vystatoval sa pred Tessou silou a vrtkosťou. Pomaly, s častými zastávkami prišli až domov.

A iba na dne duše sa dievčine zahniezdil nepokoj…

Agenor zavolal Pandiona a vysvetľoval mu: — Syn môj, náš národ je ešte mladý a chudobný. Potrebuje žiť veky v blahobyte, aby sa stá ľudí mohli oddať umeniu, aby sa stovky ľudí mohli venovať štúdiu krásy človeka a sveta. Nie je to dávno, čo sme spodobovali svojich bohov len otesanými kamennými či drevenými stĺpmi… Ty, sa už usiluješ pochopiť zákony krásy, a ja predpovedám, že náš národ sa dostane pri zobrazovaní krásna ďalej a vyššie ako ostatné, hoci teraz sú vo vyspelých a bohatých krajinách majstri oveľa šikovnejší ako my.

Umelec vstal a pritiahol z kúta veľkú žltú drevenú truhlicu, vybral z nej čosi zakrútené do červenej látky. Odmotal látku a opatrne postavil pred Pandiona neveľkú sošku zo slonoviny a zlata. Slonovina rokmi zružovela a do lešteného povrchu vryl čas drobučké čierne trhlinky. Soška predstavovala ženu s dvoma zvíjajúcimi sa hadmi vo vystretých rukách.

Široký pás obopínal jej štíhly driek a pridržiaval dlhú riasenú sukňu.

Chrbát, plecia i boky prikrýval ľahký závoj, ňadrá mala obnažené. Ťažké vlnisté vlasy tvorili uzol nie na zátylku, ako nosia Helénky, ale na temene.

Odtiaľ splývali husté pradená na šiju a chrbát.

Pandion ešte nevidel nič podobného, no cítil, že sošku urobil veľký majster. Na soške udivovala nezvyčajne ľahostajná tvár — plochá, široká, s výraznými lícnymi kosťami, s hrubými perami. Rovné široké obrvy zdôrazňovali na ženinej tvári výraz ľahostajnosti, no hruď sa vysoko vzdúvala sťa pri nedočkavom vzdychu.

Šuhaj stál zmeravený. Keby aj on dosiahol také umenie ako neznámy majster! Keby aj jeho dláto vedelo s takou presnosťou a prelesťou vyjadriť tvary, ktoré priam žili pod žltoružovým povrchom starej slonoviny.

Pandion sa strhol zo zadumania a odtisol vzácnu sošku nabok. No nespúšťal oči zo starého majstrovského diela a ticho sa spýtal: — To je zo starých východných miest^[12]? — Ach, nie! — odvetil Agenor. — Je staršia ako zlatom oplývajúce Mykény, Tírynthos a Orchomenos^[13]. Doniesol som ju od Chrisaora, aby som ti ju ukázal. Jeho otec sa za mladi plavil na Krétu a našiel ju v zrúcanom starom chráme dvadsať stádií^[14] od rozvalín mesta morských panovníkov, ktoré zničilo zemetrasenie^[15]. — Otec, — šuhaj potláčajúc vzrušenie sa prosebne dotkol umelcovej brady^[16], — ty vieš tak veľa. Ak by si chcel, či by si si nevedel aj ty osvojiť umenie starých majstrov a naučiť nás ho, zaviesť nás ta, kde sa zachovali krásne diela? Vari si nikdy nevidel paláce ospievané v legendách? Koľko ráz som o nich sníval, keď som počúval deda!

Agenor sklopil oči a tvárou mu preletel tieň.

— Neviem ti to vysvetliť, — prehovoril, keď porozmýšľal, — no sám to onedlho pocítiš; čo umrelo, nemožno vzkriesiť. Je to cudzie nášmu svetu, našej duši… je to krásne, no beznádejné… očarúva, no nežije.

— Pochopil som, otec! — náruživo zvolal Pandion. — Budem iba otrokom mŕtvej múdrosti, pokým ju budem napodobňovať. À my sa musíme vyrovnať starým majstrom, ba čo viac, musíme ich predstihnúť. A vtedy… vtedy… — šuhaj sa odmlčal, nenachádzajúc slov.

Agenor milo pozrel na svojho žiaka.

— Dobre si to povedal. Staré umenie nám je meradlom, no kráčať nám treba vlastnou cestou. A aby táto cesta nebola priďaleká, učme sa zo starej múdrosti a života…

Pandion zrazu klesol umelcovi k nohám a objal mu kolená.

— Otec a učiteľ môj, pusti ma obzrieť si staré mestá… Tu nevydržím, bohovia sú mi svedkami… musím všetko vidieť. Cítim v sebe silu dosiahnuť najvyššie ciele… Musím poznať kolísku tých drahocenností.

Možno by som… — šuhaji zmĺkol a zapýril sa, no priamy, smelý pohľad ďalej upieral na Agenora.

— Vstaň, Pandion! Dávno som to čakal. Nie si už chlapec, nemôžem ťa zdržiavať, keby som ako chcel. Choď, kam zatúžiš, no vravím ti ako svojmu synovi, ako svojmu žiakovi, ba ako rovný rovnému, že tvoje želanie je nebezpečné. Hrozia ti strašné útrapy.

— Ničoho sa nebojím, otec! — Pandion pohodil hlavou.

— Zmýlil som sa: ty si ešte stále chlapec, — pokojne ho zavrátil Agenor. — Vypočuj ma do konca, ak ma naozaj ľúbiš.

A Agenor rozprával, že vo východných mestách panujú ešte dávne obyčaje. Ženy, tak ako pred tisíc rokmi na Kréte, nosia dlhé drsné sukne, neobyčajne pestro zafarbené a hruď majú obnaženú, zahaľujú si iba plecia a chrbát. Muži chodia v krátkych košeliach bez rukávov, majú dlhé vlasy a ozbrojení sú malými, no ťažkými bronzovými mečmi. Mesto Tírynthos obkolesuje dlžizný múr, päťdesiat lakťov^[17] vysoký. Vystavali ho z obrovských skál ozdobených zlatými a bronzovými kvetmi, ktoré na slnci zďaleka blčia ako ohne.

Mykény sú ešte veľkolepejšie. Rozkladajú sa na vysokom kopci, brány z ohromitánskych kvádrov zatvárajú medenými mrežami. Z roviny, ktorá sa rozprestiera okolo kopca, zďaleka vidno veličizné stavby.

Hoci nástenné maľby v mykénskych, tyrintských a orchomenských palácoch sú ešte stále svieže a jasné, hoc po cestách dláždených bielymi kameňmi ešte ako kedysi prehrkocú kedy-tedy záprahy bohatých zemepánov, cesty, dvory opustených domov, ba aj steny mocných múrov zarastajú trávou zabudnutia.

Dávno sa minuli časy bohatstva, časy ďalekých plavieb do rozprávkového Aigypta^[18]. Dnes okolo týchto miest ležia mocné fratrie s množstvom vojakov. Ich velitelia si naširoko-ďaleko všetko podrobili, mestá pripojili k svojim temenom^[19], podmanili si slabšie rody a vyhlásili sa za vládcov krajiny aj ľudí.

Tu, v Aeneade, nieto takých mocných vodcov, tak ako nieto miest a nádherných chrámov. Zato tam je viac otrokov, úbohých zotročených mužov a žien. Sú medzi nimi nielen zajatci dovlečení z cudzích krajín, ale aj ich krajania, pochodiaci z chudobných rodov.

A čo povedať o cudzincoch na cestách? Ak za nimi nestojí mocná fratria alebo rod, s ktorým je nebezpečné sa znepriateliť, ak pocestného nesprevádza ozbrojená družina, vtedy sú preň iba dve cesty — smrť, alebo otroctvo.

— Pamätaj si, Pandion, — sochár chytil šuhajovi obe ruky, — žijeme v krutých a nebezpečných časoch. Rody a fratrie na seba nevrazia, spoločné zákony nejestvujú, každému pútnikovi nad hlavou visí hrozba otroctva.

Pamätaj si, ak nás opustíš, zostaneš v cudzine bez blízkych, bez zákonov, každý ťa môže ponížiť, ba aj zabiť a nemusí sa báť pokuty a pomsty^[20]. Si sám a chudobný, ani ja ti nemôžem ničím prispieť — teda nepozháňaš si ani neveľký sprievod. A sám čoskoro zahynieš, ak ťa bohovia neurobia neviditeľným. Tak vidíš, Pandion, i keď sa ti zdá také jednoduché preplávať tisíc stádií od nášho Achelojovho mysu do Korintu, odkiaľ je pol dňa cesty do Mykén, deň do Tírynthu a tri dni do Orchomenu — pre teba je to to isté, ako keby si sa vypravil za hranice Oekumeny. Mne i mojej žene si ako syn, no nehovorím o nás. Predstav si Tessino utrpenie, keby si niekde v cudzine biedil v otroctve!

Pandion sa začervenal, ale neodvetil.

Agenor cítil, že šuhaja nepresvedčí, že jeho žiak váha medzi dvoma mocnými túžbami — jednou, čo ho pútala k domovu, a druhou, ktorá ho vábila do diaľok, lež aj do nebezpečenstiev.

Ani Tessa nevedela, čo by bolo lepšie, a raz sa stavala proti jeho odchodu, inokedy veľkoryso nabádala Pandiona, aby sa vybral na cestu.

Prešlo niekoľko mesiacov a keď jarné vetry priniesli spoza prielivu^[21] od Peloponézu vôňu zakvitnutých hôr, Pandion sa rozhodol. Pol roka, ktorý chcel prežiť v ďalekých a neznámych končinách, sa mu videlo večnosťou.

Chvíľami ho zhrýzal pocit, že sa už azda nikdy nevráti…

Pandion sa najprv vybral na Krétu — do sídla potomkov prímorského národa, do kolísky starovekej kultúry — tak ako mu boli Agenor a iní múdri mužovia radili. Ostrov ležal na križovatke námorných ciest a obývali ho rôzne kmene. Jeho brehy sa hmýrili cudzincami — kupcami, námorníkmi, robotníkmi. Pestré krétske obyvateľstvo sa zaoberalo obchodom, žilo pokojnejšie ako Helada a k cudzincom sa správalo priateľsky. Iba v strede ostrova, za hradbou hôr ešte bývali potomkovia starých plemien a tí prišelcov neradi videli.

Pandion sa mal preplaviť cez Kalidonský záliv k ostrému mysu oproti dolnej Achaji a tam sa ponúkne za veslára na dajakú loď, čo mieri na Krétu s nákladom vlny.

V deň splnu sa mládež zišla do posvätného hája na tanec.

Pandion zadumane sedel na malom dvore pri Agenorovom dome, zdrvený smútkom. Zajtra ho čaká rozlúčka s milou, neistá budúcnosť, samota…

V tmavom a tichom dome Tessa šelestila šatom, potom sa objavila v čiernom otvore dverí a naprávala si na pleci záhyby na prehoze. Čierne vlasy si bola skrútila na zátylku do ťažkého uzla, ktorý na temene lemovali tri stuhy. Zavolala na Pandiona a on hneď vyskočil a ponáhľal sa jej v ústrety.

— Dnes si sa učesala ako attická deva. Pristane ti to, — zvolal.

Tessa sa smutne usmiala.

— Vari si nepôjdeš naposledy zatancovať, Pandion? — spýtala sa.

— A ty by si chcela ísť?

— Áno, budem tancovať pre Afroditu. Aj žeriava zatancujem.

— Žeriava? To je attický tanec, preto si sa tak učesala! U nás ho tuším ešte netancovali.

— Ale dnes ho budú tancovať všetci — pre teba, Pandion!

— Prečo pre mňa? — čudoval sa šuhaj.

— Či si zabudol? Žeriava v Attike tancujú na pamäť, — Tessin hlas sa zachvel, — šťastného Theseovho^[22] návratu z Kréty a na počesť jeho víťazstva… Poďme, milý, — Tessa k nemu vystrela ruky a obaja pritúlení vkročili pod stromy na konci dediny.

… More hučalo v ústrety a vábivo otváralo nekonečné šíravy.

V raňajších slnečných lúčoch sa morské diaľky klenuli ako obrovský svet.

Pomalé vlny zružovené od zôr niesli zďaleka, azda až od brehov rozprávkového Egypta, zlatistú penu. Slnečné lúče tancovali drobnými skokmi na večné pohyblivej vode a pretínali vzduch jemným trasľavým svitom.

Chodník, z ktorého bolo vidieť osadu a Agenorov dom, skade sa ešte pred chvíľou niesli posledné pozdravy, zmizol za vŕškom.

Pobrežná rovinka bola pustá. Pandion zostal s Tessou sám pred morom a nebom. Vpredu na piesku sa černel malý čln, na ktorom Pandion popláva okolo mysu pri ústí Acheloja a prepláva cez Kalidonský záliv.

Dievčina a šuhaj kráčali mlčky. Tessa upreto hľadela na Pandiona, a ani Pandion nespúšťal z nej zraky.

Skoro, priskoro prišli k člnu. Pandion sa vzpriamil a z pŕs sa mu vydral hlboký vzdych. Toľko by mal Tesse povedať v týchto posledných chvíľach, no nenachádzal slov. Hlavou mu vírili myšlienky, útržkovité, nesúvislé.

Odrazu Tessa prudko objala Pandiona okolo krku a akoby sa bála, že ju niekto počuje, chvatne a prerývane zašepkala: — Prisahaj, Pandion, prisahaj na Hyperiona... na strašnú Hekaté^[23]… Nie, radšej na tvoju a moju lásku, že nepôjdeš ďalej ako na Krétu, že nepôjdeš až do Egypta… kde padneš do otroctva… navždy mi zmizneš zo života…

Prisahaj, že sa skoro vrátiš… — Tessin šepot pretrhli potlačované vzlyky.

Pandion si privinul dievčinu a prisahal. Pred očami sa mu v tej chvíli mihli diaľky, útesy, háje, domce a zrúcaniny neznámych osád, všetko, čo ho zakrátko oddelí od Tessy na dlhých šesť mesiacov. Šesť mesiacov nebudú o sebe nič vedieť. Pandion cítil, ako Tesse bije srdce, a zatvoril oči.

Čas sa míňal. Otáľať s rozlúčkou bolo na neznesenie.

— Choď už. Pandion, skorej! Bohovia nech ťa ochraňujú… — zašepkala dievčina.

Pandion sa zachvel, pustil Tessu a rýchlo vykročil.

Čln sa poddal mocným rukám, dno zaškrípalo o piesok. Šuhaj vošiel po kolená do vody a obzrel sa. Tessa stála nehybne ako socha. Upierala zrak na mys, za ktorým zmizne o chvíľu Pandionov čln.

V šuhajovej duši sa čosi zlomilo. Postrčil čln z plytčiny, skočil doňho a chytil sa vesiel. Tessa prudko obrátila hlavu a vietor jej rozvial vlasy, rozpustené na znak smútku.

Pod mocnými zábermi vesiel sa čln rýchle vzďaľoval. Pandion nespúšťal oči z nehybnej dievčiny. Vietor jej zakryl tvár čiernymi vlasmi, ktoré sa jej ovinuli okolo šije. Dievčina stála nepohnute, kým sa čln nevzdialil od brehu a nezamieril na juhovýchod.

Tesse sa marilo, že nie čln zabočuje okolo mysu, ale že mys, tmavý a chmúrny, sa pomaly plazí k člnu. A už sa dotkol malej čiernej bodky v trblietavom mori, už bodka za ním zmizla. Viacej Tessa nevnímala — klesla na vlhký piesok.

Čln sa stratil v nespočetných vlnách. Achelojov mys už dávno zmizol z očú a Pandion vesloval zo všetkých síl, akoby sa bál, že žiaľ ho prinúti vrátiť sa. Nemyslel na nič, len vesloval a vesloval.

Slnko prešlo za kormu a pomalé vlny nadobudli farbu tmavého medu.

Pandion zložil veslá na dno, opatrne sa odrazil nohou, aby neprevrátil čln, a skočil do vody. Plával a potískal čln pred sebou. Potom osviežený vyliezol nazad a vzpriamil sa.

Vpredu bolo vidieť ostrý mys a naľavo od neho sa černel podlhovastý ostrovček, ktorý z juhu uzatváral Kalidonský prístav — cieľ šuhajovej plavby. Pandion sa znova oprel do vesiel a ostrovček pomaly rástol a vynáral sa z mora. Čochvíľa sa pred Pandionom objavil rad strojných cyprusov. Šuhaj obozretne viedol čln pomedzi skaliská obrastené klzkými hrdzavými riasami. Cez zelenozlatistú vodu presvitalo piesočnaté dno.

Pandion vystúpil na breh neďaleko starého, machom obrasteného obetišťa, vyhľadal čistinku s mäkkou trávou a dopil vodu, čo si bol zobral na cestu.

Jesť sa mu nechcelo. Do prístavu zvyšovalo mu najviac dvadsať stádií a Pandion chcel prísť k majiteľovi lode oddýchnutý, svieži, a preto si ľahol.

Zrazu pred zatvorenými očami sa mu vynorila včerajšia slávnosť…

Pandion a ostatní mládenci z osady ležali v tráve a čakali, kým devy dotancujú tanec na počesť Afrodity. Tancovali po dve, chrbtom k sebe, vo vzdušných sukniach, v páse nariasených do rôznych rovných stúh. Držali sa za ruky a pozerali na seba — ponad plecia, akoby sa navzájom kochali svojou krásou. V mesačnom svetle sa záhyby bielych sukieň vzdúvali a klesali ako strieborné vlny, ohybné telá tanečníc sa vlnili ako ohybné stvoly podľa taktu nežných a ťahavých, smutných i radostných zvukov flauty.

Po chvíli sa medzi dievčence zamiešali aj chlapci a začali tancovať žeriava. Stávali si na prsty a mávali rukami ako krídlami. Pandion tancoval s Tessou, ktorá z neho nespúšťala oči.

Všetka mlaď z osady správala sa k Pandionovi pozornejšie ako zvyčajne. Iba rozžiarená tvár Eurumachova, ktorý sa bol do Tessy tiež zaľúbil, prezrádzala, ako sa teší tejto rozlúčke. Pandion si všimol, že ostatní menej s ním žartovali, menej sa prekárali, akoby sa medzi nich už teraz položila akási hranica. Jeho priateľom sa v očiach zrkadlila závisť aj ľútosť.

Správali sa k nemu ako k niekomu, kto sa oddelil od ostatných a stojí zoči- voči veľkému nebezpečenstvu.

Mesiac pomaly klesal za stromy. Na lúčinu sa rozprestierala tmavá tôňa.

Tanec sa skončil. Tessa s družkami spievala Pandionovu obľúbenú pieseň o lastovičke a o jari. Napokon sa mládež v pároch pobrala k osade.

Pandion s Tessou kráčali za ostatnými a nárokom spomaľovali kroky. Keď vystúpili na vŕšok za dedinou, Tessa zastala a pritúlila sa k Pandionovi.

— Bojím sa, Pandion, — zašepkala. — Hekaté; bohyňa mesiaca, je taká mocná a ty pôjdeš práve ta, kde ona vládne…

— Nie, Tessa, Hekaté nevládne na Kréte, ale v Kúrii^[24], — uspokojoval dievčinu Pandion.

Šuhaj sa prebral zo sna. Treba sa mu najesť a pobrať sa ďalej. Priniesol obetu bohu mora a na brehu mora zmeral svoj tieň^[25]. Devätnásťstopový tieň mu ukázal, že sa mu prichodí ponáhľať, aby sa do večera dostal na koráb.

Keď šuhaj plával okolo ostrova a zbadal kamenný stĺp — označenie prístavu — začal veslovať rýchlejšie.

Afros

Vietor smutno húdol v kríkoch a dvíhal hrubý piesok. Horský chrbát smeroval na východ, ako cesta, ktorú navŕšili dajakí obri. Pod ním sa zelenala široká dolina. Vrchy sa strmo zvažovali k moru. Svahy pokrýval koberec jasne žltých kvetov — akoby sa z belasej hladiny dvíhali obrovské hrudy zlata.

Pandion vykročil rýchlejšie. Dnes ho viac ako inokedy umárala túžba po rodnej Aeneade. Spomínal si, ako ho vystríhali, aby sa nepúšťal ďaleko do hornatých končín Kréty, kde potomkovia starého prímorského národa nevítajú prívetivo prišelcov.

Mladý sochár sa ponáhľal. Za päť mesiacov ponavštevoval rôzne končiny tohto obrovského ostrova. Videl nádherné a podivné diela, ktoré staré národy zanechali v opustených chrámoch a temer prázdnych mestách.

Veľa dní strávil v rumoviskách ohromného Paláca Sekery v meste Knosse. Túlal sa po nespočetných schodištiach, obdivoval obrovské sály s purpurovými stĺpmi, ktoré sa dolu zužovali, rímsy, ozdobené čiernymi a bielymi obdĺžnikmi aj čiernymi a belasými závitnicami, čo pripomínali rad bežiacich vĺn.

Steny boli pomaľované freskami. Pandion s pritajeným dychom hľadel na výjavy z posvätných hier s býkmi, na sprievody žien s nádobami v rukách, na dievčiny tancujúce v ohrade, za ktorou sa zhŕkli mužskí, na neznáme vrtké zvieratá v horách a medzi čudnými rastlinami. Obrysy postáv sa Pandionovi videli neprirodzené, rastliny sa dvíhali na dlhočizných bezlistých steblách. Pochopil, že starí umelci náročky skresľovali prirodzené rozmery v snahe vyjadriť určitú myšlienku, ale šuhajovi, vychovanému na slobode uprostred krásnej, hoc drsnej prírody, bola nezrozumiteľná.

V Knosse, Tilisse, Elire a v tajomných zrúcaninách prastarého prístavu^[26] domy neboli vystavané z otesaných skál, ale z rovných hladkých platní sivého vrstevnatého kameňa. Pandion videl veľa ženských sôch zo slonoviny, bronzu a fajansy, jemné nádoby, misy a čaše zo zliatiny zlata a striebra.

Ale umenie, ktoré mladý sochár obdivoval, zostávalo mu nezrozumiteľné práve tak ako tajomné nápisy zložené z neznámych znakov v mŕtvom jazyku. Veľké majstrovstvo, ktoré vyžarovalo aj z najmenšieho detailu na každom diele, Pandiona neuspokojovalo: chcel viac — vyjadriť krásu ľudského tela.

Nečakane realisticky zachytené podoby ľudí a zvierat našiel v dielach dovezených z ďalekého Egypta. Ukázali mu ich obyvatelia Eliry a tvrdili, že veľa takýchto vecí sa zachovalo na Kréte v okolí Festu, kde žijú potomkovia prímorského národa. A Pandion, napriek výstrahám, sa ta vybral.

Ešte niekoľko dní — popozerá si všetko, čo sa len dá — a vráti sa domov k Tesse. Hoci túžil podučiť sa od egyptských majstrov, láska k domovu a Tesse bola mocnejšia.

Aké to bude krásne, keď príde, na niektorej z posledných jesenných lodí, opäť sa zadíva milej dievčine do žiarivých očí, uvidí zdržanlivú radosť učiteľa Agenora, čo mu nahrádzal otca aj deda.

Pandion sa zahľadel na nekonečnú morskú šíravu. Tam v diaľke ležia cudzie krajiny, Egypt. Ale jeho vlasť je tam, za hradbou vrchov. Zatiaľ sa od nej vzďaľuje. Ešte si tu vo Feste pozrie staré chrámy, o ktorých toľko počul. Vzdychol si a pridal do kroku. Horský výbežok sa skláňal nadol širokým svahom, pokrytým balvanmi a zelenými kríkmi. Pri úpätí sa črtali rozvaliny obrovského staviska, zrúcané múry, zvyšky klenutia a zachované vráta lemované čierno-bielymi stĺpmi. A všade povrch múrov brázdili čerstvé široké trhliny — stopy po nedávnom zemetrasení.

Mladý sochár chodil obozretne, aby nenarušil ticho medzi rumami.

Odrazu sa ocitol vo veľkej štvorcovej sále so stenami pomaľovanými pestrými freskami, zahľadel sa na hnedé a čierne postavy chlapov s mečmi, lukmi a štítmi, medzi čudnými zvieratami a korábmi. Pandion si spomenul na dedovo rozprávanie a dovtípil sa, že fresky zobrazujú vojenskú výpravu do krajiny čiernych, ktorá vraj leží priam pri hranici Oekumeny.

Dlho hľadel na nástenné maľby, prekvapený svedectvom o ďalekých cestách starovekého národa. Keď sa obrátil naľavo, zbadal mramorovú krychľu, ozdobenú modrými ružicami a sklenými závitmi a pri nej kytice sviežich, nedávno odtrhnutých kvetov.

Ktosi tu bol! V rozvalinách teda žijú ľudia. Zatajil dych a ponáhľal sa k východu, chodbou zarastenou vysokou trávou.

Mohutné červené stĺpy, dva hranaté a dva okrúhle, čneli nad miernym svahom s hustým stromovím. Po úbočí sa hadil chodník.

Šuhaj sa pustil do doliny a natrafil na vydláždenú cestu. Zamieril na východ. Široké platanové listy, takmer nehybné v rozpálenom vzduchu, hádzali na cestu tieň. Šuhaja už dávno smädilo, no z domoviny, chudobnej na vodu, si privykol na smäd. Keď prešiel asi dve stádie, zbadal pod kopcom dlhé nízke stavisko. Miestnosti, ako rad rovnakých debien, boli od cesty otvorené a prázdne. Pandion spoznal, že je to starý dom, kde si mohli pocestní oddýchnuť. Ponáhľal k pestro pomaľovanému hlavnému vchodu s jediným stĺpom. Ustatého a smädného upútal slabý žblnkot. Vošiel do kúpeľa, kde z prameňa, vyloženého veľkými kamennými platňami, vytekala voda veľkou rúrou do širokého lieviku v stene a prelievala sa cez okraje troch bazénov.

Pandion zhodil háby a sandále, poumýval sa v čistej chladnej vode a do vôle sa napil. Potom si ľahol na širokú kamennú lavicu. Žblnkot vody; a šum lístia ho ukolísal.

Nespal dlho. Tieň stĺpa, ktorý pretínal slnkom zaliatu dlážku, bol takmer na tom istom mieste, Pandion vyskočil oddýchnutý a svieži a rýchlo si natiahol jednoduchú odedzu. Zajedol si suchého syra a ešte raz sa napil.

Zamieril k východu, no zápäť zdúpnel: z diaľky sa ozvali hlasy. Vyšiel na cestu a striehol. Spoza hustého porastu donášalo smiech, útržky neznámych slov a úryvkovité zvučanie strún.

Pandion sa potešil, ale aj znepokojil. Svaly sa mu napäli a nevdojak stisol rukoväť otcovského meča. Zašepkal zopár slov modlitby k svojmu patrónovi Hyperionovi a predieral sa húštinou za hlasmi.

V húšťave bolo dusno a prenikavá vôňa sťažovala dýchanie.

Opatrne obchádzal vysoké krovie s dlhými pichliačmi a zakrádal sa pomedzi svetlosivé, hladučké pne figovníkov. Po chvíli mu zastali cestu myrtové stromy. Medzi hustým lístím viseli strapce snehobielych kvetov.

Na okamih sa pred šuhajom vynorila Tessina tvár — v jeho domovine boli myrtové kvety zasvätené dievčenskej mladosti.

Hlasy, teraz zneli celkom blízko, no ľudia pre čosi rozprávali tlmene.

Pandion si ľahol pod nízke konáre a obozretne ich rozhrnul. Naskytol sa mu neobyčajný pohľad. Uprostred čistinky ležal ozrutánsky biely býk s dlhými rohmi. Na lesklej srsti sa mu na bokoch a na papuli černeli malé škvrny. Opodiaľ v tieni sedeli mládenci, devy aj starší. Pred skupinou si zastal urastený chlap s brčkavou bradou a so zlatou obručou na hlave. Na sebe mal krátku halenu, opásanú bronzovým opaskom. Na jeho pokyn oddelila sa od ostatných dievčina, zahalená do ťažkého plášťa. Zodvihla ruky a plášť z nej spadol. Zostala iba v rúške prichytenej bielym opaskom, zdobeným čiernou šnúrou. Ako žúžoľ čierne vlasy mala rozpustené, povyše lakťov sa jej blyšťali úzke náramnice.

Rýchlym, akoby tanečným krokom sa priblížila k býkovi, odrazu znehybnela a z hrdla sa jej vydral výkrik. Zviera otvorilo ospanlivé oči, zablyslo sa mu v nich, býk zohol predné nohy a pomaly dvíhal ťažkú hlavu.

Dievčina sa ako strela hodila vpred a vyskočila na ozrutu. Na mih dievča aj býk zmeraveli. Pandionovi prebehli po chrbte zimomriavky.

Býk sa vzoprel na predné nohy. Na bielej koži zvieraťa sa jasne črtalo počerné dievčenské telo. Jednou rukou sa ho chytila za rohy a druhou objala mocnú šiju. Pandiona ohromil kontrast medzi ohromnými zvieracími tvarmi a strojným ľudským telom.

Býk duto zaryčal a vyskočil. Dievčina sa oň vzoprela rukami, vyšvihla sa a preletela pomedzi dlhé rožiská. Skočila na nohy tri metre od zvieracej papule, zatlieskala a znova prenikavo vykríkla. Býk sklonil hlavu a zúrivo sa vyrútil dopredu. Pandion zdúpnel: zdalo sa, že krásne a odvážne dievča neminie smrť. Pozabudol na opatrnosť, vytasil meč a chcel vybehnúť na čistinku. No dievčina znova bleskove vyskočila na býka, mihla sa medzi smrtivými rohmi a už mu sedela na chrbte. Zviera sa rozbehlo po lúčke a rozrývalo kopytami pôdu. Mladá odvážnica pevne sedela na besniacom býkovi a kolenami mu zvierala boky. Zviera sa hnalo ku skupine ľudí, ktorí ho pozdravovali veselým krikom. Zvučný úder do dlaní — a dievčina sa prekotúľala dozadu a zoskočila za zviera. Vzrušene dýchajúc pridružila sa k divákom.

Býk dobehol na kraj čistiny, zvrtol sa a rútil sa na ľudí. Do cesty sa mu hneď postavili piati — traja chlapi a dve dievčatá a hra pokračovala. Býk s chrčaním sa vrhal na mladých ľudí, ktorí ho vábili krikom a tlieskaním, preskakovali ho, vyskakovali mu na chrbát, pritískali sa mu k boku, šikovne uhýbajúc strašným rohom. Jednej dievčine sa podarilo sadnúť mu rovno na šiju. Býk vypučil oči, sklonil spenenú papuľu až k zemi a usiloval sa striasť nebojácnu jazdkyňu. No dievčina včas zoskočila.

Chlapci a dievčatá si stali do radu a keď zviera letelo proti nim, jeden po druhom ho preskakovali, Hra trvala dlho. Býk bol veľmi nebezpečný, no postavy sa odvážne mihali ponadeň. Napokon rev zvieraťa prešiel do chripotu a po chvíli — býk zastal. Diváci vykríkli. No na pokyn mužského so zlatou obručou už nechali zviera na pokoji. Kým sa Pandion spamätal, všetci zmizli v poraste. Na lúke zostal zmordovaný býk a len jeho chripľavý dych a udupaná tráva svedčili o tom, čo sa tu odohrávalo.

Vzrušený Pandion iba teraz pochopil, že sa mu pošťastilo uvidieť prastarú hru s býkom. Pred stáročiami bola rozšírená na Kréte, v Mykénach a v iných starých gréckych mestách.

Vrtký a bystrý človek premohol v nekrvavom boji býka — posvätné zviera, zosobnenie vojenskej moci a veľkej hrozivej sily. Proti bleskovej rýchlosti zvieraťa sa postavila ešte väčšia rýchlosť. Človeka zachraňovali presné pohyby. Pandion si od mala pestoval silu a vrtkosť, a preto si vedel predstaviť fyzickú zdatnosť, akú treba na takú nebezpečnú zábavu.

Pandion nesledoval účastníkov hry, ale vrátil sa na cestu. Usúdil, že je lepšie hľadať pohostinnosť u ľudí vtedy, keď sú doma.

Po niekoľkých stádiách sa cesta prudko obracala na juh, k moru. Keď šuhaj prišiel na zákrutu, jeho tieň sa už poriadne predĺžil. V kriakoch pri hradskej čosi zaprašťalo. Pandion načúval. Akýsi vták hlučne vzlietol a skryl sa medzi krovím. Uspokojený Pandion sa pohol ďalej. V diaľke nežne, vábivo hrkútal divý holub a druhé dva mu odpovedali. Vo chvíli, keď Helén vychádzal na zákrutu, hrkútanie zaznelo celkom blízko. Šuhaj zastal, aby si vtáka obzrel. Zrazu za nim zašumeli krídla — nad hlavou mu vzlietli dve krakle. Pandion sa obrátil a zočil troch chlapov s hrubými palicami v rukách.

Neznámi sa s ohlušujúcim krikom vrhli naň, Pandion v mihu vytasil meč, no ovalili ho po hlava, takže sa mu zatmelo v očiach a zatackal sa.

Z kríkov vyskočili ešte štyria a vyrazili mu meč, ale on sa nevzdával. Padol na kolená, prehodil cez seba toho, čo mu skočil na chrbát, druhého zrazil päsťou, tretí, ktorého kopol, so zastenaním odletel.

Útočníci podľa všetkého nemienili prišelca zabiť. Odhodili palice a posmeľujúc sa vojenskými pokrikmi, hodili sa naň znova. Pandion pod ťarchou piatich tiel padol dolu tvárou. Prach sa mu natisol do nosa a do úst a zaslepil mu oči. Pandion dychčiac námahou sa dvíhal a snažil sa striasť nepriateľov. Útočníci sa prekvapili nad jeho silou a húževnatosťou a už nekričali — na pustej ceste bolo počuť iba hluk bitky, stenanie a dychčanie zápasiacich.

Niekoľkokrát Pandion striasol zo seba protivníkov, no chlapi naň skočili znova. Zrazu im prišla posila — ďalší štyria. Sputnali šuhajovi ruky a nohy pevnými remencami. Polomŕtvy od únavy a zúfalstva zavrel oči.

Premožitelia sa hlasno rozprávali neznámou rečou. Posunkami mu rozkázali, aby šiel s nimi. Vedel, že by, darmo odporoval a rozhodol sa šetriť sily na príhodnú chvíľu. Keď mu rozviazali nohy, obkolesený nepriateľmi tackavo vykročil. Zanedlho uvidel niekoľko stavísk z neotesaného kameňa.

Zaviedli ho k malému domcu. Dvere sa so škripotom otvorili — dnu bola vyhňa, nákova, okolo nej nástroje a kôpka uhlia. Územčistý starec s neprívetivou tvárou a dlhými rukami prikázal jednomu z chlapov rozdúchať oheň, sňal z klinca obruč a pristúpil k zajatcovi. Hrubo mu strčil obruč pod bradu a zmeral mu hrdlo. Čosi si hundrúc vošiel dnu, s rinčaním vytiahol kovovú reťaz, posledný článok vopchal do ohňa a začal na nákove ohýbať obruč.

Len teraz šuhaj pochopil celú ťarchu nešťastia. Pred očami sa mu mihli drahé tváre. Tam, na rodných brehoch ho čaká Tessa a verí, že sa vráti. Ale tu mu teraz navlečú bronzový obojok otroka a prikujú ho k pevnej reťazi.

A nikde nieto nádeje, že by sa skoro vyslobodil.

— Ó, Hyperion, môj pradedo, Afrodita, zošlite na mňa smrť, alebo ma vysloboďte! — zašepkal šuhaj.

Kováč pokojne pokračoval v práci. Ešte raz vyskúšal obojok, rozklepal konce, prerazil dierky. Zvyšovalo už len prikuť reťaz. Starec čosi zašomral, ‚Pandiona schytili a posunkami mu prikázali ľahnúť si k nákove na zem. Šuhaj pozbieral všetky sily a naposledy sa pokúsil oslobodiť. Spod remencov nad lakťami vytryskla mu krv, ale on zabudol na bolesť, keď pocítil, že remence povolili, Hlavou buchol najbližšiemu do čeľuste, ovalil ďalších dvoch a vyrútil sa na cestu. Nepriatelia sa pustili za ním so zlostným krikom. Na huriavk vybehli chlapi ozbrojení kopijami, mečmi, nožmi; prenasledovateľov neustále pribúdalo.

Pandion zbehol z cesty a preskakujúc kríky trielil k moru.

Prenasledovatelia s revom za ním.

Zrazu šuhaj zastal — hlboko pod múrom strmých skalísk sa ligotalo more. Zo desať stádií od brehu pomaly plával červený koráb. A Pandion pobehúval po okraji úšustu a hľadal cestu nadol. Ale všade sa zvažovali len strmé skaly. Nebolo východiska — z troch strán sa už blížili nepriatelia.

Pandion stál na skalnatom výbežku, ktorý visel zo strminy. O voľačo nižšie vyčnieval druhý výstupok a na ňom rástla nízka borovica. Šuhaj sa obzrel na prenasledovateľov a podíval sa dolu. „Tu smrť, tam otroctvo,“ blyslo mu hlavou. „Tessa, odpusť!“ Preletel borovicou, lámajúc konáre a rozdierajúc si telo, a spadol na mäkkú sutinu. Stade sa zošuchol ešte o dvadsať lakťov nižšie a zachytil sa na skalnatom výčnelku, vlhkom od morskej peny. Dokaličený dvihol sa na kolená. Zhora sa ho nepriatelia usilovali zasiahnuť skalami a kopijami, pod nohami mu čľapotalo more.

Koráb sa priblížil, akoby mornárov zaujímalo, čo sa robí na brehu.

Pandionovi hučalo v hlave, celé telo ho bolelo, zrak mu zastreli slzy.

Nejasne si uvedomoval, že zahynie, ak si prenasledovatelia donesú luky.

More ho vábilo, neďaleký koráb sa mu zdal bohmi zoslanou spásou. Ani mu na um nezišlo, že to môže byť cudzia alebo nepriateľská loď — veril, že rodné more ho nesklame. Zviechal sa a keď sa presvedčil, že vládze hýbať rukami, skočil do mora a plával ku korábu. Vlny, sa mu prevaľovali cez hlavu, doráňané telo nepočúvalo vôľu.

Loď sa blížila, zaznieval z nej posmeľujúci krik. Už bolo počuť škrípať veslá, koráb sa vynoril Pandionovi nad hlavou. Chopili sa ho mocné ruky a vytiahli ho na palubu. Helén sa vystrel na teplé dosky. Keď mu dali vody — dlho a dychtivo pil. Uvedomil si ešte, že ho poprikrývali, a potom hlboko zaspal.

Krétske vrchy sa strácali na horizonte. Pandion sa zamrvil, zastenal a zobudil sa. Bol na korábe, čo sa vôbec neponášal na lode jeho vlasti — nízke plavidlá s bokmi chránenými prúteným pletivom a s veslami trčiacimi z podpalubia. Veslári sedeli pod palubnými doskami po oboch stranách priezorov, rozširujúcich sa do podpalubia. Plachta na hlavnom stožiari bola vyššia a užšia ako na helénskych lodiach.

Hŕby koží na palube vydávali ťažký zápach. Pandion ležal na úzkom trojhrannom priestore pri ostrej čeleni. Podišiel k nemu bradatý chlap so zahnutým nosom, v hrubom vlnenom odeve, podal mu čašu teplej vody pomiešanej s vínom a prihovoril sa mu neznámou rečou s ostrým kovovým prízvukom. Mladý Helén pokrútil hlavou. Mornár sa mu dotkol pleca a veliteľsky ukázal na kormu. Pandion si opásal okolo bedier krvou nasiaknuté handry a vykročil.

Na korme sedel vychudnutý mužský. V úsmeve roztiahol ústa olemované tvrdou, dopredu trčiacou bradou. Jeho suchá tvár ošľahaná vetrami prezrádzala krutosť.

Pandion sa dovtípil, že sa dostal na fenickú kupeckú loď a že pred ním sedí veliteľ či majiteľ korábu.

Prvým dvom otázkam, ktoré mu veliteľ položil, Pandion nerozumel.

Vtedy kupec prehovoril lámaným ionským nárečím, pomiešanými s karijskými a etruskými slovami. Vypytoval sa Pandiona, čo sa mu prihodilo a skade pochádza. Priblížil k nemu tvár, upreto sa naň zahľadel jastrabími očami a riekol: — Videl som ťa, ako si utiekol, bol to odvážny výkon hoden hrdinu. A ja potrebujem smelých, mocných chlapov — v týchto vodách je veľa morských lúpežníkov, čo prepadávajú našich kupcov. Ak mi budeš verne slúžiť, bude sa ti ľahko žiť a ja sa ti odmením.

Pandion zavrtel hlavou a poryvisto vysvetľoval, že sa musí čím prv vrátiť domov. Prosil, aby ho vysadili na najbližšom ostrove.

Veliteľovi sa zlovestne zaleskli oči.

— Moja loď mieri rovno do Tyru^[27], pred nami je iba more. Som pánom na svojej lodi a ty si v mojej moci. Ak sa mi zachce, môžem rozkázať, aby ťa hneď zmárnili. Vyber si! Alebo tam budeš otročiť prikovaný k veslu, — a ukázal dolu do podpalubia, skade sa niesol ťahavý spev veslárov, — alebo dostaneš zbraň a pripojíš sa k tamtým, — a ukázal za seba. Pod ostreším sa lenivo rozvaľovalo päť polonahých chlapov s tupými zvieracími tvárami. — Čakám, chytro sa rozhodni.

Pandion sa bezradne poobzeral. Koráb sa rýchlo vzďaľoval od Kréty.

Vzdialenosť medzi ním a jeho vlasťou sa čoraz zväčšovala. A nebolo odkiaľ čakať pomoc.

Mladý Helén usúdil, že ako ozbrojenec ľahšie ujde. No Feničan dobre poznal helénske obyčaje a prinútil ho tri razy zložiť strašnú prísahu vernosti. Potom mu potrel rany hojivou masťou, zaviedol ho ku skupine vojakov a prikázal, aby sa mu dali najesť.

— Ale dobre naň dozerajte! — pripomínal im, keď odchádzal. — Nezabúdajte, že navzájom za seba zodpovedáte!

Najstarší z vojakov sa na súhlas uškrnul, potľapkal Pandiona po pleci, ohmatal mu svaly a čosi utrúsil k ostatným. Tí sa hlasno rozrehotali.

Pandion na nich nechápavo pozrel; od všetkého ho delil hlboký žiaľ.

Za štyri dni, ktoré prežil na lodi, Pandion si ako-tak zvykol na svoje položenie. Sinky a rany sa mu zahojili. Pán korábu si všimol, že šuhaj všeličo vie, bol s ním spokojný a zopár razy sa s ním pozhováral. Prezradil Pandionovi, že sa plavia starou morskou cestou, ktorou chodievali Kréťania do južných krajín. Cesta sa vyhýbala nepriateľskému a mocnému Egyptu, viedla popri okraji obrovských pustatín k Bráne Hmiel^[28].

Za Bránou Hmiel, kde sa zbližovali skaliská z juhu a zo severu, bol koniec pevniny — obrovské Hmlisté more^[29]. Tu sa koráby obracali na juh a zanedlho dorazili k brehom horúcej krajiny čiernych, bohatej na slonovinu, zlato, olej a kože, Práve touto cestou chodievali dávne výpravy Kréťanov — Pandion videl zobrazenú takú výpravu v osudný deň. Národ mornárov prenikal do ďalekých južných krajín, kam už nechodili egyptskí poslovia.

Teraz sa plavia fenické koráby popri južných i severných brehoch, získavajú lacný tovar a mocných otrokov, no za Bránu Hmiel sa len málokto odváži.

Keď si Féničan povšimol Pandionove nevšedné schopnosti, chcel si ho ponechať v službách. Opisoval mu pôvaby ďalekých ciest, kreslil mu budúcnosť v ružových farbách, predpovedal mu, že o desať-pätnásť rokov môže byť aj on kupcom alebo veliteľom korábu.

Helén ho so záujmom počúval, no vedel, že kupecký život nie je pre neho, že nikdy nezamení vlasť, Tessu a slobodný život umelca za bohatstvo v cudzine.

Každým dňom v ňom rástla túžba čo len na chvíľu uvidieť Tessu, načúvať šumeniu v posvätnom borovicovom háji, kde prežil toľko šťastných chvíľ. Líhaval s otvorenými očami pri chrápajúcich spoločníkoch a potlačoval vzlyky.

Veliteľ lode mu prikázal, aby sa učil ovládať kormidlo. Pandionovi sa pomaly, vliekol čas, keď stál pri kormidle a vyrovnával smer lode podľa slnka alebo hviezd.

Tak bolo aj tejto noci. Pandion zvieral kormidlo a namáhal sa, aby prekonal odpor mocnejúceho vetra. Kormidelník stál na druhej strane lode a zhováral sa s jedným z vojakov^[30]. Nebo bolo čierne, iba kedy-tedy sa pomedzi potrhané mračno zatrblietala hviezda. A smutný hlas vetra postupne klesal a menil sa na hrozivé hučanie. Koráb nadhadzovalo, veslá škrípali. Zavše sa ozval drsný pokrik vojaka, čo poháňal otrokov nadávkami a údermi korbáča.

Veliteľ, ktorý driemal pod strieškou, vyšiel na palubu. Pozorne sa zahľadel na more a znepokojene pristúpil ku kormidelníkovi. Dlho sa s ním dohováral. Potom zobudil vojakov a poslal ich ku kormidlovým veslám.

Sám si stal ku Pandionovi.

Vietor sa prudko obrátil a zúrivo sa zaprel do lode. Vlny sa dvíhali čoraz vyššie a zalievali palubu. Stožiar museli zložiť — ležal na kope koží, vyčnieval nad čeleňou a duto udieral na vysoký vlnolam.

Boj s vlnami a vetrom bol čoraz zúfalejší. Veliteľ, šomrúc akési kliatby a či modlitby, prikázal obrátiť na juh. Vietor schytil koráb a hnal ho do neznámej čierňavy. V ťažkej práci pri kormidle noc sa chytro minula.

V raňajšej sĺňave bolo jasnejšie vidieť ozrutánske vlny. Búrka neutíchala.

Vietor sa zapieral do lode a zrážal ju.

Na palube sa rozľahol poplašný krik. Všetci ukazovali napravo za koráb.

Tam pretínal more obrovský spenený pás. Vlny spomaľovali šialený beh, keď sa blížili k tomuto modrozelenému pásu.

Posádka obstúpila veliteľa, aj kormidelník dal veslo vojakovi. Zdesené výkriky vystriedal rýchly, zápalistý rozhovor. Pandion zbadal, že naň ukazovali, jemu sa vyhrážali päsťami. Nechápal, čo sa robí, a pozoroval, ako veliteľ čosi odmieta so zlostnými posunkami. Starý kormidelník ho chytil za ruky a dlho ho presviedčal. Veliteľ krútil hlavou, vykrikoval, no napokon ustúpil. V tej chvíli sa chlapi vrhli na prekvapeného Pandiona a vykrútili mu ruky dozadu.

— Vravia, že si nám priniesol nešťastie, — povedal veliteľ a pohŕdavo ukázal na okolostojacich.

— Si vraj poslom záhuby, pre teba stihlo koráb nešťastie: odnieslo nás k brehom Ta-Kemu, podľa vášho — k Egyptu. Aby sa bohovia uzmierili, treba ťa zabiť a hodiť cez palubu. Tak si žiadajú všetci a ja ťa nemôžem ochrániť.

Pandion ešte vždy nechápal a spýtavo sa zahľadel na Feničana.

— Hádam nevieš, že dostať sa ku brehom Ta-Kemu znamená pre všetkých otroctvo alebo smrť, — zahundral veliteľ. — Za dávnych čias Kemt bojoval proti prímorským národom. Odvtedy každého, kto pristane inde ako v troch prístavoch určených pre cudzincov, čaká zajatie alebo smrť a jeho majetok pripadne do pokladnice kráľa Ta-Kemu. No, už rozumieš? — veliteľ sa odvrátil od Pandiona a zahľadel sa na blížiaci sa spenený pás.

Pandion pochopil — znova mu hrozí smrť. Bol pripravený biť sa do poslednej kvapky krvi o život, ktorý tak ľúbil. Bezmocne, no nenávistne si premeral rozsrdenú skupinu na palube. Beznádejné položenie ho prinútilo rozhodnúť sa.

— Veliteľ! — skríkol. — Rozkáž im, nech ma pustia. Sám sa hodím do mora.

— To som si myslel, — obrátil sa k nemu Féničan. — Nech sa od teba učia tí zbabelci.

Na veliteľov rozkaz vojaci pustili Pandiona. Helén na nikoho nepozrel a pristúpil k boku lode. Všetci sa mu úctivo ustúpili ako človekovi, čo ide na smrť.

Pandion sa sústredene zahľadel na spenený pás zakrývajúci plochý breh.

Nevdojak porovnával svoje sily, s rýchlosťou zlostných vĺn. Hlavou sa mu mihali útržkovité myšlienky: „Krajina za pásom peny^[31] — Afros… Afrika.“ To je teda ten strašný Egypt!… A Tesse sa zaprisahal na svoju lásku, že ani nepomyslí na cestu ta. Ako len si s ním osud zahral! Doista zahynie, a to bude vari najlepšie…

Skočil dolu hlavou do hučiacej krútňavy a mocnými tempami odplával od korábu. Vlny ho schytili a akoby sa tešili novej obeti, vyhadzovali ho hore, zrážali do hlbín, gniavili, zadúšali, topili, do nosa a do úst mu fŕkali penu. Pandion už nemyslel na nič — zúfalo bojoval o život, o každý dúšok vzduchu.

Čas bežal a vlny niesli Heléna bližšie a bližšie k brehu. Za korábom sa ani len neobzrel, zoči-voči smrti naň celkom zabudol. Zavše ho šmarilo dolu do tmavej hlbočiny a vtedy sa naň navalila úžasná ťarcha vody a plavcovi išlo srdce puknúť od námahy.

Pandion dlho zápasil s vlnami. Napokon cítil, že sa už nevládze brániť pred objatím vodných velikánov. Ako mu ubúdalo síl, ubúdalo mu aj vôle žiť. Keď ho vynieslo na hrebeň vlny, obrátil tvár k ďalekej vlasti a volal: — Tessa, Tessa!...

Meno milovanej prehlušili rozbúrené vlny. Na nehybného Pandiona sa navalil nový príval vody a s hukotom sa nad ním roztrieštil. Šuhaj ponárajúc sa narazil vo zvírenom piesku na dno.

Dvaja hliadkujúci vojaci, v krátkych zelených sukniciach pobrežnej stráže Veľkého zeleného mora^[32], sa opierali o tenké kopije a pozorovali obzor.

— Veliteľ Seneb nás sem poslal zbytočne, — lenivo prehovoril starší vojak.

— Ale fenický koráb bol takmer pri brehu, — namietal druhý. — Keby nebola búrka utíchla, mohli sme ľahko dôjsť ku koristi pri samej pevnosti…

— Pozri — tamto, — prerušil ho starší a ukazoval ďalej na breh. — Nech ma nepochovajú, ak to nie je dakto z korábu.

Obaja vojaci dlho hľadeli na tmavú škvrnu na piesku.

— Vráťme sa! — navrhol napokon mladší. — Dosť sme sa už nachodili po piesku! Načo by nám bola mŕtvola, keď nám ušla bohatá korisť— tovar, otroci…

— Hovoríš a nerozmyslel si si čo, — znova ho prerušil starší. — Títo kupci bývajú niekedy bohato zaodetí. Zlatý prsteň by sa tiež zišiel a Seneb nemusí vedieť o každom utopencovi.

Vojaci vykročili po morskom piesku.

— Kdeže sú tie tvoje klenoty?

— vysmieval mladší staršieho. — Veď je holý!

Prekvapený vojak zahromžil.

Naozaj, chlap, čo ležal pred nimi, bol celkom holý. Ruky mal nevládne zložené pod telom, v brčkavých vlasoch piesok.

— To predsa nie je Féničan, — vykríkol starší.

— Aké mocné a krásne telo! Škoda, že je mŕtvy — bol by dobrým otrokom a Seneb by nás odmenil.

— Odkiaľ asi je?

— Neviem. Možno je Turuša^[33] alebo Kefti^[34] alebo niekto z horných morských plemien Chanebu^[35]. Málokedy sa zatárajú do našej požehnanej vlasti a cení sa ich vytrvalosť, um a sila. Pred troma rokmi… Počkaj, veď žije! Ó, chvála Ammonovi!

Telo na zemi sa slabo zachvelo.

Vojaci odhodili kopije, bezvedomého obrátili, treli mu brucho, zohýnali nohy.

Ich námaha nebola márna. Utopenec — bol to Pandion — otvoril oči a bolestne sa rozkašlal. Jeho mocný organizmus vydržal ťažkú skúšku.

Neminula ani hodina a vojaci ho viedli do pevnosti.

Často oddychovali, no ešte pred poludňajšou páľavou doviedli mladého sochára do malej pevnosti pri jednom z ramien nílskej delty. Tam mu dali vody a zopár posúchov namočených v pive a uložili ho na dlážku v akejsi hlinenej chatrči.

Strašná námaha zanechala v šuhajovi stopy — v prsiach ho klalo, srdce mu zoslablo. Pred otvorenými očami sa mu mihali nekonečné vlny.

V mrákotách počul, ako sa otvorili dvere. Nad Pandionom sa sklonil veliteľ pevnosti — mladý chlap nevľúdnej chorľavej tváre. Zodvihol plášť prehodený šuhajovi cez nohy a dlho si ho obzeral. Pandion ani netušil, že veliteľovo rozhodnutie mu prinesie ešte väčšie muky.

Veliteľ znova prikryl zajatca a spokojný odišiel.

— Každému dva kruhy medi a krčah piva! — rozkázal stručne.

Vojaci pobrežnej stráže sa ponížene sklonili, no zápäť za chrbtom naň zlostne zagánili.

— Mocná Sechmet, a toto nám dali za takého otroka! — zašepkal mladší, len čo sa veliteľ vzdialil. — Uvidíš, že ho pošle do mesta a dostane zaň najmenej desať kruhov zlata…

Veliteľ sa zrazu obrátil.

— Hej, Senni! — skríkol.

Starší vojak poslušne priskočil.

— Dávaj naň dobrý pozor. Povedz môjmu kuchárovi, aby ho dobre nakŕmil. Ale buď opatrný. Chlap — ako sa zdá — je mocný. Zajtra prichystáš ľahký čln — pošlem zajatca do daru Veľkému domu^[36]. Napojíme ho pivom a uspávacím korením, aby nám nevystrájal.

… Pandion pomaly zodvihol ťažké viečka. Spal tak dlho, že stratil predstavu o čase aj o tom, kde je. Nejasne si uvedomoval, že po urputnom zápase s rozzúreným morom ho kamsi odviedli, že ležal v tichu a tme.

Pomrvil sa a cítil, že je celý sputnaný. S námahou otočil hlavu. Nad sebou mal jasné nebo a blízko, takmer pri uchu mu špľachotala voda. Postupne pochopil, že leží s poviazanými rukami a nohami v úzkom člne. Keď nadvihol hlavu, uvidel tým, čo potískali čln žrďami, holé nohý. Boli to urastení chlapi bronzovej pleti.

— Kto ste? Kam ma veziete? — zakričal a snažil sa rozoznať ľudí na korme.

Jeden z nich s hladko vyholenou tvárou sa sklonil k Pandionovi a čosi zarapotal.

Čudnú reč s melodickým mľaskaním a s výraznými samohláskami Helén vôbec nepoznal. Pandion sa usiloval popretŕhať putá a neprestajne opakoval svoju otázku; no čoskoro pochopil, že mu nerozumejú. Metal sa, až rozkolísal čin. No jeden zo sprievodcov mu otrčil pred oči ostrú dýku. Pandion stíchol a pokým ho viezli labyrintom močaristého porastu, nepokúšal sa už vyslobodiť. Keď čln priplával k širokému kamennému prístavišťu, slnko už dávno zapadlo a na oblohu sa vyhupol mesiac.

Pandionovi sňali putá z nôh a šikovne mu ich treli, aby mu v nich rozprúdili krv. Vojaci zapálili fakle a pobrali sa k vysokému hlinenému múru s ťažkou bránou, okovanou medenými pásmi.

Chlapi, čo priviedli Pandiona, dohadovali sa chvíľu so strážou, kým sa pri bráne neobjavil rozospatý bradáč. Tomu odovzdali malý svitok a zaň dostali kúsok čiernej kože.

Ťažká brána zaškrípala v pántoch. Helénovi rozviazali ruky a sotili no do temnice. Šuhaj sa ocitol v malej štvorcovej miestnosti, bitkom nabitej.

Ľudia ležali jeden cez druhého, ťažko dýchali a stenali v nepokojnom spánku. Pandion, zadúšajúc sa od zápachu, ktorý akoby vychádzal priam zo stien, našiel si miestečko na zemi a obozretne si sadol. Spať mu nedalo.

Rozmýšľal o udalostiach z posledných dní a bolo mu ťažko. Hodiny osamelého rozhutovania sa vliekli pomaly.

Mladý sochár myslel iba na slobodu, ale nenachádzal cestu, ako sa vyslobodiť zo zajatia. Je v neznámej krajine, opustený, neozbrojený, nepozná tunajšiu reč. Nemôže nič robiť. Vedel, že ho nemienia zabiť, a rozhodol sa čakať. Neskôr, keď trocha spozná krajinu… lež čoho sa úfať od toho „neskôr“? Tak ako ešte nikdy zatúžil po priateľovi, ktorý by mu pomohol prekonať strašnú osamotenosť. Veď pre človeka niet nič horšieho ako zostať sám medzi cudzími, nepriateľskými ľuďmi v neznámej krajine, ako otrok, ktorého delí od sveta nepreniknuteľný múr jeho stavu. Samota uprostred prírody sa znáša oveľa ľahšie — zoceľuje ducha, ale neponižuje.

Helén sa zmieril s osudom, akosi zľahostajnel. Keď sa rozvidnelo, neúčastne si obzeral svojich spolutrpiteľov: zajatcov z rôznych ázijských plemien. Boli šťastlivejší, mohli sa spolu zhovárať, deliť sa o žiaľ, spomínať na minulosť a besedovať o budúcnosti. Na mĺkveho Pandiona sa upierali zvedavé pohľady.

Stráže hodili Pandionovi kus hrubého plátna, aby si ho ovinul okolo bedier. Potom štyria černosi priniesli veľkú hlinenú nádobu s vodou, jačmenné posúchy a steblá akejsi zeliny.

Pandiona prekvapili celkom čierne tváre, z ktorých vynikali iba zuby, očné bielka a hnedočervené gamby. Dovtípil sa, že sú to otroci, len sa čudoval, že sú takí veselí a dobrodušní. Černosi sa smiali odhaľujúc snehobiele zuby, posmievali sa zajatcom aj jeden druhému. Či po čase aj on sa dokáže niečomu tešiť, zabudnúť na biedny údel človeka, čo stratil slobodu? Či raz sa pominie zhrýzajúci smútok? A Tessa? Bohovia, keby Tessa vedela, kde teraz je!… Lepšie, že nevie. Alebo sa k nej vráti, alebo zomrie — iného východiska niet.

Pandionove myšlienky pretrhol ťahavý krik. Dvere sa rozleteli.

Zaligotala sa v nich hladina širokej rieky. Väznica stála blízko brehu.

Zajatcov obkolesil oddiel vojakov s kopijami a zahnal ich na veľkú loď do podpalubia. Bola tam horúčava a smrad na nevydržanie.

Večer sa ochladilo a zmorení zajatci pookriali — znovu sa ozval rozhovor. Loď sa plavila aj v noci. Ráno na chvíľu zastali, zajatcom sa dali najesť a únavná púť pokračovala. Tak sa minulo niekoľko dní. Otupený, ľahostajný Pandion ich nerátal.

Napokon hlasy veslárov a vojakov zazneli živšie, na palube nastala trma-vrma. Boli pri cieli. Zajatcov nechali v podpalubí celú noc a skoro ráno ich po jednom vyhnali na zaprášené, vyprahnuté priestranstvo. Tam ich hneď zdrapili dvaja mocní vojaci, pri ktorých na zemi ležala kopa povrazov. Egypťania vykrútili zajatcom ruky za chrbát, až sa nešťastníkom lakte dotýkali. Nedbali na stony a krik — tešili sa zo svojej sily a z bezmocnosti obetí.

Prišiel rad na Pandiona. Len čo Helén, oslepený denným svetlom, stúpil na zem, jeden z vojakov ho bolestne zdrapil za ruku. Šuhaj sa vytrhol a udrel vojaka riadne cez ucho. Obor sa zvalil tvárou do prachu, druhý vojak prekvapený odskočil. No zápäť obkolesili Pandiona zo tridsiati a mierili naň kopijami.

Rozsrdený šuhaj skočil dopredu, želajúc si zahynúť v boji — smrť sa mu videla vykúpením. Ale nepoznal Egypťanov, ktorí si nahromadili tisícročné skúsenosti, ako krotiť otrokov. Ozbrojenci sa v mihu rozostúpili a hodili sa odzadu na Pandiona. Mladého odvážlivca zrazili na zem. Do rebier v dolnej časti hrudi ho udrel tupý koniec kopije. Pred očami sa mu rozliala červená hmla, vyrazilo mu dych. V tej chvíli mu jeden z Egypťanov spojil ruky nad hlavou a na zápästiach mu ich zovrel drevenou kladkou, čo sa ponášala na maličký čln. Potom ho už nechali na pokoji.

Zajatcov chytro sputnali a hnali úzkou cestou medzi brehom rieky a poľami. Mladý sochár trpel strašnú bolesť. Hrany mučidla mu gniavili ruky, zodvihnuté nad hlavou. Nemohol ich v lakťoch zohnúť a spustiť na hlavu.

Z bočnej cesty sa k nim pripojila druhá skupina zajatcov, po chvíli tretia — už ich bolo do dvesto. A všetkých nemilosrdne zviazali. Podaktorí mali ruky v takých istých kladách ako Pandion. Tváre zajatcov boli skrivené bolesťou, bledé, pokryté potom. Šuhaj šiel ako v hmle, sotva vnímal okolie.

Dookola sa rozprestierala bohatá krajina. Vzduch bol svieži, čistý. Na úzkych cestách vládla tíšina. Obrovská rieka sa pomaly valila do Veľkého zeleného mora. V ľahkom vánku sa pohojdávali vrchovce paliem. Polia so zrejúcou pšenicou sa striedali s vinohradmi a ovocnými sadmi. Celá krajina vyzerala ako obrovská, tisícročná pestovaná záhrada.

Pandion sa nedíval ani napravo, ani naľavo. So zaťatými zubami sa vliekol popri vysokých múroch, obkolesujúcich bydliská boháčov. Boli to jednoposchodové staviská, ľahké, vzdušné, s úzkymi vysokými oblokmi.

Výklenky predo dvermi podopierali drevené stĺpy. Biele múry, pomaľované zložitou vzorkou v jasných, čistých farbách sa ostro odrážali v oslepivom slnečnom svetlé.

Znenazdajky sa pred zajatcami vynorilo obrovské kamenné stavisko s rovnými, nevídane hrubými múrmi z veľkých kamenných kvádrov, pravidelne otesaných. Tmavá tajomná budova akoby dlávila zem svojou úžasnou ťarchou. Pandion kráčal pozdĺž hrubých pilierov, ktoré sa ponuro siveli na jasnozelenom pozadí sadu, na rovine. Palmy, figovníky a iné ovocné stromy sa striedali, vysadené do pravidelných, nekonečných radov.

V záhrade pri rieke stála vysoká vzdušná stavba tak isto bohato ozdobená ako ostatné domy v meste. Pred priečelím obráteným k rieke sa dvíhali stĺpy ovešané pestrými stuhami. Snehobiely balkón s plochou strechou nad širokým vchodom sa opieral o dva piliere. Po rímse sa vinula zlatomodrá ozdoba. Belasé a zlaté kľukaté čiary zdobili aj hornú časť bielych pilierov.

Na balkóne zatienenom kobercami a závesmi sa pohybovali ľudia v snehobielych hávoch. Ponad zábradlie sa naklonil mužský s vysokou červenobielou korunou na hlave^[37].

Stráže sprevádzajúce zajatcov a veliteľ, čo si vážne vykračoval vpredu, padli tvárou na zem. Na pokyn faraóna — živého boha, najvyššieho vládcu krajiny Kemt — zajatcov zoradili do zástupu a pomaly ich viedli popod balkón. Dvorania si polohlasne vymieňali poznámky a veselo sa smiali.

Krása paláca, nádhera faraónovho rúcha a jeho družiny, ich slobodné a pyšné pózy sa ostro odlišovali od strhaných tvárí ukatovaných zajatcov.

Pandion sa išiel pominúť od bolesti v rukách, telo sa mu chvelo ako v zimnici, vyschnuté pery sa mu dopukali. No mladý Helén sa vypäl, hlboko si vzdychol a obrátil k balkónu hnevlivú tvár.

Faraón čosi povedal svojim dvoranom — a všetci mu prikývli. Dlhý rad zajatcov sa pomaly pohyboval. Pandion už bol za domom v tôni vysokého múru. Postupne sa tu zhromaždili všetci zajatci, obkolesení mlčanlivými vojakmi. Spoza rohu sa vynoril vypasený chlap s dlhou barlou z čierneho dreva vykladaného zlatom. Sprevádzal ho pisár s doštičkou a svitkom papyrusu v rukách.

Brucháč sa naduto obrátil k veliteľovi stráže, ten sa hlboko poklonil a dal rozkaz vojakom. Vojaci odvádzali nabok zajatcov, na ktorých hodnostár ukázal prstom. Pandion bol označený hneď medzi prvými.

Povyberali okolo tridsiatich silnejších a najodvážnejších zajatcov. Odviedli ich na koniec záhrady a hnali ich popri nízkom múre. Chodník bol čoraz strmší a viedol k veľkému štvorcu holých stien v úžľabine medzi pšeničnými poľami. Po hrubých tehlových múroch zo desať lakťov vysokých sa prechádzali vojaci ozbrojení lukmi. Na rohoch sa dvíhali striešky z rohoží.

V múre obrátenom k rieke bol vchod. Inde nebolo vidieť ani dvere, ani okná — len holé sivozelené steny sálali horúčavou.

Zajatcov zaviedli do ohrady. Zbrojnoši, čo ich sprevádzali, sa chytro vzdialili. Druhý, vnútorný múr bol nižší, s jedinými dverami na pravom boku. Na voľnom priestranstve stáli hrubé lavice. Časť dvora zaberalo nízke stavisko s čiernym otvorom vchodu. Skupinu zajatcov obstali teraz vojaci so svetlejšou kožou, ako mali tí, čo ich priviedli. Všetci boli veľkí, mnohí modrookí a ryšaví. Pandion ešte takých ľudí nevidel — nevedel, že sú to Líbyjci.

Z prístavku vyšli dvaja chlapi. Jeden niesol akýsi predmet z lešteného dreva, druhý sivú kameninovú nádobu. Líbyjci zdrapili Pandiona a obrátili ho chrbtom k príchodzím. Nato Helén zacítil slabé pichnutie — k ľavej lopatke mu priložili leštenú doštičku s krátkymi ostňami. Potom jeden z nich na doštičku prudko udrel. Vytryskla krv a Pandion nevdojak vykríkol. Líbyjec zotrel krv a utrel ranu handrou namočenou do tekutiny v nádobe. Krv sa zastavila, ale vojak ešte niekoľko ráz namočil handru a pretrel ňou ranu. Len teraz si Pandion všimol, že všetci Líbyjci majú na lopatkách krvavočervený znak — akési figúrky, v oválnom ráme^[38]. Pochopil, že mu vypichli znamenie.

Pandionovi sňali z rúk kladku, ale nevládal zadržať ston od strašnej bolesti v zdrevenených kĺboch. S námahou sa mu podarilo roztiahnuť ruky.

Potom prešiel zohnutý cez nízke dvere na zaprášený dvor a nevládne klesol na zem.

Napil sa mútnej vody z obrovskej hlinenej nádrže a obzeral si miesto, ktoré z vôle ľudí, čo tu panujú, má mu byť navždy domovom. Veľký štvorec — zo dve stádie na každej strane — uzavierali vysoké holé múry.

Celú pravú polovicu ohradenej plochy a ľavý kút zaberali hlinené komôrky.

Tak vyzeralo „šene“ — robotáreň, akých bolo v krajine Ta-Kem na stá. Sem zhromažďovali otrokov z rôznych plemien — pracovnú silu, základ bohatstva a krásy Egypta. Šene bolo prázdne a tiché — otroci odišli na robotu. Iba niekoľko chorých ležalo ľahostajne v tôni pri múre. Robotáreň bola určená pre zajatcov, ktorí sa len nedávno dostali do krajiny otroctva a ešte si nezaložili rodiny, aby znásobili počet pracovných rúk v Čiernej zemi.

Pandion sa stal „mere“ — dedičným faraónovým otrokom — zadelili ho medzi tisíc ľudí, ktorí sa starali o palácové záhrady, kanály, a palácové hospodárstvo.

Ostatných zajatcov, ktorí po prehliadke zostali pri múroch paláca, rozdelili medzi hodnostárov ako šachu, doživotný majetok svojho pána.

Keď pán zomrel, prešli do šene faraónovho.

V dusnom vzduchu zaľahlo tiesnivé ticho, prerušované iba vzdychmi nových otrokov. Znamenie na chrbte pálilo Pandiona ako žeravé uhlie.

Nemohol si nájsť miesta. Namiesto morskej šíravy, tônistých hájov na brehoch vlasti omývaných vlnami len škvarka zaprášenej zeme, stisnutá medzi múry. Namiesto slobodného života s milovanou dievčinou — otroctvo v cudzej krajine.

Iba nádej, že sa vyslobodí, bránila šuhajovi rozbiť si hlavu o múr, ktorý ho delil od šíreho, krásneho sveta.

Faraónov otrok

Tak ako pred rokom rozkvitli kríky a po úbočiach sa rozprestierali žeravé pokrovce kvetov. Do Aeneady znova prišla jar. Trblietavé súhvezdie Strelca zavčasu zapadalo^[39] a priamy západný vietor ohlasoval začiatok plavieb. Do kalidonského prístavu sa vrátilo päť korábov, ktoré boli skoro na jar vyplávali na Krétu, a pristáli tam dve krétske lode. Ale Pandion sa ešte stále nevracal.

Osamelý pútnik sa na Kréte stratil, zmizol kdesi v horách obrovského ostrova, medzi rozmanitými plemenami a množstvom veľkých osád.

Agenor často upadal do zadumaného mlčania a snažil sa utajiť pred domácimi svoje obavy. Napokon sa rozhodol ísť do kalidonského prístavu a — ak sa mu naskytne príležitosť — aj na Krétu, aby sa aspoň čo-to dozvedel o Pandionovom osude.

Tessa teraz často vyhľadávala samotu. Ba aj nemá sústrasť rodičov ju ťažila. S hlbokým žiaľom postávala pred pokojnou a večne pohyblivou tvárou mora v nádeji, že Pandion pristane na tom mieste, kde sa rozlúčili.

Ale tieto nádeje sa už dávno pominuli. Vedela, že tam a čiarou, čo rozdeľuje nebo a more, ho postihlo nešťastie. Iba zajatie alebo smrť mohli Pandionovi zabrániť, aby sa vrátil k nej. Prosila vlny, ktoré možno pribehli stade, kde je jej milovaný, aby, jej prezradili, čo sa stalo. No more vrhalo k — jej nohám vlnu za vlnou a ich šumenie sa ničím neprivrávalo.

Ako sa prezvedieť, čo sa stalo s milým? Ako má prekonať diaľku, čo ich delí, ona, žena, ktorej jediným údelom je byť manželovi gazdinou, ochrankyňou kozubu, družkou na cestách, tešiteľkou pri neúspechoch.

Lebo tú, čo prestane počúvať muža — či už je to otec, manžel alebo brat — čaká iba jedna cesta — stať sa hetérou v meste alebo v prístave. Tessa je žena a nemôže sa vybrať do iných krajín, nemôže sa ani pokúsiť hľadať svojho milého. Môže iba bezmocne behať po brehu nekonečného mora. Ak Pandion zahynul, nikdy, nikdy sa nedozvie, kde.

Striebristobelasé mesačné svetlo zaplavilo celú dolinu. No v hlbokej štvorcovej studni robotárne neďaleko hlavného mesta Nut-Amon^[40] bola čierňava. Iba na drapľavých múroch sa matne odrážal slabý odblesk.

Pandion ležal v tesnej kutici na otepi tvrdej trávy. Nespal. Po chvíli vystrčil hlavu z diery, čo mala byť vchodom. Kľakol si, nedbajúc, že môže upútať pozornosť stráží, a s úľubou hľadel na mesačný kotúč, čo plával po oblohe vysoko nad okrajom ponurej steny. Priam ho zabolelo, keď si pomyslel, že ten istý mesiac svieti aj v ďalekej Aeneade. Tessa, jeho Tessa sa možno teraz spytuje Hekaté, kde sa podel, netušiac, že jeho oči sa upierajú z odpornej jamy na strieborný kotúč. Pandion sa vtiahol nazad a obrátil sa ku stene.

Už dávno sa minulo strašné zúfalstvo z prvých dní, záchvaty neznesiteľného smútku. Zmenil sa. Husté výrazné obrvy mal neprestajne stiahnuté, zlatisté oči Hyperionovho potomka potemneli hnevom, pery mal vždy tvrdo zovreté.

No mocné telo bolo ešte stále plné nevyčerpateľnej energie, um neotupel. Šuhaj neklesal na mysli — sníval o slobode ako predtým.

Mladý sochár sa postupne menil na bojovníka, strašného nielen odvahou, silou a húževnatosťou, ale aj túžbou zachrániť si dušu pred okolitým peklom, preniesť cez všetky skúšky svoje sny, snaženie a lásku.

Čo bolo celkom nemožné, keď bol sám, keď nepoznal tunajšiu reč a krajinu — teraz sa stalo uskutočniteľným — mal priateľov! Len ten pochopí pravý význam tohto slova, kto samučičký-sám stál pred strašnou presilou, kto bol osamotený ďaleko v cudzine. Priateľ! To znamená aj družná pomoc, aj pochopenie, spoločné myšlienky a túžby, rada, útecha. Za sedem mesiacov, ktoré strávil na robotách, sa Pandion zoznámil s čudnou rečou Egypta, naučil sa rozumieť svojich druhov z najrôznejších plemien.

Medzi päťsto otrokmi, zatvorenými v šene, začal rozlišovať ľudí. Otroci si postupne začali dôverovať a zblížili sa aj s Pandionom. Spoločné strádania a spoločná túžba po slobode zjednocovali. Vydobyť si slobodu, vrhnúť sa na gniaviacu silu Čiernej zeme a vrátiť sa do vlasti. Vlasť — tomu rozumeli všetci, hoci vlasť jedných bola za tajomnými slatinami na juhu, iných za pieskami na východe či západe, tretích — ako Pandion — za morom na severe.

No len nemnohí zo šene našli v sebe silu na prípravy do boja. Iní, zväčša starší chlapi, zmorení vyčerpávajúcou lopotou a nedostatkom potravy, bez reptania pomaly hynuli. Okolie ich nezaujímalo. V mútnych očiach im nesvietila odvaha, netúžili tajne sa schádzať s ostatnými, pomaly prežúvali, spali ťažkým snom. Keď ich ráno dozorca hlasným krikom vyduril, tupo a ľahostajne sa pripojili do radu.

Pandion pochopil, prečo je v robotárni toľko oddelených kutíc — rozdeľovali ľudí. Po večeri sa už otroci nesmeli zhovárať. Stráže z múrov sliedili, či sa zákaz presne dodržuje — a tých, čo sa prehrešili, trestal ráno šíp alebo palica. Neveľa bolo takých, čo sa odvážili v tme nečujne prekĺznuť do druhej kutice. Takí boli iba niekoľkí Pandionovi priatelia.

Najbližšími priateľmi Pandionovými boli traja: Kidogo, takmer štyri lakte vysoký murín z ďalekých končín juhozápadnej Afriky. Dobrácky, veselý Kidogo bol aj nadaným maliarom a sochárom. Jeho výrazná tvár so širokým nosom a hrubými gambami prezrádzala um a energiu. Černosi bývajú urastení, ale toto bol priam obor — svaly ako zo železa, no pružný a vrtký. Najprv sa Pandion s Kidogom dorozumievali tak, že zaostrenou paličkou kreslili na zem či na stenu. Neskoršie sa mladý Helén dohovoril s černochom miešaninou jazyka Kemt a ľahkej Kidogovej materčiny.

Za bezmesačných nocí, v hustej tme, Pandion a Kidogo sa prešmykli jeden k druhému a pošepky snovali plány na útek.

O mesiac prihnali do šene niekoľko nových otrokov. Nováčikovia sedeli a ležali pri vchode a bezradne sa obzerali. Zo zmučených tvárí im hľadelo zúfalstvo. Keď sa Pandion vrátil z roboty a išiel si nabrať vody, div mu hlinená nádoba nevypadla z ruky. — Dvaja z nových sa zhovárali známou rečou Etruskov. Etruskovia — ten tajomný a drsný starý národ — často prichádzali na brehy Aeneady a povrávalo sa o nich, že sú kúzelníkmi, čo poznajú tajomstvá prírody.

Pandion sa im prihovoril. Na jeho otázku, ako sa sem dostali, neodpovedali, ba zdalo sa, že ich stretnutie nepotešilo.

Obaja Etruskovia boli strednej postavy, plecnatí, svalnatí. Tmavé vlasy sa im zlepili od špiny a viseli v pradenách popri, tvári. Starší bol asi štyridsaťročný, mladší azda Pandionov rovesník. Do očú bila ich podoba — obaja mali široké lícne kosti, z prísnych hnedých očí vyžarovala tvrdá nepoddajnosť.

Pandiona sa dotkla ľahostajnosť Etruskov. Niekoľko dní si nových zajatcov nárokom nevšímal, hoci zbadal, že ho pozorujú.

Vari desať dní po príchode Etruskov sedel Pandion s Kidogom pri večeri z papyrusových stebiel. Obaja sa rýchlo najedli a ako vždy, zvýšilo im neveľa času, aby sa pozhovárali, kým sa ostatní nasýtia. Zrazu Pandionovi niekto položil na plece ťažkú ruku a keď sa šuhaj obrátil, do očú mu posmešne hľadel starší Etrusk.

— Zlý priateľ sa nedočká oslobodenia, — riekol pomaly Etrusk a bez strachu, že by mu stráže rozumeli: aj tak nepoznali reč svojich zajatcov a cudzincami pohŕdali.

Pandion sa namrzene mykol, nepochopil, čo Etrusk mysli. Ale ten mu stisol plece a ukázal na ostatných otrokov, hltajúcich večeru.

— Neprávom nimi pohŕdaš. Nie sú horší od teba, a aj oni snívajú o slobode…

— Vraj nie horší! — prerušil ho Pandion vzdorne. — Sú tu už dávno, na útek ani len nespomenú.

Etrusk pohŕdavo stisol pery.

— Ak mladosť nemá dosť rozumu, treba sa jej učiť od starších. Ty si mocný a zdravý ako mladý kôň. Aj po celodennej ťažkej robote ti v tele zostane sila, nedostatočná strava ťa ešte nepodkosila. Ale im už sily nestačia — iba v tom sa od nich líšiš. No zapamätaj si — sám odtiaľto neutečieš. Musíme sa prezvedieť na cestu, prebiť sa silou — a silu máme spoločnú. A keď sa staneš priateľom všetkým, potom sa túžby priblížia skutočnosti.

Pandion, prekvapený Etruskovou bystrosťou, mlčky zvesil hlavu.

— Čo hovorí? — dozvedal sa Kidogo.

Pandion už otváral ústa, no dozorca zabúchal na stôl. Otroci vstali, aby uvoľnili miesta ďalším, a rozišli sa do svojich kutíc.

V noci Pandion a Kidogo dlho uvažovali o Etruskových slovách. Museli uznať, že mal pravdu. Skutočne, aby mohli utiecť, musia oni, poznačení faraónovým znakom, poznať cestu z tejto krajiny, prebiť sa územím s nepriateľským obyvateľstvom, ktoré je presvedčené, že údelom „divochov“ je pracovať na bohmi vyvolený národ.

Priatelia zosmutneli, lež umnému Etruskovi začali dôverovať.

Prešlo zopár dní a vo faraónovom šene štyria chlapi uzavreli pevné priateľstvo. Postupne si získavali úctu aj u ostatných otrokov.

Na staršieho Etruska s hrozným menom Kavi — boh smrti — začali mnohí pozerať ako na vodcu. Ostatní traja, mladší Etrusk Remd, Kidogo a Pandion — otužilí, odvážni mladíci — sa stali jeho vernými pomocníkmi.

Medzi päťsto otrokmi pomaly, pomaličky pribúdalo tých, čo boli odhodlaní položiť život za mizivú možnosť návratu do vlasti. V ostatných, zastrašených, zgniavených, otupených, práve tak pomaly sa prebúdzala dôvera vo vlastné sily, rástla nádej, že zjednotení sa budú vládať postaviť proti organizovanej moci obrovskej ríše.

A dni sa míňali — pusté, bezúčelné, horké dni zajatia, vyplnené úmornou robotou, nenávidenou už preto, že z nej pochádzal blahobyt krutých pánov nad životom tisícov otrokov.

Obyvatelia Egypta pohŕdali cudzími národmi a nenamáhali sa, aby sa naučili rečiam svojich zajatcov. Preto nových otrokov sprvoti posielali len na jednoduché práce. Neskoršie, keď sa už otroci naučili po kemtsky a porozumeli zložitejším rozkazom, učili ich remeslám. Mená zajatcov dozorcov nezaujímali. Volali ich podľa ich národností, Pandion bol Ekueša^[41], Etruskovia Turuša, Kidogo a ostatní černosi sa museli ohlásiť na meno Nechsi — neger.

Prvé dva mesiace Pandion a štyridsať nových otrokov opravovali zavlažovacie kanály v záhradách Ammonových^[42]. Zasypávali hrádze, vymyté minuloročnou povodňou, okopávali zem okolo ovocných stromov, nosili vodu na kvetinové záhony.

Po čase dozorcovia povyberali najmocnejších a najšikovnejších a poslali ich na stavebné práce. Tak sa stalo, že všetci štyria priatelia a ďalších tridsať silných otrokov — vodcov všetkých otrokov v šene — zadelili do jednej skupiny. Na noc ich zatvárali do iného šene a tým sa pretrhlo ich spojenie s ostatnými otrokmi.

Po práci vo faraónových záhradách Pandion a jeho druhovia rúcali hrobku na západnom brehu rieky. Chodieval s nimi dozorca a piati vojaci.

Na bárke sa preplavili a zamierili popri rieke na sever k strmým skaliskám.

Chodník, čo viedol pomedzi polia, vyústil na dláždenú hradskú.

Pripochodovali na široké priestranstvo zvažujúce sa k rieke. Dozorca kamsi odišiel a prikázal, aby ho tu čakali. Pandion sa prvý raz mohol dôkladne poobzerať po okolí. Pred ním čnelo do výšky tristo lakťov kolmé bralisko, červené ani meď, posiate sivočiernymi škvrnami. Pri úpätí na troch terasách sa belelo chrámové stĺporadie. Z pobrežnej roviny sa dvíhal pruh hladkých sivých kameňov. Z oboch strán ho lemoval rad čudných sôch — obludy v podobe pokojne ležiacich levov s ľudskou hlavou. Široké biele schodište s kolmými bočnými stenami, na ktorých z každej strany bol vysekaný zvíjajúci sa žltý had, viedlo k druhej terase, ktorú podopieralo nízke stĺporadie z oslnivo bieleho vápenca. V strednej časti chrámu bol druhý rad takých stĺpov. Na každom z nich bola nakreslená ľudská postava s panovníckou korunou, s rukami skríženými na prsiach. Stĺporadie lemovalo druhú terasu v podobe veľkého námestia s alejou ležiacich netvorov. A povyše sa rozprestierala tretia terasa so stĺpmi dookola, ktorá ústila do prirodzeného výklenku v skalách.

Spodná terasa sa rozširovala na pol druha stádie. Na okrajoch sa dvíhali obyčajné okrúhle piliere, v strede — štvorhranné, vyššie — šesť a šestnásťhranné. Stredné stĺpy, hlavice bočných stĺpov, priečelia aj ľudské postavy boli zdobené sýtou červeňou a belasou maľbou. V kontraste s týmito farbami snehobiely kameň priam oslňoval.

Tento chrám zaliaty slnkom bol celkom inakší ako tie ponuré, gniaviace chrámové budovy, aké Pandion doteraz videl. Bol presvedčený, že nič krajšieho si nemožno ani len predstaviť — taký utešený bol pohľad na biele kamenné stĺpy s pestrou kresbou.

Na rozložitých terasách rástli nevídané stromy — nízke, s hustými vetvami a s drobným zlatozeleným lístím, z ktorého vychádzala tuhá vôňa.

Kidogo vo vytržení štuchal Pandiona do boka a vydával neartikulované zvuky nadšenia. Nikto z otrokov ani netušil, že chrám pred nimi vystaval pred päťsto rokmi staviteľ pre milovanú kráľovnú Hačepsut^[43] a volal sa Zešer-Zešeru^[44] — „najvznešenejší zo vznešených“. Nezvyčajné stromy, ktoré rástli okolo chrámu, boli privezené z ďalekého Puntu, kam kráľovná vyslala veľkú námornú výpravu. Od tých čias sa stalo zvykom z každého pochodu do Puntu doviezť stromy pre chrám a obnovovať staré, aby vyzerali, akoby, sa ich neboli dotkli veky.

V diaľke zaznelo dozorcovo volanie. Otroci chytro vykročili z chrámu, obišli nádvorie a uzreli ďalší chrám, vystavaný na skalnatom svahu v podobe malej pyramídy podopretej piliermi^[45]. Vyššie pri rieke sa črtali ešte dve neveľké stavby zo sivej leštenej žuly.

Dozorca doviedol oddiel k najbližšej z nich. Zo dvesto otrokov už chrám rúcalo^[46]. Biela omietka na vnútorných stenách bola pomaľovaná majstrovskými farebnými kresbami. No egyptskí stavitelia a majstri sa starali len o to, aby sa zachovali celé leštené kvádre z vonkajšieho obloženia. Vnútorné steny zvalili nemilosrdne.

Pandion bol znechutený nivočením umeleckých pamiatok. Šikovne sa pripojil ku skupine otrokov, ktorí ukladali kamenné kvádre na drevené vlačuhy, ťahali ich povrazmi ku brehu a nakladali na ťažkú nízku bárku.

Nevedel, že nádherné staré chrámy sa už dávno rúcajú. Egyptskí faraóni si necenili pamätníky minulosti a bolo im napochytre presláviť svoje meno v dejinách stavbou chrámov a hrobiek z hotového materiálu.

Ani diví kočovníci Hyksovia, ktorí obsadili pred stáročiami Ta-Kem, ani vzbúrení otroci, ktorí si krajinu pred dvesto rokmi načas podmanili, nedotkli sa nádherných stavieb. A teraz na tajné rozkazy nových egyptských faraónov rúcali sa hrobky starých kráľov a z krýpt ukrytých pod pyramídami Starej ríše^[47] zasypanými pieskom, z malých prekrásnych hrobiek Strednej ríše a z obrovských podzemných siení veľkých kráľov z prvých dynastií Novej ríše^[48] putovalo ulúpené zlato do pokladníc egyptských vladárov.

Pandion pracoval na rúcaní chrámu tri mesiace. On a Kidogo sa usilovali uľahčiť priateľom ťažkú prácu. To bolo dozorcom po vôli — práce v Ta-Keme boli tak zorganizované, že slabí museli doháňať silných.

Černochova i Helénova neobyčajná sila a dôvtip neušli pozornosti a priateľov poslali na učenie do kamenárskej dielne. Stade si ich odviedol jeden z faraónových sochárov. Teraz sa už vôbec nestretli s druhmi v šene.

Pandion s Kidogom spávali v neútulnej dlhej chatrči s ostatnými otrokmi, ktorí sa už vyučili jednoduchému umeniu. Slobodní egyptskí remeselníci obývali niekoľko domcov v kúte priestranného dvora, zahádzaného neotesanými kameňmi. No Egypťania od otrokov bočili, akoby im za styk s otrokmi hrozil trest. Ako sa Pandion neskoršie dozvedel, naozaj to bolo tak.

Vedúci dielne — kráľovský sochár — netušil, že Pandion a Kidogo sú sochári a priam sa čudoval ich úspechom. Mladíci túžili po tvorivej činností a dychtivo sa chytili do obľúbenej práce. Načas zabudli, že pracujú pre nenávideného faraóna a pre prekliatu krajinu otroctva.

Kidogo nadšene zliepal zvieratá — hrochy, krokodíle, antilopy a iné, ktoré Helén nepoznal. Podľa jeho modelov ostatní zhotovovali kameninové sošky. Egypťan si všimol, že Pandion rád zobrazuje ľudské postavy, a sám sa podujal učiť nadaného Ekuešu. Od Pandiona vyžadoval osobitnú starostlivosť pri plnení objednávok. „Malé nedbajstvo ničí dokonalosť,“ do nekonečna opakoval prikázanie majstrov z Čiernej zeme. Pandion sa usilovne učil a chvíľami sa jeho clivota zmenšovala. Robil pokroky v jemnom opracovávaní sôch a basreliéfov z tvrdého kameňa a vo vyrezávaní malých zlatých ozdôb.

V sprievode kráľovského sochára sa Pandion dostal aj do faraónovho paláca a do prepychových dvorán. Na farebných dlážkach v panovníkových komnatách boli nenapodobniteľne živo zobrazené húštiny pri Veľkej rieke s ich rastlinami a zvieratami, olemované vlnovkami alebo pestrofarebnými špirálami. Steny boli vykladané fajansovými dlaždicami — s prievidnou belasou glazúrou; cez ňu presvitali a jagali sa zložité obrazy zo zlatých lístkov — čarovné umelecké dielo.

A uprostred tejto nádhery mladý Helén s nenávisťou pozoroval namyslených nehybných dvoranov. Obzeral si ich biele odevy, vyhladené do drobných záhybov, ťažké náhrdelníky, prstene a znaky z liateho zlata na pleciach, parochne so zapletenými tenkými kaderami až po plecia a vyšívané črievice s dohora vyhnutými špicami.

Pandion sledoval svojho majstra ako nemý tieň. Prezeral si drahocenné nádoby s tenuškými stenami, vybrúsenými z horského krištáľu a z tvrdých kameňov, sklené vázy, sivé kameninové hrnčeky, s bledobelasou kresbou.

Vedel si predstaviť, koľko námahy bolo treba vynaložiť na tieto jedinečné diela.

Najmocnejší dojem v ňom zanechal obrovský chrám neďaleko Ammonových záhrad. Tento chrám, zasvätený viacerým bohom, stavali vyše tisíc rokov. Každý z panovníkov Kemtu rozšíril novými prístavbami už aj tak obrovské chrámové nádvorie.

Na pravom brehu rieky v obvode hlavného mesta Nut-Amon, alebo proste „Mesta“ — ako ho nazývali obyvatelia Egypta — sa zelenal nádherný sad s rovnými radmi vysokých paliem. Na oboch koncoch sadu sa kopilo viacero chrámov. Dlhé aleje lemované sochami podivných zvierat ich spájali s riečnymi brehmi a s posvätným jazerom Pandionovi neznámej bohyne Mut.

Zvieratá zvýše troch ľudských postáv s levským telom a baraňou či ľudskou hlavou vytesané zo žuly, pôsobili tiesnivo. Ležali na podstavcoch nehybné, záhadné, s hlavami naklonenými nad chodníkom zaliatym oslnivým slnkom.

Obrovské ihly obeliskov obité jasnožltým azemom — zliatinou zlata a striebra — horeli ako žeravé a pozlácali tmavé lístie paliem. Kamenné platne, ktorými boli vydláždené aleje, pokrývalo striebro. Cez deň oslepovali užasnuté oči a v noci, vo svite hviezda mesiaca, vyzerali ako tok nezemskej svetelnej rieky. Ozrutné pylóny a veľké plochy ťažkých múrov, ktoré sa pri základoch mierne rozširovali, stáli pred vchodom do chrámu, Na pylónoch boli reliéfy, bohov a faraónov a tajomné nápisy. Obrovské vráta, obité bronzovými platňami s ligotavými azemovými obrazmi uzatvárali vysokánske priechody medzi pylónmi. Závory uliate z bronzu, ťažšie ako niekoľko býkov, udivovali masívnosťou.

V chráme stáli hrubé stĺpy, až päťdesiat lakťov vysoké a ťažkými basreliéfmi zapĺňali horné priestory. Kamenné kvádre v múroch, klenbách a stĺpoch boli zabrúsené tak, že presne zapadali.

Jasné farebné maľby a basreliéfy spestrovali múry, stĺpy a rímsy — a opakovali sa v niekoľkých radoch nad sebou. Kamenné slnká, supy a bohovia so zvieracími hlavami chmúrne hľadeli z tajomného prítmia v chráme.

Vonku žiarili tie isté jasné farby, zlato, striebro, vypínali sa ťažké stavby a sochy. Bol to ohromujúci gniaviaci pohľad.

Pandion videl všade sochy z ružovej a čiernej žuly, z červeného pieskovca a žltého vápenca — na bohov povýšených panovníkov Ta-Kemu, sediacich v neľudsky pokojných, pyšných pózach. Niekde to boli kolosy zo štyridsať lakťov vysoké, ťarbavo a hrubo vytesané z celého skaliska, inde starostlivo opracované sochy, strašné chmúrnym výzorom, pomaľované a niekoľkokrát vyššie ako ľudia.

Mladý Helén, ktorý vyrástol v prostej osade, v stálom styku s prírodou, bol sprvu priam ohúrený a zničený. Obrovské stavby postavené neznámym, a ako sa mu videlo, obyčajným smrteľníkom nedostupným spôsobom, strašliví bohovia v temrave chrámov, nepochopiteľné náboženstvo so zložitými obradmi, pečať pradávna na stavbách zasypaných pieskom spočiatku Pandiona tiesnili. Nazdával sa, že uzavretí, zdržanliví Egypťania poznajú najtajnejšie pravdy a rozumejú zvláštnym mocným vedám, ukrytým v znakoch, cudzincom celkom nepochopiteľným.

A celá krajina, zovretá medzi mŕtve púšte do úzkeho pásu doliny pozdĺž obrovskej rieky, v ktorej sa valili vody z neznámych južných diaľok, bola mu akýmsi osobitným svetom, ktorý nemal nijaký vzťah k ostatnej Oekumene.

No triezvy rozum mladého Heléna, dychtiaci po prostých a prirodzených pravdách, sa postupne vyrovnával s hŕbou dojmov. Teraz mal kedy rozmýšľať. A v duši mladého sochára, s jeho ustavičnou túžbou po kráse, sa zrodil najprv nejasný, neskoršie vedomý protest proti životu a umeniu Egypta.

V úrodnej krajine, ktorá nepozná drsné nepohody, v krajine s jasným, takmer vždy bezoblačným nebom, s nevídane priezračným a osviežujúcim vzduchom akoby boli všetky, podmienky pre zdravý a šťastný život. No mladý Helén, čo ako málo poznal krajinu, nemohol nevidieť strašnú biedu nemchu — najúbohejších a najpočetnejších obyvateľov Egypta. Ozrutánske chrámy a sochy, prekrásne záhrady nezakrývali nekonečné rady biednych chatrčí desaťtisícov remeselníkov, ktorí obsluhovali paláce a chrámy v hlavnom meste. A o otrokoch v stovkách šene videl Pandion viac ako kto iný.

Pandion si čoraz jasnejšie uvedomoval, že egyptské umenie slúžiace iba vládcom krajiny — faraónom a kňazom — je cudzie jeho snahám a hľadaniu zákonov ako zobrazovať život.

Jedinký raz pocítil čosi blízke a radostné — vtedy, keď uvidel chrám Zešer-Zešeru, otvorený, splývajúci s okolím.

Všetky ostatné chrámy a hrobky nepriedušne uzatvárali vysoké múry.

A tam za múrmi egyptskí majstri na príkaz žrecov využívali všetko, aby človeka odpútali od života, zdeptali, zgniavili, aby pocítil svoju ničotu pred vznešenosťou bohov a faraónov.

Egyptskí majstri sa usilovali vyjadriť silu svojich bohov a vládcov v obrovských sochách faraónov, v symetrickej nehybnosti masívnych tiel.

Na nástenných maľbách sa pri nohách obrovských faraónov ako trpaslíci hmýrili ostatní obyvatelia Čiernej zeme. Tak panovníci v Egypte využili všetko, aby zdôraznili svoju vznešenosť. Nazdávali sa, že čím väčšmi ponižujú ľud, tým väčšmi sa povznášajú a tým väčšmi rastie ich vplyv.

Pandion ešte neveľmi vedel o samobytnom, naozajstnom ľudovom umení čiernozemského ľudu tam, kde ho nesputnali požiadavky, veľmožov a kňazov. Cítil, že pravé umenie je iba v radostnom a prostom splynutí so životom. Musí sa odlišovať od všetkého, čo vytvorili v Egypte. Pandionovi sa videlo, že egyptské umenie vďačí za svoju veľkosť najmä prirodzenému nadaniu otrokov z rozličných plemien. Z miliónov nevoľníkov vybrali najnadanejších, ktorí nevdojak tvorčou silou oslavovali krajinu, čo ich utláčala. Mladý sochár sa zbavil akéhokoľvek obdivu pred egyptskou veľkosťou a rozhodol sa čím najskôr ujsť a presvedčiť priateľa Kidoga, že ujsť treba…

S takýmito myšlienkami vybral sa Pandion so svojím pánom, Kidogom a desiatkami iných otrokov na ďalekú cestu k rozvalinám Achetatonu^[49], Mladý sochár rozrážal veslami hladinu a tešil sa z rýchlej plavby veslice.

Museli preplávať temer tritisíc stádií — skoro takú vzdialenosť, aká delila jeho vlasť od Kréty.

Dobrá vôľa Pandionova sa čoskoro pominula: po prvý raz si uvedomil, ako hlboko je vo vnútrozemí „penovej krajiny“ — Afriky, aké priestranstvo ho delí od mora, kde by sa mohol úfať na návrat k Tesse. Zachmúrene sa sklonil nad veslá.

Na korme pod pestrým baldachýnom ležal kráľovský sochár, ovievaný vejárom úslužného otroka. A po brehu sa ťahali rady úbohých chatrč — úrodná zem živila početný národ — tisíce ľudí sa hemžili na poliach, v záhradách a v papyrusových húštinách a dobývali si chudobnú obživu.

Pandionovi odrazu prebehlo mysľou, že nielen on a jeho druhovia sú rabmi, ale že aj obyvatelia týchto úbohých domcov žijúci v zajatí neradostnej lopoty sú otrokmi mocných vládcov a veľmožov.

V zamyslení hlasno udrel veslom na veslo druhého veslára.

— Ej, Ekueša, čo spíš?! Dávaj pozor! — okríkol ho kormidelník.

Na noc zatvárali otrokov do väznice, ktorá stála pri každej väčšej dedine alebo chráme.

Miestni hodnostári vítali všade s poctami faraónovho sochára a umelec v sprievode spoľahlivých sluhov sa pobral na odpočinok.

Na piaty deň loďka oboplávala výbežok tmavých skalísk, podmytých riekou. Za nimi sa rozprestierala rovina, zakrytá na brehu radmi vysokých paliem a figovníkov. Loďka prirazila k vydláždenému brehu s dvoma schodišťami, siahajúcimi až k vode. Na brehu čnela nad zubatým múrom masívna veža. Cez odchýlenú bránu bolo vidieť záhradu s jazierkami a kvitnúcimi záhonmi, a vzadu stálo biele stavisko zdobené pestrými kresbami. Bol to dom veľkňaza tunajších chrámov.

Faraónov sochár, sprevádzaný poníženými poklonami stráže, prešiel ťažkou bránou. Otroci zostali vonku pod dozorom dvoch vojakov. Nečakali dlho — sochár sa zaraz vrátil v sprievode mužského so svitkom popísaného papyrusu v rukách a viedol otrokov okolo chrámov a domcov, na veľké priestranstvo s rozrumenými stenami a lesom stĺpov s prevalenými strechami. V tomto mŕtvom meste bolo kde-tu aj niekoľko zachovaných stavísk. Pne vzácnych stromov prezrádzali, kde boli kdesi záhrady.

Vyschnuté bazény, jazierka a kanály zasypal piesok. Hrubá vrstva piesku prikryla aj kamennú dlážku na ceste. Navôkol nebolo vidieť ani živej duše.

Mŕtve ticho panovalo vo vyrušujúcej páľave.

Sochár krátko vysvetlil Pandionovi, že tieto zrúcaniny boli kedysi nádherným sídlom faraóna — odpadlíka^[50], ktorého bohovia prekliali. Jeho meno nesmie vysloviť ani jeden pravý syn Čiernej zeme.

Čo urobil faraón, ktorý panoval pred štyrmi storočiami, prečo vystaval nové hlavné mesto, o tom sa Pandion nedozvedel. Neznámy rozvinul s vi tok a obaja Egypťania podľa plánu vyhľadali zvyšky dlhého staviska s rozváľanými stĺpmi pred vchodom. Vnútorné steny boli obložené platňami z jasného belasého kameňa so zlatistými žilkami.

Pandion a ostatní otroci zo sochárskej dielne museli pozorne sňať jemné brúsené doštičky, pevne priľahnuté ku stene. Práca im trvala niekoľko dní.

Nocovali priamo v rozvalinách, jedlo a vodu im nosili z neďalekej osady.

Keď uloženú prácu skončili, Pandionovi, Kidogovi a ďalším otrokom rozkázali poprezerať iné budovy, či sa tam nenájdu vzácnosti, ktoré by sa dali odviezť do faraónovho paláca. Černoch a Helén po prvý raz išli bez stráže a bez dozorcov. Vyštverali sa na vežu pri vchode do akejsi rozložitej budovy, aby sa rozhliadli po okolí. Z východu sa rumovísk dotýkala púšť, a kam len oko dovidelo, ťahali sa pásy nízkych pieskových kopčekov a kopy drobného skália.

Pandion sa poobzeral po mĺkvych rozvalinách, vzrušene stisol Kidogovi ruku a zašepkal: — Ujdime, nezbadajú tak skoro…

Černochova dobrodušná tvár sa roztiahla v úsmeve.

— Nevieš, čo je púšť? — začudoval sa Kidogo. — Zajtra o takomto čase nájdu mŕtvoly vysušené slnkom. Tí, — myslel Egypťanov, — vedia, čo robia!

Cesta na východ je iba jedna — tade, kde sú studne — ale tú strážia. A tu nás drží púšť mocnejšie ako reťaze.

Pandion ponuro prikývol. Jeho chvíľkové vzplanutie uhaslo. Mlčky zliezli z veže a rozišli sa každý inou stranou. Nazerali do trhlín medzi múrmi alebo pretisli sa cez zavalené vchody.

V menšom jednoposchodovom paláci so zvyškami drevených mreží v oknách sa Kidogovi pošťastilo nájsť malú sošku egyptskej dievčiny za žltkastého vápenca. Zavolal Pandiona a obaja si so záľubou obzerali prácu neznámeho majstra. Krásna tvár bola typicky egyptská — nízke čelo, úzke šikmé oči, vyčnievajúce lícne kosti, široké pery s jamôčkami v kútikoch.

Kidogo odniesol nález vedúcemu dielne a Pandion sa pustil ďalej do rozvalín. Prekračoval trosky, postupoval cez hŕby kamenia, až vošiel do tieňa akéhosi stĺporadia, čo sa tu zachovalo. Pred sebou videl pevne zavreté dvere. Oprel sa o medené kovanie. Spráchnivené dosky povolili a vstúpil do tmistej siene.

Steny boli obložené kamením. Dve kreslá z čierneho dreva vykladané slonovinou pokrývala hrubá vrstva prachu. V kúte zbadal truhlicu. Pri stene oproti na kúsku ružovej žuly stála socha zo sivého kameňa — postava ženy v životnej veľkosti. Iba horná časť sochárskeho diela bola presne vypracovaná. Po stranách sochy, akoby na stráži, krčili sa dva leopardy z čierneho kameňa.

Pandion opatrne zotrel zo sochy prach a cúvol v nemom úžase. Umelec vytesal do kameňa priezračnú tkaninu obopínajúcu mladé telo. Ľavá ruka dievčinina pritískala k hrudi lotosový kvet. Husté vlasy zapletené do dlhých drobných kaderí lemovali tvár, tvoriac ťažký účes, rozdelený pútcom a splývajúci až na plecia. Čarovná dievčina sa neponášala na Egypťanku.

Mala okrúhlu tvár, malý rovný noštek, široké čelo a velikánske, ďaleko od seba položené oči.

Pandion pozrel na sochu zboku. Užasol nad záhadným figliarskym úsmeškom, ktorý sochár vtisol dievčine do tváre. Taký živý výraz ešte na nijakej soche nevidel: egyptskí majstri nadovšetko obľubovali vznešenú a ľahostajnú nehybnosť.

Dievčina sa ponášala na ženy Aeneady alebo skôr na krásne ostrovanky v jeho rodnom mori. Jasná, bystrá tvár bola taká vzdialená ponurej kráse egyptských diel, že Pandiona opäť pochytila clivota. Snažil sa predstaviť si sochárov model, dievčinu, čímsi mu blízku, ktorá sa sem ktovie ako dostala pred štyrmi storočiami. Bok azda aj ona zajatkyňou, a či prišla do neznámej krajiny z vlastnej vôle?

Puklinou v povaline sa predral slnečný lúč a padol na sochu. Pandionovi sa videlo, že dievčinina tvár sa zmenila, oči sa zaleskli, pery zachveli, akoby sa kameňa dotkol život.

Áno, tak treba robiť sochy…, tu by sa mal učiť stvárňovať živú krásu…

od tohto majstra, ktorý až dávno nežije!…

So zbožnou nehou položil šuhaj soche na tvár prsty, aby zacítil najjemnejšie detaily.

Dlho stál pred krásnou dievčinou, čo sa naň priateľsky a figliarsky usmievala. Zdalo sa mu, že si našiel nového priateľa, ktorý mu láskavým úsmevom skrášlil dlhý rad neradostných dní, A mimovoľne jeho myšlienky zablúdili k Tesse.

Šuhajove zraky zadumane blúdili po kresbách na povaline a stenách, kde sa splietali hviezdy, kytice lotosov, zlámané ľalie, býčie hlavy. Zrazu sa mykol: Tessin zjav zmizol a na tmavej stene sa objavil obraz sputnaných zajatcov, zviazaných chrbtom k sebe, ako ich vlečú k faraónovým nohám.

Uvedomil si, že je už neskoro. Musí sa poponáhľať ohlásiť vzácny nález.

A vtedy mu blyslo hlavou, že sochu nevydá svojmu pánovi do rúk. Bolo by to ako zrada, ako nové zajatie v krutom Egypte. Podišiel k truhlici, na ktorú bol pozabudol, otvoril ju a vybral z nej štyri fajansové poháre v podobe lotosového kvetu. Ešte naostatok pozrel na sochu, aby si zapamätal črty jej tváre, a s ťažkým vzdychom vyšiel von. Potom sa poobzeral, rýchlo pozahŕňal vchod skálím — a ponáhľal sa nazad. Už sa po ňom zháňali.

Z diaľky sa niesli hlasy otrokov, najmä jasný, mocný hlas Kidogov.

Sochár privítal Pandiona hrozbami, no keď uvidel vzácny nález, stíchol.

Spiatočná plavba trvala o tri dni dlhšie, pretože sa im prichodilo boriť s prúdom. Pandion porozprával Kidogovi o soche. Černoch schválil jeho počin, súdil, že dievča azda pochodilo z národa Masuašov, ktorí žili na severnom okraji veľkej západnej púšte.

Helén nahováral Kidoga na útek, no černoch len odmietavo vrtel hlavou.

Pandionovi sa videlo, že už nevydrží. Cnelo sa mu za priateľmi, čo zostali v šene. V nich cítil silu, ktorá dávala nádej sa oslobodiť. Ale tu nebolo nádeje oslobodiť sa — a to Heléna zhrýzalo.

O dva dni po návrate zaviedol faraónov sochár Pandiona do paláca hlavného staviteľa. Tam sa chystala slávnosť. Pandion mal urobiť z hliny sošky a urobiť podľa nich formy na cukrovinky.

Keď mladý Helén skončil prácu, zostal na pánov príkaz v paláci do konca hostiny, aby potom s ostatnými otrokmi odniesol kráľovského sochára domov. Pandion si nevšímal ani otrokov, ani otrokyne, čo sa hmýrili po paláci, a utiahol sa do záhrady.

Zotmelo sa, na tmavom nebi sa zažali hviezdy, no v paláci ešte hodovali. Zo širokých okien prenikali snopy žltého svetla a zrkadlili sa na hladine bazénov. Hostia sa zišli na prízemí do veľkej sály so stĺporadím z leštených cédrových kmeňov. Zaznela hudba. Pandion, ktorý už dávno nepočul Iné, len clivé, neznáme piesne, prikradol sa pod okno a ukrytý v kroví nazízal do sály.

Z okien sa šírila ťažká príjemná vôňa. Steny, stĺpy a obloky zdobili girlandy čerstvých kvetov, najmä lotosových. Pestré krčahy s vínom, košíky a misy s ovocím stáli na nízkych podstavcoch vedľa sedadiel.

Hostia, rozpálení vínom, natretí voňavým olejom, sa nakopili pozdĺž stien.

V strede medzi stĺpmi pomaly tancovali dievčatá v dlhých hávoch.

Čierne vlasy zapletené do tenkých vrkôčikov im povievali po pleciach, zápästia im obopínali náramnice z rôznofarebných korálčekov. Spod tenkej tkaniny presvitali opasky zo sklených perličiek. Pandion si všimol, že ich postavy boli akési hranaté oproti štíhlym, pružným Helénkam. V kúte hrali hudobníčky — dve dievčence na flauty, jedna na harfu a ostatné dve vyludzovali prenikavé zvuky z dlhých dvojstrunových nástrojov.

Tanečnice držali v rukách tenké jagavé platničky z bronzu a kedy-tedy prerušili hudbu krátkymi zvonivými údermi. V nezvyčajnej melódii sa striedali kvíliace vysoké a nízke tóny raz v pomalom, raz v rýchlom tempe.

Tance sa skončili, ustaté tanečnice ustúpili spevákom. Pandion sa snažil porozumieť slovám piesne. Ako-tak sa mu to darilo, keď melódia plynula pomaly, alebo zvučala v nízkych tónoch. Prvá pieseň ospevovala cestu do južnej časti Kemtu. „Stretneš tam krásnu dievčinu, daruje ti kvet svojej hrudi“ — počúval Pandion.

V druhej piesni sa vojnovými výkrikmi oslavovala chrabrosť synov Kemtu. „Meno chrabrého po celej zemi nikdy nezahynie“ — niesli sa k Pandionovi posledné slová a spev utíchol. Zaznel smiech, v sále zašumelo. Helén znova nazrel do obloka.

Otroci priviedli dievčinu bielej pleti s krátko ostrihanými vlnistými vlasmi a vsotili ju do stredu sály. Zastala zmätená medzi pošliapanými kvetmi a bojazlivo sa obzerala. Spomedzi hostí vystúpil jeden a srdito jej čosi povedal. Deva pokorne vzala podávanú lutnu zo slonoviny a drobušké prsty sa rozbehli po strunách. Hlboký čistý hlas sa rozľahol sálou, hostia zatíchli. To nebola trhavá, klesajúca, a opäť stúpajúca egyptská melódia — zvuky plynuli voľne a smutne. Spočiatku padali ako zvonivé kvapky, potom sa zliali v miernom kolísaní, zašumeli ako vlny. Vyznieval z nich toľký smútok, že Pandion stŕpol. Zdalo sa mu, že sa v piesni v nepochopiteľných zvukoch čarovného hlasu kolíše voľné more. Rodné, drahé more, ktoré tu v Egypte neľúbia a nepoznajú. To, čo Pandion ukrýval na dne duše, sa zrazu vydralo na povrch. Clivá túžba po slobode volala, plakala, kvílila v piesni. Pandion si zapchal uši, stisol pery, aby nevykríkol, a odbehol do záhrady. Tam pod stromami sa hodil na zem a horko sa rozplakal.

— Hej, Ekueša, ku mne! Ekueša! — rozľahol sa krik Helénovho pána.

Šuhaj nezbadal, že sa hostina skončila.

Faraónov sochár bol zrejme opitý. Pridŕžal sa Pandiona za ruku a z druhej strany sa opieral o otroka, čo sa bol narodil v neslobode; Odmietol si ľahnúť do nosidiel a želal si ísť domov pešo.

Na pol ceste odrazu začal Pandiona vychvaľovať a predpovedal mu veľkú budúcnosť. No Pandion bol ešte pod dojmom clivej piesne a pána ani nepočúval. Tak sa dovliekli pred maľovaný vchod do Egypťanovho domu.

Vo dverách sa objavila jeho žena a dve otrokyne so svietnikmi. Sochár sa tackavo vyštveral na schodíky a potľapkal Pandiona po pleci. Šuhaj zostúpil — otroci z dielne nesmeli vstúpiť do domu.

— Postoj, Ekueša! — povedal sochár veselo a pokúšal sa vyčariť na tvári chytrácky úsmev.

— Daj sem! — takmer vytrhol otrokyni z rúk svietnik a čosi jej pošepol.

Otrokyňa zmizla v tme.

Egypťan zaviedol Pandiona do prijímacej siene. Naľavo pri stene medzi oblokmi stála krásna veľká váza s jemnou tmavočervenou kresbou. Také Pandion videl na Kréte — a znova mu zovrelo srdce.

— Jeho veličenstvo, život, zdravie, sila, — začal sochár slávnostne, — rozkázalo, aby som podľa tejto vázy z krajín tvojho mora urobil sedem váz.

Iba tie barbarské farby nahradíme našou obľúbenou — belasou… Ak sa vyznamenáš pri tejto práci, porozprávam o tebe vo Veľkom dome…

A teraz… — Egypťan zvýšil hlas a obrátil sa k dvom blížiacim sa postavám.

Bola to otrokyňa s dievčinou zahalenou do dlhého pestrého plášťa.

— Podíď bližšie! — netrpezlivo rozkázal sochár a zodvihol svietnik neznámej ku tvári.

Veľké čierne oči placho pozreli na šuhaja, plné detské pery sa otvorili v bojazlivom vzdychu. Pandion uvidel čierne kučery, čo jej vykĺzli spod plášťa, jemný nos s chvejúcimi sa nozdrami — otrokyňa bola zrejme z východnej Ázie.

— Pozri, Ekueša, — povedal Egypťan a ráznym pohybom strhol z dievčiny plášť. Dievčina vykríkla a schovala si tvár do dlaní, stojac pred nimi nahá.

— Vezmi si ju za ženu, — posotil sochár dievčinu k Pandionovi. Otrokyňa sa zachvela a pritisla sa Helénovi k hrudi. Pandion trochu cúvol a odpoly nežne, odpoly ľútostivo pohladkal mladú zajatkyňu po čiernych kučerách.

Kráľovský sochár spokojne pukol prstami.

— Bude tvojou ženou, Ekueša, bude mať pekné deti, a tie zanechám svojim deťom ako dedičstvo…

V Pandionovi akoby sa v tej chvíli napäla oceľová pružina. Potláčané city prebudené dnešnou piesňou vzkypeli. Zrak mu zastrela červená hmla.

Odstúpil od dievčiny, obzrel sa a zodvihol ruku. Egypťan razom vytriezvel, rozbehol sa do domu a volal sluhov na pomoc. Pandion ani nepozrel za zbabelcom a s opovržlivým smiechom kopol do vázy, že sa rozsypala na márne kúsky.

Dom sa naplnil krikom a dupotom nôh. Zanedlho ležal Pandion svojmu pánovi pri nohách, ten naň pľul a zahŕňal ho nadávkami a kliatbami.

— Naničhodník, zaslúži si smrť. Rozbitá váza je oveľa cennejšia ako jeho biedny život. No on ešte môže urobiť veľa pekných vecí… a ja by som nerád stratil dobrého robotníka, — vravel Egypťan o krátky čas svojej žene.

— Zachovám mu život, nepošlem ho do väznice — stade ho odvedú do baní na zlato a tam zahynie. Vrátim ho do šene, tam príde k rozumu. A na budúcu sejbu si ho vezmem nazad…

Tak doráňaný, no nepokorený Pandion sa opäť stretol s etruskými priateľmi. Celý stavebný oddiel teraz pracoval na zavodňovaní Ammonových záhrad.

Druhý deň navečer sa vnútorné dvere na šene so zvyčajným škripotom otvorili a otroci udivenými výkrikmi privítali usmiateho Kidoga.

Černochovi opuchol chrbát, pásikavý od úderov biča, no zuby mu svietili v úsmeve a oči sa mu veselo blyšťali.

— Dozvedel som sa, že ťa poslali nazad, — vysvetľoval prekvapenému Pandionovi. Vrútil som sa teda s krikom do dielne a rozbíjal som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Zbili ma a poslali sem. A to som chcel.

— Ale veď si sa chcel stať majstrom? — spýtal sa posmešne Pandion, Černoch bezstarostne hodil rukou, hrozivo vygúlil oči a odpľul si v tú stranu, kde ležalo hlavné mesto Egypta.

Boj za slobodu

Skaly rozžeravené slnkom spaľovali ľuďom plecia a ruky. Vetrík neochladzoval, iba víril z hladkých kamenných kvádrov jemný vápencový prach, ktorý rozožieral oči.

Tridsiati otroci z posledných síl ťahali lano, ktorým dvíhali na múr ťažkú platňu so zložitým basreliéfom. Mali ju uložiť do pripravenej medzery vo výške ôsmich lakťov. Štyria skúsení a šikovní otroci usmerňovali platňu zdola. Aj Pandion stál medzi nimi, vedľa otroka, čo bol jediným Egypťanom medzi cudzími zajatcami. Bol odsúdený na večné otroctvo za nevedno aký strašný zločin. Býval v krajnej kutici, v privilegovanom kúte šene. Hruď aj chrbát mu pretínali dva skrížené lilavé pásy, na líci mal znamenie červeného hada. Vždy bol zamračený, s nikým sa nespriatelil, a hoci bolo jeho postavenie veľmi ťažké, opovrhoval cudzími otrokmi práve tak ako jeho slobodní krajania.

Ani teraz si nikoho nevšímal. Sklonil oholenú hlavu a pridŕžal hrubú dosku, aby sa nerozhojdala.

Kidogova čierna koža sa leskla potom a ostro sa odrážala od bieleho lešteného vápenca.

Zrazu Pandion zbadal, že na lane sa trhajú vlákna, a výstražne skríkol.

Dvaja otroci odskočili, iba Egypťan si nevšímal Pandiona a zostal pod doskou. Mladý Helén sa zahnal pravou nohou a bleskove Egypťana odsotil.

V tej chvíli sa kameň zrútil, zavadil o Pandiona a zodral mu z ruky kožu.

Kus basreliéfu sa odrazil. Egypťan zbledol.

K Helénovi sa s krikom prirútil dozorca a šľahol ho bičom. Štvorhranný remeň z hrošej kože, hrubý dva palce, mu hlboko preťal kožu v páse.

Pandionovi sa od bolesti zotmilo v očiach.

— Papľuh, načo si chránil tú zdochlinu? — vrieskal dozorca a znovu sa zahnal. — Keby platňa spadla na mäkké telo, nebola by sa rozbila! Ten basreliéf je drahší ako sto takých naničhodníkov, ako ste vy! — pokračoval pri druhom údere.

Pandion sa už-už chcel hodiť na dozorcu, no vojaci ho chytili a surovo zbičovali.

V noci ležal Pandion na bruchu v svojej komôrke. Drvila ho triaška, hlboké rany po biči na chrbte, pleciach a nohách sa mu zapálili. Kidogo, čo sa bol k nemu prikradol, dával mu piť a ovlažoval mu hlavu vodou.

Pri vchode zrazu voľačo zašuchotalo a zápäť ozvalo zašepkanie: — Ekueša, si tu?

Pandion sa ohlásil a zacítil dotyk čejsi ruky.

Bol to Egypťan. Vytiahol spoza opasku malú fľašu a dlho čosi roztieral na dlani. Potom opatrne ponatieral Pandionove rany prenikavo zapáchajúcou masťou. Helén sa mykal od bolesti, no skúsená ruka pokračovala v práci. Kaď sa Egypťan pribral natierať nohy, bolesť na chrbte už prestala, Pandion po chvíli pokojne usnul.

— Čo si mu to urobil? — zašepkal Kidogo, ktorého v tmavom kúte nebolo ani vidieť.

Egypťan po krátkom váhaní odvetil: — Je to kifi, najlepší liek, tajomstvo našich kňazov. Priniesla mi ho mať — podplatila vojaka.

— Veď si ty dobrák. Prepáč mi, nazdal som sa, že si ničomník, — vykríkol černoch.

Egypťan čosi precedil pomedzi zuby a nečujne sa odplazil do tmy.

Od toho dňa sa Egypťan spriatelil s Pandionom, no jeho druhov si naďalej nevšímal. Pandion v noci často slýchal šuchotať pri svojej kutici.

Ak bol sám, chytro sa k nemu prešmykla Egypťanova vycivená postava.

Osamotený, odvrhnutý syn Ta-Kemu bol úprimný a zhovorčivý iba s citlivým mladým Helénom. Čoskoro sa Pandionovi zdôveril so svojím príbehom.

Jachmos — „syn mesiaca“ — pochádzal zo starého rodu Nedšesov, ktorí boli vernými sluhami predošlých faraónov. Po zmene dynastie sa utiahli do ústrania a schudobneli. Jachmos sa vyučil vedám a stal sa pisárom u veliteľa Zajačej sepy^[51]. No zaľúbil sa do dcéry staviteľa, ktorý pre ňu žiadal veľké zabezpečenie. Jachmosovi láska poplietla hlavu a aby chytro zbohatol, začal vykrádať kráľovské hrobky. Zanedlho si zadovážil veľa zlata, lež nevesta sa zatiaľ vydala za úradníka z ďalekého juhu.

Jachmos chcel prehlušiť žiaľ veselými hostinami, kupoval si súložnice — a peniaze sa chytro rozkotúľali. Potreboval nové. Chodníček ku zlatu už poznal. Znova sa pustil do strašnej práce, ale napokon ho lapili a ukrutne mučili. Jeho spoločníci boli popravení alebo zomreli už pri mučení.

Jachmosa mali poslať do zlatých baní. Novú skupinu ta odvážali raz do roka, v čase povodní, Jachmosa zatiaľ dali do šene, lebo im chýbali robotníci pri stavbe nového múru na chráme Ptaha^[52].

Pandion so záujmom počúval Jachmosa a obdivoval jeho odvahu, lebo sa mu predtým videl nevýbojným.

Jachmos rozprával o výpravách do hrozného podzemia, kde na každom kroku striehla na odvážlivca strašná smrť v nástrahách dômyselných staviteľov.

V najstarších hrobkách, hlboko pod obrovskými pyramídami, chránili poklady a sarkofágy, hrubé kamenné platne, uzavierajúce úzke a šikmé chodby. Neskoršie sa budovali celé labyrinty falošných chodieb, prerušovaných hlbokými jamami s hladkými stenami. Keď sa zlodeji pokúšali odvaliť kamene, čo uzatvárali vchod, padali zhora ťažké balvany a hŕby piesku zo zvláštnych jám nad chodbou zasypali vchod. Ak sa odvážlivci pokúšali preniknúť ďalej, zosypala sa na nich záľaha zeminy a uväznila rušiteľov posmrtného pokoja kráľov v úzkom priestore medzi haldami piesku.

V mladších hrobkách sa v nízkych tmavých štôlňach nehlučne zatvárali kamenné čeľuste a zo stĺpov padali s hrmotom mreže, len čo noha stúpila na osudnú dlaždicu. Jachmos vedel, koľko hrôz sa ukrývalo po tisícročia v mĺkvej čierňave a čakalo na obeť. Za skúsenosti platil životom mnohých svojich druhov v remesle. Neraz sa potkol o spráchnivené pozostatky neznámych ľudí, čo sa nevedno kde chytili do pasce.

Veľa nocí strávil so svojimi spoločníkmi na okraji západnej púšte, kde sa doďaleka rozprestierali mestá mŕtvych. Ukrytí v tme nesmeli prehovoriť ani zapáliť svetlo, za žalostného nariekania šakalov, vytia hyen a revu levov habkali rukami v dusných chodbách a prebíjali sa celými skaliskami, snažiac sa uhádnuť, kade vedie cesta k hlboko ukrytej hrobke.

Strašné remeslo hodné národa, ktorý sa stará viacej o smrť ako o život a ktorý sa usiluje zachovať pre večnosť nie živé dielo, ale slávu mŕtvych.

Vzrušený Pandion s hrôzou počúval rozprávanie tohto vyciveného, nepekného chlapa, ktorý pre chvíľkové zábavy neraz riskoval život. Ale nechápal ho.

— Prečo si v tom pokračoval? — spýtal sa raz. — Nemohol si nikam odísť?

Egypťan sa nezvučne, neveselo zasmial.

— Krajina Kemt je zvláštna krajina. Ty, cudzinec, jej nerozumieš. Tu sme všetci v zajatí, nielen otroci, ale aj my slobodní synovia Čiernej zeme.

Kedysi veľmi dávno nás chránili púšte. Teraz Ta-Kem — zavretý medzi púšte — je väznicou pre každého, čo sa nemôže vybrať na veľký pochod s početným vojskom.

Na západe je púšť, kráľovstvo smrti. Na východe je púšť schodná iba pre veľké karavány so zásobami vody. Na juhu — nepriateľské divé plemená. Susedné národy horia hnevom k našej krajine, že vybudovala svoje blaho na nešťastí slabých plemien.

Ty nie si synom Ta-Kemu a nechápeš, ako je nám strašne umrieť v cudzine. V tejto jednotvárnej doline Chapi, kde žili naši predkovia už pred tisícročiami, všetku zem skyprili, zbrázdili kanálmi a zúrodnili, tu musíme umrieť aj my. Ta-Kem je zamknutý, to je jeho kliatba. Kde je veľa ľudí, ich život nemá cenu. A vysťahovať sa nieto kam. Národ vyvolený bohmi nemajú cudzie krajiny v láske.

— Či teraz by ti nebolo lepšie utiecť? — spytoval sa Pandion.

— Utekať sám a označený? — čudoval sa Egypťan. — Som na tom horšie ako cudzinec… Zapamätaj si, Ekueša, stadeto neutečieš! Iba násilím prevrátiť celú Čiernu zem. No kto by to dokázal? Hoci sa to v dávnych časoch stalo, — vzdychol si smutne Jachmos.

Pandion zbystril pozornosť a začal sa vypytovať. Dozvedel sa od Jachmosa o veľkých vzburách otrokov, ktoré niekedy otriasli krajinou.

Dozvedel sa, že k otrokom sa pripojili aj biedne vrstvy obyvateľstva, ktorých život sa len málo líšil od života otrokov. Dozvedel sa, že prostý ľud sa nesmie stýkať s otrokmi, pretože „chudobný človek sa dá podnietiť davom z robotární“ — tak písali faraóni v odkazoch svojim synom.

Svet kemtských bedárov bol úzky. Roľník či remeselník poznal iba ulicu vo svojej dedine. Snažil sa mať čo najmenej známych, skláňal sa pred strážami „poslami“, ktorí mu prinášali rozkazy úradníkov. Faraón žiadal pokoru a ťažkú prácu, za najmenší priestupok vinníka ukrutne zbili.

Obrovský počet úradníkov bol pre krajinu bremenom, slobodne cestovať mohli len kňazi a šľachtici. Na Pandionovu prosbu nakreslil Jachmos na dlážku v sliepňavom mesačnom svetle mapu Kemtu a mladý Helén sa zhrozil. Bol v strede mnoho tisíc stádií dlhej doliny pri rieke. Na severe a na juhu bola voda, bol život. Ale dostať sa na hranice štátu krajinou husto obývanou, s mnohými vojenskými pevnosťami je nemožné. A po bokoch tohto územia sa ťahali mŕtve púšte; tam neboli ľudia, ale ani nebolo možno žiť. Nemnohé cesty so studňami pre karavány boli prísne strážené.

Keď Egypťan odišiel, Pandion vyhutoval plány. Inštinktívne cítil, že nádeje na útek budú tým menšie, čím väčšmi ho vyčerpá otrocká drina. Iba na húževnatých a silných sa môže usmiať šťastie.

Na druhú noc sa Pandion prešmykol k Etruskovi Kavimu. Spomenul mu, čo sa dozvedel od Egypťana, a nahováral ho, aby sa pokúsili zbuntošiť otrokov. Kavi mlčal a v zamyslení si pošklbkával bradu. Pandion vedel, že povstanie sa pripravuje už dávno a že skupiny rôznych plemien už majú aj svojich vodcov.

— Nevládzem ďalej trpieť! Načo? — vášnivo vybúšilo z Heléna. Kavi mu rýchlo pritisol ruku na ústa. — Radšej smrť, — šepkal šuhaj, keď sa upokojil.

— Načo čakať? Čo sa zmení? Ak sa aj o desať rokov voľačo zmení, nebudeme už vládať ani bojovať, ani utekať. Vari sa bojíš smrti?

— Nebojím sa, veď vieš, — prerušil ho Etrusk. — No za nami je päťsto životov. Azda ich chceš obetovať? To by bola vysoká cena za tvoju smrť!

Pandion prudko vstal a narazil hlavou o nízku povalu.

— Porozmýšľam, pohovorím si o tom, — náhlivo ho upokojoval Kavi. — Škoda, že sú blízko nás iba dve šene. Zlé je, že nemáme svojich ľudí aj v iných šene. Zajtra v noci sa pozhovárame, upozorni Kidoga…

Pandion vykĺzol z Etruskovej kutice a zakrádal sa popri múre k Jachmosovi. Egypťan nespal.

— Bol som u teba, no nebolo ťa, — šepkal Egypťan vzrušene. — Chcem ti povedať… — na chvíľu sa zháčil, — povedali mi, že ma zajtra stadeto odvedú — vypravujú tristo ľudí do zlatých baní v púšti. Odtiaľ sa nikto nevráti.

— Prečo?

— Otroci, ktorých ta poslali, málokedy žijú vyše roka. Nič nie je strašnejšie ako robota tam — v rozpálenom srdci hory, bez vzduchu. Vody ti dajú málo, nieto jej nadostač. A treba roztĺkať tvrdý kameň, vynášať rudu v košoch na chrbte. Aj tí najmocnejší podvečer padajú ako podťatí, krvácajú z ušú a hrdla… Ty, Ekueša, ty si dobrý človek, obľúbil som si ťa, i keď si ma nadarmo zachránil. Cením si ani nie tak, že si ma zachránil, ako že si so mnou cítil… Náš trpký život inšpiroval dávneho pevca, aby zložil oslavnú pieseň na smrť. A ja si ju teraz opakujem.

„Smrť stojí predo mnou ako vyzdravenie pred chorým, ako prechádzka po chorobe, ako plavba pod vzdutou plachtou, ako vôňa lotosu, ako cesta omytá dažďom, ako návrat domov z pochodu…“ — A Jachmos so zastenaním zamĺkol.

Rozľútostený Helén ho objal.

— Ale veď sa pokús — — nedohovoril, lebo Egypťan prudko cúvol.

— Čo to vravíš, cudzinec! Či môžem dopustiť, aby moje Ka^[53] na veky trýznila Ba^[54] v nekonečných mukách?…

Pandion nechápal. Pevne veril, že smrťou sa končí aj utrpenie. No mlčal, nechcel sa dotknúť Egypťanovej viery.

Jachmos zatiaľ v kúte kobky spod slamy horúčkovite odhrabával hlinu a vytiahol stade dýku.

— Vezmi si ju, ak sa niekedy odvážiš… A toto je pamiatka na mňa, ak sa stane zázrak a budeš slobodný, — a vložil Pandionovi do ruky hladký, studený predmet.

— Čo je to? Na čo mi to bude? — čudoval sa Helén.

— To je kameň, ktorý som našiel v podzemí v starom chráme, ukrytom medzi skaliskami.

A Jachmos rád, že môže v spomienkach zabudnúť na prítomnosť, rozprával o tajomnom starom chráme. Naďabil naň, keď hľadal bohaté hrobky pri zátočine veľkej rieky, tisíc lakťov na juh od Nasetu. Zbadal stopy po starom chodníku, ktorý viedol od zálivu zarasteného šašinou k strmým bralám. Miesto bolo ďaleko od dediny a neplodné skaly neprilákali ani roľníka, ani pastiera. Chodník zaviedol Jachmosa do úzkej rokliny, zavalenej balvanmi. Dlho sa štveral cez skaly, výmole a tŕnie.

V rokline sa hmýrili pavúky, všade sa rozprestierali ich siete a lepili sa vykrádačovi kráľovských hrobiek na spotenú tvár.

Napokon sa steny rokliny rozšírili a odhalili dolinu zovretú vysokými kopcami. Stred doliny sa dvíhal vŕšok. Obkrúcali ho dva rady zavlažovacích kanálov — podistým kedysi tu bol prameň. V dusnej zavretej doline vládlo ticha.

Jachmos vystúpil na vŕšok a objavil zavalený vchod. Poriadne sa natrápil, kým sa mu podarilo vniknúť dovnútra. Ocitol sa v chladnom šere.

Trocha si oddýchol a zapálil lampáš, ktorý vždy nosieval so sebou.

Vykročil vysokou chodbou a pozorne si obzeral sochy po oboch stranách.

Bál sa záludných nástrah. No jeho obavy boli daromné: dávni stavitelia alebo nenastražili pasce, veriac, že na také skryté miesto nik nezablúdi, alebo sa pasce cez tisícročia pokazili. Bez prekážok sa dostal do veľkej okrúhlej siene, kde uprostred stála socha boha Tota skláňajúceho z vysokého piedestálu dlhý zobák. V stenách zbadal Jachmos desať úzkych vchodov. Viedli do komnát, zaprataných všakovými spráchnivenými haraburdami — svitkami, papyrusom, drevenými doštičkami s kresbami a nápismi. Jedna miestnosť bola plná otiepok suchých bylín, čo sa pri najmenšom dotyku rozpadali na prach, v ďalšej ležali iba hŕby skália. Tak prešiel osem miestností, no nenašiel nič zaujímavého. Deviaty vchod zaviedol Jachmosa do podlhovastej siene olemovanej žulovými stĺpmi.

Medzi nimi boli platne z čierneho diabazu s nápismi v starom jazyku Ta-Kemu. V strede stála ďalšia socha nosatého boha Tota, na jej podstavci v plochej medenej miske sa zaligotal vo svetle lampáša drahocenný kameň.

Jachmos po ňom chtivo chmatol, podniesol ho k svetlu a sklamane vykríkol. Jeho skúsené oko hneď odhadlo, že je to nie kameň, čo by mal v Ta-Keme dáku cenu. No čudné — čím dlhšie sa naň díval, tým väčšmi sa mu páčil. Bol to modrozelený úlomok krištáľu, veľký ako hrot kopije, plochý, brúsený, neobyčajne číry. Jachmos sa rozhodol, že si prečíta nástenné nápisy, dúfajúc, že nájde dáku zmienku o kameni. Ešte nezabudol starý jazyk, ktorému sa učil v škole pre vyšších pisárov, a dal sa lúštiť hieroglyfy na kamenných platniach.

V podzemí bolo málo vzduchu — vetracie otvory už dávno zasypalo.

Olej v lampáši doháral, no Jachmos dychtivo čítal. Postupne sa pred ním rozvíjala povesť o hrdinskom čine, ktorý sa stal v dávnych časoch, zakrátko potom, ako vystavali veľkú pyramídu Chufu.

Faraón Džedefra poslal svojho pokladníka Baurdžeda ďaleko na juh do Ta-Nuter, do Krajiny Duchov^[55], preskúmal hranice zeme a Veľkú Dúhu — oceán. Baurdžed vyplával z prístavu Suu v Azúrových vodách na siedmich najlepších koráboch. Sedem rokov boli synovia Čiernej zeme na cestách.

Prišli až k Veľkej Dúhe a dlho sa plavili na juh, pozdĺž neznámych brehov.

Polovica ľudí a štyri koráby stroskotali za strašnej búrky. Ostatní priplávali k rozprávkovému Puntu. No faraónov rozkaz ich hnal ďalej — mali sa dozvedieť, kde je koniec sveta. Synovia Čiernej zeme opustili koráby a pustili sa na juh po súši.

Vyše dvoch rokov putovali cez čierne hory, cez ohromné stepi, cez hrozné vrchy — obydlie bleskov — a napokon, vysilení, prišli k veľkej rieke, pri ktorej žil mocný národ, čo vedel stavať kamenne chrámy. Vysvitlo, že koniec sveta je ešte nesmierne ďaleko — až kdesi na juhu za modrastými stepami a horami so strieborným lístím. Aj tam, na konci sveta tečie Veľká Dúha — oceán — a žiaden zo smrteľníkov nepozná jeho hranice. Cestovatelia pochopili, že nie je v ich moci splniť faraónov rozkaz, a vrátili sa do Puntu.

Miesto starých lodí, prevŕtaných črvotočom a rozbitých v bojoch s vlnami Veľkej Dúhy, zadovážili si nové. No ľudí zostalo tak málo, že ledva stačili na jeden koráb. Na loď naložili dary z Puntu a odvážlivci sa rozhodli opakovať neuveriteľne ťažkú cestu. Túžba vrátiť sa do vlasti ich posilňovala — zvíťazili nad vetrami, vlnami, nad pieskovými búrkami, i zákernými podmorskými úskaliami, nad hladom a smädom, a po siedmich rokoch sa vrátili do Azúrových vôd do prístavu Suu.

Zatiaľ sa v Čiernej zemi veľa zmenilo. Nový faraón — ukrutný Chafra — prinútil krajinu zabudnúť na všetko okrem stavby druhej ohromnej pyramídy, ktorá mala na tisícročia presláviť jeho meno. Návrat cestovateľov bol pre všetkých prekvapením. Faraón bol sklamaný, keď sa dozvedel, že zem a oceán sú nekonečné a že ďaleko na juhu žijú početné národy. Jemu, čo sa považoval za vládcu celého sveta, Baurdžed dokazoval, že Kemt je len malým kútikom obrovskej zeme, ktorá je bohatá na lesy a rieky, na všakové plody a zverinu a ktorú obývajú rôzne plemená, skúsené v práci i v love.

Faraónov hnev sa obrátil proti cestovateľom. Baurdžedových spoločníkov poslali do ďalekých končín krajiny. Pod trestom smrti im zakázali rozprávať o ceste a v zápisoch faraóna Džedefra vytreli miesta, kde sa zmieňoval o výprave na juh do Krajiny Duchov. Baurdžeda by nebola minula smrť, keby sa ho nebol ujal starý múdry kňaz — boha vied, umenia a písma, Tota. On bol nahováral nebohého faraóna, aby dal preskúmať koniec sveta a aby hľadal nové zdroje bohatstva pre Kemt, vyčerpaný stavbou gigantickej pyramídy. Medzitým kňazi boha Ra^[56] vyštvali starého kňaza zo dvora nového faraóna. Učený starec prišiel cestovateľovi na pomoc a ukryl ho do tajného chrámu boha Tota, kde boli zhromaždené tajné knihy, plány, ukážky rastlín a nerastov z ďalekých krajín. Príhody z Baurdžedovej cesty na kňazov rozkaz zapísali na kamenné platne, aby sa v neprístupnom podzemí zachovali do tých čias, keď krajina bude tieto svedectvá potrebovať.

Z najvzdialenejšej krajiny za veľkou južnou riekou doviezol Baurdžed modrozelený priesvitný kameň, aký obyvatelia Ta-Kemu nepoznali, Také kamene dobývali v krajine modrých stepi, tri mesiace cesty na juh od Veľkej rieky. Baurdžed daroval kameň bohovi Totovi a Jachmos ho vzal z podstavca sochy.

Jachmos nestihol prečítať celú povesť. Práve keď prišiel k popisu akýchsi čarovných podmorských záhrad, na ktoré cestovatelia natrafili v Azúrových vodách, lampáš zhasol. Zlodej sa horko-ťažko vymotal z podzemia a odniesol si iba nezvyčajný kameň.

Pri dennom svetle bol krištáľ ešte krajší. Jachmos sa s ním nevedel rozlúčiť, ale nepriniesol mu šťastie. Pred Pandionom bola ďaleká cesta do vlasti a Jachmos dúfal, že kameň, s ktorým sa Baurdžed vrátil z neslýchaných diaľok, pomôže aj Helénovi.

— Predtým si nepočul o tejto ceste? — dozvedal sa Pandion.

— Nie, zatajili ju pred synmi Kemtu. Už dávnejšie plávajú kemtské lode do Puntu, ale krajiny na ďalekom juhu sú pre nás stále neznámou Krajinou Duchov.

— A či už nikto nepokúsil sa ta vybrať? Nikto si nemohol ako ty prečítať staré nápisy a povedať o nich ostatným?

Jachmos sa zahútal, nevedel, čo by cudzincovi odpovedal.

— Velitelia južných kemtských provincií sa neraz vypravili do južných krajín. No v zápisoch spomínajú iba korisť — slonovinu, zlato, ryby — čo dali faraónovi. Cesty zostali neznáme. A po mori sa nikto nepustil ďalej ako do Puntu. Je to veľmi nebezpečné — a dnes už niet takých udatných ľudí ako za dávna.

— Ale prečo si nikto neprečítal tie nápisy? — neuspokojil sa Pandion.

— Na to ti neviem odpovedať, — priznal sa Egypťan.

Jachmos skutočne nemohol vedieť, že kňazi, na ktorých ľud hľadel ako na ochrancov starých tajomstiev a na veľkých učencov, už dávno nimi neboli. Veda sa zvrhla na náboženské obrady a magické formule, papyrusy, v ktorých sa tajila múdrosť zašlých vekov, práchniveli v hrobkách. Chrámy stáli zanedbané a v rozvalinách. Nikto sa nezaujímal o históriu krajiny, zaznamenanú v nesčíselných zápisoch na tvrdom kameni.

Pomaly sa brieždilo. Pandion sa s ťažkým srdcom rozlúčil s nešťastným Egypťanom, ktorému nezostala nijaká nádej na záchranu. Vzal do zubov dýku, do dlane zovrel kameň a obozretne sa preplazil do svojej komôrky.

Do svitu nezažmúril oka. Pomkol sa k otvoru, ktorým sa predieral raňajší svit, a pozeral si dýku. Široká čepeľ z čierneho bronzu^[57] bola ostro nabrúsená. Masívna rukoväť mala podobu vzopnutej levice — ukrutnej bohyne Sechmet. Pandion vyhĺbil v kúte jamku a dýku do nej zahrabal.

Odrazu si spomenul na kameň. Nahmatal ho na slame a znovu sa priplazil ku vchodu, aby si ho lepšie obzrel. Vtom vysvitlo slnko. Kameň sa celkom premenil — ležal na šuhajovej dlani plný jasu a jeho modrozelená farba bola prekvapivo veselá a hlboká, s teplým odtieňom číreho zlatistého vína.

Zrkadlový povrch kameňa zrejme vybrúsila ľudská ruka. Farba kameňa pripomínala Pandionovi čosi blízke, hrejivé. More — také býva more ďaleko od brehu, keď slnko stojí vysoko na blankytnom bezoblačnom nebi. Nutur ae — božský kameň — tak ho nazval nešťastný Jachmos.

Čarovné vzbĺknutie drahokamu v neradostnom ráne sa Pandionovi videlo dobrým znamením…

Nad kobkami šene rozľahol sa hrozivý rachot veľkého bubna — znamenie vstávať. Pandion sa rýchle rozhodol: kameň bude mať vždy pri sebe! Ukryl ho do záhybov plátna, ovinutého okolo bedier, a náhlil sa za ostatnými.

Cestou a pri robote pozoroval Kaviho. Etrusk nenápadne prehovoril vše s jedným, vše s druhým z vodcov skupín v šene. Tí sa náhlivo porozchodili medzi svojich druhov a s každým utrúsili zopár slov. Pandion využil vhodnú chvíľu a priplichtil sa ku Kavimu. Etrusk, zohnutý nad balvanom, čo otesá val, mu rýchlo pošepol: — V noci pred východom mesiaca v krajnej chodbe pri severnom múre…

Pandion sa vrátil k práci. Na spiatočnej ceste do šene odovzdal Etruskov odkaz Kidogovi.

Celý večer prežil v očakávaní — už dávno nebol v takej povznesenej nálade a taký odhodlaný do boja.

Len čo šene utíchlo a vojaci na múroch zadriemali, v temnej Pandiovej kutici sa objavil Kidogo. Obaja priatelia sa chytro pustili plaziačky k priechodu medzi kobkami. Dostali sa až k severnému múru, kde v úzkej medzierke bola mimoriadne hlboká tma. Po tomto boku vojaci málokedy chodili — pohodlnejšie im bolo strážiť chodby medzi kobkami z východnej a západnej strany. V chodbe ležalo vo dvoch radoch zo šesťdesiat otrokov, Kavi a Remd v strede. Starší Etrusk potichu zavolal Pandiona a Kidoga.

Mladý Helén nahmatal Etruskovi ruku a vtisol mu do nej dýku, ktorú bol priniesol so sebou. Kavi dychtivo vzal zbraň, šepkajúc slová vďaky.

Skúsený vojak pochopil, že mladý Helén si ho týmto darom mlčky zvolil za vodcu.

Kavi sa Pandiona nespytoval, odkiaľ má zbraň, a začal rozprávať, medzí rečou sa vždy odmlčiac, aby tí, čo ležali vedľa neho, mohli povedať aj vzdialenejším, ktorí ho nepočuli. Porada vodcov riešila otázku o živote a slobode päťsto väzňov v šene.

Kavi hovoril o tom, že vzburu nemožno odkladať, pretože niet nádeje na lepšie, ich položenie sa môže iba zhoršiť, ak ich znova rozdelia a pošlú na rôzne miesta.

— Sily, ktoré sú jedinou zárukou úspechu v boji, strácame v úmornej lopote. Smrť v boji je čestná a radostná, padnúť v bitke je tisíckrát ľahšie ako zhynúť pod surovými údermi korbáča.

V radoch neviditeľných poslucháčov preletel súhlasný šepot.

— Áno, vzburu nemožno odkladať, — pokračoval Kavi, — no za jednej podmienky: že nájdeme cestu z tejto prekliatej krajiny. Aj keď otvoríme ešte dve-tri šene, aj keď získame zbrane, naše sily sú malé, dlho nevydržíme. Nemáme spojenia s inými šene, nepodarí sa nám naraz zbuntošiť veľa ľudí. My sme priam v hlavnom meste, kde je veľa vojska.

Egyptskí lukostrelci sú strašní; my nebudeme mať takmer nijaké luky, a ani nevieme nimi všetci narábať. Posúďte, či sa môžeme pustiť cez púšť na východ alebo západ. V púšti môžeme byť veľmi skoro po úteku zo šene.

Ak nemožno cez púšť prejsť, treba sa, myslím vzbury vzdať — bola by to zbytočná strata síl a mučivá smrť. Vtedy nech ujdú iba tí, čo sa chcú pokúsiť prejsť cez takmer istú smrť s mizivou nádejou na slobodu. Ja sa o to tak či tak pokúsim.

Etruskove slová, ktoré prechádzali z jedného konca na druhý a spočiatku vzbudili bojovú náladu, teraz vyvolali pochybnosti medzi odvážnymi vodcami.

Do stredu, kde ležali štyria priatelia, sa priplazil bradatý Amu — Semita z krajiny za Azúrovými vodami. Jeho krajania tvorili značnú časť obyvateľov v šene.

— Ja som za vzburu. Čo aj zahyniem, ale pomstíme sa prekliatym obyvateľom prekliatej krajiny, A za nami pôjdu ďalší. Kemt už dlho žije v mieri, katovské majstrovstvo ujarmovať odobralo tisícom otrokom vôľu do boja. A my ju opäť podnietime.

— Dobre, že tak rozmýšľaš, si statočný, — prerušil ho Kavi. — No čo povieš tým, ktorých povedieš?

— To isté!

— A si presvedčený, že pôjdu za tebou? Pravda je veľmi ťažká a lož sa v takom prípade nevypláca.

Semita neodvetil. V tej chvíli sa k nim pritisol pružný Líbyjec Achmi.

Pandion vedel, že tohto mladého otroka zajali v bitke pri Rohoch zeme a že je zo vznešeného rodu.

Líbyjec tvrdil, že neďaleko hrobiek starých kemtských kráľov, popri mestách Tenis a Abidos, vedie cesta na juhozápad do Uachet-Ueru — veľkej oázy v púšti. Na ceste nechránenej vojskom, sú studne bohaté na vodu.

Treba vniknúť do púšte hneď za bielym chrámom Zešer-Zešeru, ísť na severozápad a po stodvadsaťtisíc lakťoch odbočiť z cesty. V oáze je málo vojakov, s tými si vzbúrenci ľahko poradia. Dvadsaťpäťtisíc lakťov odtiaľ je ďalšia oáza — Pašt, za ňou oáza Mut a stade vedie cesta so studňami k svahom Mŕtveho Hada a ďalej na juh, do krajiny čiernych, ktorú už nepozná.

— Poznám tú cestu, — zamiešal sa Kidogo.

— Po nej ma sem privliekli.

— V oázach sú veľké zásoby datlí, odpočinieme si tam. Opevnení tam niet a môžeme si vziať mulice. S nimi poľahky dôjdeme k Mŕtvemu Hadu.

A tam za Slaným jazerom je už viacej vody.

Líbyjcov plán všetci schvaľovali, zapáčil sa im. No obozretný Kavi sa spýtal: — Vieš iste, že od rieky ku studniam je stodvadsaťtisíc lakťov? To je veľká diaľka!

— Možno aj, trocha viac. — pokojne odvetil Líbyjec. — No silný chlap to dokáže prejsť bez vody, lež iba vtedy, ak sa nevyberie na cestu neskôr ako o polnoci a ide bez oddychu. Dlhšie ako deň a noc v púšti bez vody nevyžiješ a ísť popoludní už tiež nemožno.

Jeden z Aziatov — Cheriuša — radil prepadnúť pevnosť na ceste do prístavu Suu a hoci veľmi lákalo prebiť sa rovno na východ — väčšina otrokov boli Ázijčania a Amuovia — návrh zavrhli ako neuskutočniteľný.

Líbyjcov plán dával viac nádejí, no jednako vznikli medzi černochmi a Ázijčanmi nezhody; cesta na juhozápad by zaviedla Ázijčanov ešte ďalej od vlasti, pre černochov a Líbyjcov však bola výhodná. Obyvatelia Líbye chceli odbočiť pri oáze Mut a prejsť do tej časti svojej krajiny, ktorú si nepodrobili kemtské vojská. Pandion s Etruskami zamýšľal pripojiť sa k Líbyjcom.

Všetkých pomeril starý Nubijec. Prehlásil, že pozná cestu na juh, ktorá obchádza pevnosti Čiernej zeme a vedie cez stepi krajiny Nub k Azúrovým vodám.

Úzky kosák mesiaca sa už vyhupol nad skalnaté kopce, ale otroci ešte rozvíjali plán na útek. Riešili podrobnosti vzbury, určovali každej skupine úlohy.

Povstanie určili na druhú noc, hneď, ako sa celkom zotmie.

Šesťdesiat ľudí sa nečujne odplichtilo do rôznych kútov šene. Hore, na pozadí mesačného neba sa ostro črtali postavy stráží, ktoré ani len nepodozrievali tých, čo spali v hlbokej jame pod nimi. Celý druhý deň a noc a ešte jeden deň sa otroci ostražito a nebadateľne pripravovali. Zo strachu pred zradcami dohovárali sa vodcovia iba s tými, ktorých dobre poznali. Usudzovali, že ostatní sa k nim tak či tak pripoja, keď budú pobité stráže.

Nadišla noc povstania. Pri severnom, západnom a južnom múre sa nečujne zišli skupinky otrokov. Na východnej strane, pri vnútornom múre v očakávaní stŕpali dve skupiny.

Keď Kavi udrel kameňom na krčah — na znamenie do útoku — otroci bleskovo utvorili päť živých pyramíd a po nich sa štverali ľudia opojení nadchádzajúcim bojom.

Kavi, Pandion, Remd a Kidogo sa vyšvihli na vnútorné múry medzi prvými. Mladý Helén nezaváhal ani sekundu, skočil do tmy a za ním bežali a skákali desiatky ďalších.

Pandion zrazil na zem vojaka, čo bol vybehol zo strážnice, skočil mu na chrbát a vylomil mu väzy. V hustej čierňave otroci s tichým reptaním účtovali s nenávidenými nepriateľmi. S holými rukami sa hádzali na ozbrojených vojakov. Získať zbraň, získať ju stoj čo stoj — to bola jediná myšlienka útočníkov. Tí, ktorým sa podarilo vyrvať kopiju alebo nôž, zacítili v rukách smrtonosnú silu a ešte zúrivejšie sa vrhali na nepriateľov.

Pandion ťal napravo-naľavo ukoristeným mečom. Kidogo sa zaháňal veľkou žrďou, na ktorej nosili vodu.

Keď sa Kavi vyštveral po živom rebríku, skočil rovno na štyroch vojakov. Egypťania len slabo odporovali a doslova ich zadusila masa ľudí, čo sa na nich hádzala zhora.

Kavi s víťazným krikom odtisol ťažkú závoru. Zástup oslobodených otrokov zaplavil priestor medzi múrmi a vrútil sa do domu veliteľa šene, ničiac cestou vojakov, čo odpočívali po výmene stráží.

A hore na múroch sa bojovalo ešte zúrivejšie. Deviati vojaci, ktorí stáli hore na stráži, zavčasu zbadali útočníkov. Zasvišťali strely a v nočnom tichu sa ozvali ľudské stony a tupý buchot tiel, padajúcich z výšky na zem.

No deväť Egypťanov nemohlo dlho čeliť stovkám rozohnených otrokov, ktorí sa vrhali priam proti kopijám, hádzali sa na stráže a spolu s nimi sa krbáľali z múrov.

Medzitým na dvore sa už porátali so strážami a dozorcami. U mŕtveho veliteľa našli kľúče od hlavnej brány. Škripot hrdzavých pántov sa ozval nocou ako víťazné zvolanie.

Mŕtvym pobrali kopije, štíty, nože, luky — všetko do poslednej strely.

Ozbrojení otroci si stali na čelo zástupu a všetci sa mlčanlivo náhlili k rieke. Cestou vyplienili všetky domy, pobili desiatky obyvateľov.

Povstalci hľadali zbrane a poživeň. Iba prísny zákaz vodcov im zabránil, aby nepodpálili všetky domy. Kavi sa veľmi obával, aby ich priskoro nezbadalo vojsko z hlavného mesta.

Cez rieku sa preplavili na všetkých člnoch, lodiach a pltiach, čo sa im dostali do rúk. Niekoľkí zahynuli v čeľustiach veličizných krokodílov — strážcov rieky Ta-Kem.

Neminuli sa ani dve hodiny a predný šík sa už blížil k šene na druhom brehu rieky, na ceste k chrámu Zešer-Zešeru.

Kavi, Pandion a dvaja Líbyjci rovno zabúchali na bránu, zatiaľ čo ostatní sa pritisli k múru povedľa vchodu.

Z múru sa ohlásil vojak a pýtal sa, čo chcú. Líbyjec, ktorý dobre rozprával po kemtsky, si žiadal veliteľa, vraj mu nesie posolstvo od vedúceho kráľovských prác. Za vrátami sa ozvala vrava, vzplanula fakľa, vráta sa otvorili. Zo skupiny vojakov vystúpil veliteľ a pýtal si list. No Kavi k nemu skočil a preklal ho Jachmosovou dýkou, Pandion s Líbyjcami sa hodili na vojakov. A za nimi, využívajúc zmätok, vtrhli dnu s náramným krikom ozbrojení otroci. Fakle zhasli, nocou sa nieslo stenanie, povely, vojenské pokriky, Pandionovi sa podarilo otvoriť vnútorný vchod.

Zobúdzajúcou sa robotárňou rozľahla sa bojová výzva povstalcov. Otroci rôznych plemien pobehúvali hore-dolu a zvolávali ohromených krajanov.

Huriavk jednostaj mocnel. Vojaci na múroch behali sem i ta, vyhrážali sa, no netrúfali si zísť, len kedy-tedy voslep vystrelili. No zo dvora presne lietali strely a kopije do vojakov, čo sa jasne črtali na múroch. Zanedlho bola druhé robotáreň oslobodená.

Z vrát sa valil slobodou rozjarený dav a rozutekal sa na všetky strany, nedbajúc na volanie osloboditeľov. Zakrátko vyšľahli z neďalekej osady plamene. Kavi radil vodcom z oslobodeného šene, aby čím prv zhromaždili disciplinovaných druhov. Zamyslene si pošklbkával bradu. V jeho očiach, upretých dopredu, na západ, so mihali červené ohníky — odblesk požiarov.

Etrusk rozmýšľal o tom, že oslobodiť otrokov z druhého šene bez prípravy bolo zrejmou chybou. K bojovníkom, čo vedeli, že musia bojovať zomknuto, cieľavedome, sa pripojili otroci nepripravení na boj, spití možnosťou sa pomstiť, z ktorých každý konal na vlastnú päsť — a to im neprospeje.

A naozaj. Aj mnohí otroci z prvého tábora sa dali strhnúť, začali ničiť.

Okrem toho stratili veľa času, hoc každý okamih bol drahý. Preriedená skupina sa pohla k tretiemu šene…

Meniť plán teraz nemohli a Kavi predvídal vážne ťažkosti.

Keď sa blížili k šene, Kavi zbadal siluety vojakov, čo sa vynorili na múroch, začul krik „aatu, aatu“^[58] a svišťanie striel, ktorými Egypťania už zďaleka vítali blížiacu sa skupinu.

Vzbúrenci zastali, aby si určili plán na útok. Šene, pripravené na obranu, bolo mocnou pevnosťou a treba času, aby ho dobyli.

Povstalci spustili strašný rev, aby, sa otroci zobudili a napadli stráže zdnu. Ale otroci váhali. Kavi prehováral vodcov, aby sa vzdali útoku na robotáreň. Tí nechceli, ľahko získané víťazstvo ich rozohnilo a namýšľali si, že oslobodia všetkých otrokov a ovládnu Kemt.

Zrazu Líbyjec Achmi začal zdesene kričať. Kýval rukami a ukazoval k rieke. Z vyvýšeného brehu bolo vidieť ďaleko po prúde. A všade sa mihali nespočetné ohníky fakieľ, zlievajúce sa v jeden mihotavý pruh.

Bodky svietili aj uprostred rieky, hromadili sa na dvoch miestach na brehu, kde pristáli vzbúrenci. Nebolo pochýb — vojenské oddiely sa prepravovali cez rieku a obkľučovali priestor, kde horeli požiare a vzbúrili sa rabi.

A tu povstalci ešte pobehúvali hore-dolu a hľadali spôsob; ako zaútočiť.

Pojedni navrhovali prikradnúť sa k nepriateľovi cez zavlažovací kanál, iní mrhali drahocenné strelivo.

Kavi prebehol pohľadom tmavý dav. Podľa jeho odhadu súcich do boja nebolo viacej ako tristo, a z nich ani polovica nemala nože a kopije a lukov ukoristili do tridsať. Zakrátko stovky strašných kemtských lukostrelcov zasypú ich mračnami dlhých striel a tisíce cvičených vojakov obkolesia húfy rabov, čo len pred chvíľou okúsili slobodu.

Achmi zlostne blýskajúc očami kričal, že je už polnoc — ak sa hneď nevyberú na cestu, bude neskoro.

Líbyjec, Kavi a Pandion stratili nemálo drahocenných chvíľ, kým presvedčili vzbúrených chlapov, bažiacich po boji, že je beznádejné postaviť sa proti vojsku z hlavného mesta. Nástojili, aby sa bez meškania uchýlili do púšte. Časť otrokov sa odtrhla od ostatných a hrnula sa dolu po rieke k akémusi šľachtickému sídlu, odkiaľ sa ozýval krik a mihali sa ohne.

Ostatní — bolo ich čosi vyše dvesto — sa podrobili vodcom.

Čoskoro sa tmavý zástup, vinúci sa ako dlhý had, vtiahol do úzkej rokliny medzi skaly, ešte rozpálené dennou horúčavou. Keď utečenci vyšli z rokliny, rozprestrela sa pred nimi nekonečná rovina, vystlaná pleskom a štrkom. Pandion sa posledný raz obzrel na rieku. Koľko žiaľu, zúfalstva, nádejí aj hnevu prežil pri jej pokojnom toku. Srdce mu prekypovalo radosťou a vďakou k verným druhom.

Oddiel vzbúrencov bol už hodný kus od konca doliny, keď Líbyjec zastavil. Vzadu, na východe, začínalo nebo blednúť. V sivom olovenom šere sa nejasne črtali okrúhle pieskové pahorky, až päťdesiat lakťov vysoké, a ťahali sa až ku zachmúrenému obzoru. Na brieždení púšť mlčala.

Vzduch bol nehybný, šakaly a hyeny stíchli.

— Čo otáľaš ty, ktorý si nás večne duril? — ozvalo sa netrpezlivo zo zadných radov.

Líbyjec im vysvetlil, že sa začína najťažší úsek cesty — nekonečné rady pieskových pahorkov, ktoré budú čím ďalej tým vyššie. Treba ísť v dvojstupe, nepristavovať sa, nedbať na únavu. Kto zaostane, nedôjde.

Líbyjec pôjde vpredu, aby hľadal cestu medzi piesočnatými kopcami.

Vyšlo najavo, že takmer nik sa nestačil napiť a teraz mnohých trápil smäd. Podaktorí nemali ani kúska látky, aby si chránili hlavu a plecia pred slnkom. No už sa nedalo nič robiť.

V reťazi dlhej dvesto lakťov sa pohli ďalej. Predné rady zabočili raz vpravo, raz vľavo, obchádzali sypké svahy — cesta viedla ostrými zákrutami.

Na východe zahorel široký purpurový pruh. Vrcholce piesočnatých kopcov sa sfarbili do zlatista. Ožiarená púšť vyzerala ako more nehybných vĺn, oranžovo-žlto svetielkujúcich. Nočné vzrušenie pomaly utíchalo, otroci sa upokojovali. Blahodarne na nich pôsobila sloboda, šírava púšte a zlatisté diaľky. Namiesto zloby a strachu, clivoty a zúfalstva, v srdciach sa im chvela radosť.

Okolitý svet zjasnel, nebeský blankyt bol ako bez dna. Slnko stúpalo vyššie, jeho lúče, sprvu láskavé, hrejivé, teraz pálili, pripekali.

V labyrintoch dusných úžľabín medzi kopcami piesku sa kráčalo ťažko, pomaly. Tiene vŕškov sa krátili, piesok bol žeravý. No beženci sa nezastavovali, neobzerali. A vpredu pred nimi jednostaj sa vynárali pieskové kopce.

Čas sa míňal, vzduch, slnko a piesok splývali v more plameňov, oslňujúcich, dusiacich, spaľujúcich ako roztavený kov.

Chlapci zo severných prímorských končín trpeli najväčšmi. Aj Pandionovi akoby hlavu zvierali obruče, krv mu divo búšila. Oslepené oči temer nevideli — vírili mu pred nimi oslnivo farebné škvrny a pruhy.

Strašlivá moc slnka premenila piesok na záplavu zlatého prachu, presýteného svetlom.

Pandion blúznil: v rozpálenom mozgu sa mu mihali vidiny.

V purpurových plameňoch sa pohybovali ozrutánske egyptské sochy a tonuli vo fialovom mori. Potom sa more rozostúpilo a kŕdle polozvierat- polovtákov, rútiac sa z kolmých bralísk, kamsi uháňali. A znova sa zoradili do bojového šíku a tiahli proti Padionovi žuloví faraóni z Čiernej zeme.

Mladý Helén, tackajúc sa, trel si oči, udieral sa po lícach, silil sa, aby, videl, čo je skutočné — rozpálené piesočnaté závoje, popriliepané na seba v oslepivom, zlatistosivom svetle. A znovu pred ním zavírila farebná ohnivá meteľ a Pandion začal ťažko blúzniť. Len vášnivá túžba po slobode ho nútila stúpať za čiernymi nohami Kidogovými a tisíce pieskových kopcov ubiehalo dozadu, k Egyptu. Pred bežencami sa vynárali nová reťaze piesočnatých hôr, oddelených hladkými lievikmi, v ktorých na dne sa černela zem.

Zástupom otrokov sa čoraz častejšie niesli chripľavé stony. Tu i tam padali vysilení utečenci na kolená, alebo rovno tvárou na žeravý piesok a prosili druhov, aby ich dorazili.

No ostatní zachmúrene sa odvracajúc šli ďalej. Stenanie zatíchalo vzadu, za mäkkými obrysmi pieskových hôr. Piesok, piesok, obludne rozpálené priestranstvo, nedozierne, tiché, zlovestné, akoby zaplavovalo celý svet morom dusivých, sypkých plameňov.

Vpredu, v zlatistom ohni slnka sa mihol strieborný záblesk. Líbyjec slabo povzbudivo vykríkol. V diaľke na hnedom pozadí sa čoraz jasnejšie črtali jagavé belasé škvrny. Boli to pruhy zeme, pokryté kryštalickou soľou.

Piesočnaté kopce sa znižovali a zakrátko ich vystriedali hŕby uľahnutého piesku. Nohy vykročili ľahšie, oslobodené od dolípavého objatia sypkej zeminy. Tvrdá žltá pôda mriežkovaná tmavými trhlinami sa podobala dláždeniu v palácových alejach. Slnko bolo ešte na celú dlaň od poludňajšieho vrcholu a zbuntovaní rabi už dorazili k nevysokému výbežku hnedého, žilkovaného skaliska a zamierili v pravom uhle naľavo, na juhozápad. V krátkej preliačine, ktorá rozčesla skalnú stenu, bola stará studňa — prameň s čistou studenou vodou.

Aby sa ta nevrhli chlapi šialení smädom, Kavi postavil najmocnejších ku vchodu do úžľabiny a najprv sa dal napiť najnevládnejším.

Slnko už dávno prešlo cez poludnie a utečenci len pili a pili. Odplazili sa do tieňa s odutými bruchami a po chvíli sa zase vrátili k vode. Beženci okriali, ozvala sa rýchla reč húževnatých černochov, prerývaný smiech, mierne škriepky… Aj keď sa osviežili, radosť ich neopanovala — v pieskovom bludisku zomieralo veľa verných priateľov, ktorí práve vykročili na cestu slobody, smelo sa bili, opovrhovali smrťou a obetavo spojili svoje nadšenie s úsilím tých, čo sa zachránili.

Pandion žasol, ako sa zmenili otroci, s ktorými prežil v šene toľký čas.

Zmizla ich tupá ľahostajnosť, čo ani rovnaká pečať spočívala na vysilených, zmorených tvárach. Oči, predtým mútne, ľahostajné, živo a vnímavo hľadeli naokolo, črty drsných tvárí akoby sa boli vyhranili. To už boli ľudia, nie otroci. Pandion si spomenul, že mal Kavi pravdu, keď mu vyčítal, že podceňuje svojich druhov. Neskúsený Helén vtedy ešte nechápal ľudí. Zbedačenie z dlhého otroctva považoval za vrodenú vlastnosť.

Chlapi si políhali pod skaliská a zakrátko tvrdo spali. V ten deň sa ešte nemuseli báť, že ich budú prenasledovať. Kto — okrem ľudí odhodlaných zomrieť za slobodu — by dokázal cez deň prejsť blčiacim peklom piesočnatého mora?

Beženci odpočívali do západu slnka a rozboľavené nohy vládali zase kráčať. Tú trochu poživne, ktorú najmocnejší dokázali preniesť cez púšť, si rovnako podelili.

Čakal ich dlhý pochod k ďalšiemu prameňu. Líbyjec pripomínal, že treba napredovať celú noc, zato na svitaní budú znova pri vode. Za týmito studňami ležia opäť piesočnaté kopce, posledné pred veľkou oázou. Ak sa vyberú na cestu podvečer, keď sa slnko skloní na juhozápad, už v noci dorazia do oázy, kde dostanú sa najesť. To značí, že im prichodí vydržať deň a noc bez jedla.

Tým, čo už toľko prežili, sa to nezdalo strašné. Hlavne, že sú slobodní a čoraz väčšmi sa vzďaľujú od prekliatej krajiny, že je stále menej pravde podobné, že ich chytia.

Západ uhasínal, na horiace uhlíky sa sypal sivý popol. Utečenci sa naostatok do vôle napili a pustili sa ďalej.

Umárajúca páľava zmizla, tma rozviata čiernymi krídlami noci nežne pohládzala kožu spálenú ohnivou púšťou.

Kráčali po rovnej náhornej planine, pokrytej ostrým štrkom, ktorý sa im zarezával do nôh.

Okolo polnoci sa spustili do širokej doliny, posiatej sivými kamennými guľami. Čudné gule o priemere jeden až tri lakte ležali všade naokolo, akoby tu boli neznámi bohovia rozhádzali lopty.

Chlapi už nekráčali v zástupe, ale v neusporiadanom húfe zamierili šikmo cez dolinu k vyvýšenine, čo sa črtala ďaleko pred nimi.

Po úmornom dni, keď sa tak kruto prejavovala ľudská slabosť, tichý pokoj noci bol hlboký a zádumčivý. Pandionovi sa zdalo, že nekonečná púšť sa dvíha až k nebeskej klenbe, hviezdy akoby sa dali dočiahnuť v priezračnom vzduchu, preniknutom akýmsi tmavým svitom. Vyšiel mesiac a na tmavú zem sa rozprestrel strieborný koberec svetla.

Oddiel otrokov dorazil k vyvýšenine. Úbočie temer celé pokrýval tvrdý vápenec. Vápencové platne, ktoré do jagava vyleštil jemný piesok hnaný vetrom, ako zrkadlo odrážali mesačný svit a vyzerali ako belasé sklené schodište.

Pandion stúpal po ich šmykľavom chladivom povrchu a zdalo sa mu, že čo nevidieť dosiahne tmavomodrú nebeskú klenbu.

No schody sa skončili a začal sa dlhý zostup na čiernu rovinu, zanesenú hrubým pieskom, ktorá sa rozprestierala na všetky strany. Uzatvárala ju reťaz zubatých skalísk, trčiacich z piesku ako kýpte obrovských brván.

Oddiel došiel ku skaliskám už na svitaní a dlho sa motal v spleti úzkych rozsadlín, kým Líbyjec nenašiel prameň. Z útesov bolo vidieť hradbu nových piesočnatých kopcov, čo ako nepriateľské šíky obkolesovali skaliská, do ktorých sa beženci uchýlili. Hlboké fialkasté tiene ležali medzi ružovými pieskovými svahmi. Stadeto, od vody, sa piesočnatá šírava nezdala taká strašná.

Kidogo našiel miesto chránené pred slnkom, kde sa ozrutánsky balvan skláňal nad stenami pieskovcových vrstiev, odrezaných na severe hlbokou preliačinou. Medzi útesmi bolo pre všetkých dosť tône, ktorá ich mala chrániť až do západu slnka.

Ustatí chlapi v mihu pospali. Teraz im prichodilo len čakať, kým sa prudké slnko nezačne skláňať a mierniť. Nebo, v noci také blízke, sa opäť vznieslo do nedosiahnuteľnej výšavy a odtiaľ oslepovalo a pálilo, akoby sa mstilo za nočnú prestávku. Čas plynul pokojne, spiacich obkolesoval horúci oceán slnečnej páľavy, ktorý ich delil od rodných miest, kde slnko neničí všetko živé.

Kaviho zrazu zobudili tiché žalostné stony. Etrusk nechápavo zodvihol hlavu a načúval. Kedy-tedy čosi hlasno zapukotalo a zápäť sa ozvalo ťahavé stenanie, plné smútku. Zvuky mocneli, mnohí utečenci sa zobudili a prestrašne sa obzerali. Medzi skalami sa nič ani len nepohlo, všetci boli na svojich miestach, spali, alebo načúvali. Kavi vyduril nerušene spiaceho Achmiho. Líbyjec si sadol, hlasno zívol a potom sa znepokojenému Etruskovi vysmial rovno do tváre.

— Kričia kamene rozpálené slnkom, — vysvetľoval. — To je znak, že páľava ustupuje.

Pukanie kameňov, plné akejsi beznádeje, bežencov skľučovalo. Líbyjec sa vyštveral na útes, priclonil si oči dlaňami, poobzeral sa dookola a vyhlásil, že zakrátko sa pohnú na posledný pochod do oázy; treba sa na cestu napiť.

Hoci sa slnko skláňalo k západu, z pieskových kopcov ešte sálala páľava. Zdalo sa nemožné opustiť tieň a ponoriť sa do toho mora ohňa a žiary. No chlapi sa bez slovka zoradili po dvoch a vykročili za Líbyjcom — také mocné bolo volanie slobody.

Pandion šiel s Kidogom v treťom páre s Líbyjcom Achmim.

Kidogova nevyčerpateľná odolnosť a dobromyseľná veselosť často posmeľovala mladého Heléna, keď ho pochytila bázeň pred strašnou mocou púšte.

Vražedný dych opäť prinútil ľudí nízko skloniť hlavy. Prešli už najmenej pätnásťtisíc lakťov, keď si Pandion všimol, že Líbyjec dáko znepokojnel. Achmi dva razy zastavil kolónu, po kolená v piesku sa štveral na kopce, skúmal obzor. Na otázky neodpovedal.

Kopce klesali a Pandion sa natešene spýtal Achmiho, či sa piesky už nekončia.

— Ešte veľa piesku je pred nami! — chmúrne odsekol sprievodca a obrátil hlavu na severozápad.

Pandion s Kidogom sledovali jeho pohľad a uvideli, že horiace nebo zakrýva olovené mračno.

Odrazu sa ozvali jasné príjemné zvuky — vysoké, spevné, čistého kovového tónu. Akoby za kopcami piesku spustili strieborné píšťaly čarovnú melódiu.

Zvuky sa opakovali, mocneli. Utečencom sa rozbúšili srdcia strachom, čo šírili strieborné tóny akoby nie z tohto sveta.

Líbyjec zastal a so žalostným nárekom klesol na kolená. Vystrel ruky k nebu, prosil bohov o ochranu pred strašnou pohromou. Preľaknutí utečenci sa nahrčili na malý priestor medzi troma piesočnatými vŕškami.

Pandion spýtavo pozrel na Kidoga a prekvapil sa — černochovi celkom spopolavela koža. Mladý Grék prvý raz videl svojho priateľa oblednúť od strachu. Kavi chytil líbyjského sprievodcu za plece, poľahky ho postavil a zlostne sa pýtal, čo sa stalo.

Achmi obrátil k nemu tvár zohyzdenú strachom a pokrytú kropajami potu.

— Piesok v púšti spieva, vábi vietor a s tým priletí aj smrť, — odvetil chripľavo. — Blíži sa piesočná búrka…

Nad oddielom zavialo gniavivé ticho, prerušované iba spievajúcim pieskom.

Kavi stál v rozpakoch — nevedel, čo robiť, a tí, ktorí vedeli, ohúrení strachom mlčali.

Konečne sa Achmi spamätal.

— Vpred, rýchlo vpred! Videl som skalnatú plošinu nezaviatu pieskom: musíme ja dostihnúť! Tu nás smrť neminie — všetkých zasype, a tam... možno sa daktorí zachránia.

Zdesení ľudia utekali za Líbyjcom.

Olovené mračno sa zmenilo na purpurovú hmlu, ktorá zatiahla celé nebo. Z vrcholcov piesočnatých kopcov sa zlovestne kúdolilo, vietor fúkal do rozpálených tvárí roje najjemnejšieho piesku. Nedalo sa dýchať, vzduch akoby bol nasiaknutý žeravým jedom.

No piesočnaté kopce sa už rozostúpili a beženci sa ocitli na kúsku kamenistej pôdy, sčernetej a uhladenej. Hučanie a lomozenie vetra mocnelo, červený oblak zdola rýchlo stemnel, akoby celú oblohu zatiahla čierna opona, iba hore zostal tmavočervený. Bledá slnečná guľa zmizla v hrozivej mrákave. Chlapi sa správali podľa skúsenejších druhov, náhlivo si strhávali zdrapy, čo im kryli boky, plecia a hlavu, zakutrali si do nich tváre a hádzali sa na kameň, pritískajúc sa jeden k druhému.

Pandion sa o voľačo oneskoril. Posledné, čo videl, ho naplnilo hrôzou.

Všetko navôkol sa rozhýbalo. Kamene, veľké ako päsť, hnalo po čiernej pôde sťa suché lístie, keď ho ženie jesenný vietor. Kopce vymrštili proti utečencom hrubé, ovíjajúce sa chápadlá, piesok sa zodvihol a zaplavoval všetko ako povodeň hnaná búrkou. Zvírená masa schmatla Pandiona — šuhaj spadol a nič už nevidel. Srdce mu búšilo a každý jeho úder sa ma ozýval až v hlave. Zrýchlený dych sa namáhavo dral z hrdla a pery sa pokryli tvrdou kôrou.

Vietor svišťal a ujúkal, prehlušovaný hučaním rútiaceho sa piesku. Púšť burácala a revala. Pandion zúfalo zápasil s bezvedomím, do ktorého ho strhávala dusivá, vysušujúca búrka. Bolestne kašlal, aby si očistil hrdlo od piesočného prachu, a opäť zrýchlene dychčal. No darmo sa bránil — napokon predsa len stratil vedomie.

Hrmelo čím ďalej tým hrozivejšie. Rachot búrky sa prevaľoval po púšti ako obrovské, medené kolesá. Kamenistá pôda dunela ako kovový plech, Piesočné zrnká nabité elektrinou vzbĺkali belasými iskierkami a celé kopy letiaceho piesku sa valili plné beláskavej žiary. Zdalo sa, že sa už-už rozprší a osviežujúca voda zachráni utečencov zmučených žeravým vzduchom a ležiacich v bezvedomí. No dážď neprichádzal a búrka vyčíňala ďalej. Tmavú hŕbu ľudských tiel prikrývala čoraz hrubšia vrstva piesku a tlmila nevládne pohyby, zahlúšala tiché stony…

Pandion otvoril oči a na pozadí hviezdnatého neba uvidel Kidogovu čiernu hlavu. Ako neskoršie vysvitlo, černoch sa dlho lopotil, kým vzkriesil svojich priateľov — Heléna a Etruskov.

V tme sa hmýrili ľudia — vyhrabávali zasypaných druhov a načúvali, či sa bezvedomým v hrudiach ozýva slabý záchvev života. Mŕtvych odťahovali nabok.

Líbyjec Achmi s krajanmi, čo sa vyznali v púšti, a niekoľkí černosi sa vrátili ku prameňu. Kidogo zostal u Pandiona. Nevedel sa odtrhnúť od priateľa, ktorý ledva dýchal.

Napokon päťdesiatpäť spola živých ľudí, navzájom sa podopierajúcich, sa vybralo po stopách svojich druhov. Nik nespomenul, že sa azda vracajú v ústrety stíhaniu — každý myslel iba na vodu. Voda potlačila vôľu boriť sa, uhasila všetky úsilia — voda bola majákom v blúznivej horúčke rozpáleného mozgu.

Pandion stratil predstavu o čase. Zabudol, že sa vzdialili od prameňa sotva dvadsaťtisíc lakťov. Zabudol všetko, len to nie, že treba držať druha pred sebou za plece. Vari v polceste začuli pred sebou vravu, ktorá sa zdala nezvyčajne hlasná: Achmi a jeho druhovia náhlili sa im v ústrety a obozretne niesli handry namočené vo vode a dve staré vydlabané dyne, ktoré našli pri prameni.

Chlapi pozbierali v sebe toľko sily, že sa zriekli vody a navrhli Achmimu, aby ju doniesol tým, čo zostali na mieste pohromy.

Bolo treba nadľudskej námahy, aby sa dotackali k studni, lebo síl im ubúdalo každým krokom. Ale všetci mlčky prepustili tých s vodou.

Trasľavá čierna hmla zastierala bežencom zraky, niektorí padali, no keď ich mocnejší povzbudili a podopreli, vliekli sa ďalej. A tak predsa došli.

Voda im vrátila úsudok, osviežila ich.

A len čo sa opäť spamätali, spomenuli si na druhov. Obrátili sa a niesli im v handrách životodarnú vodu. Ich pomoc prišla práve včas. Slnko už vychádzalo. Poslednú skupinu, ktorá ostala na žive, prebrala voda, čo doniesli Líbyjci.

Beženci zastali uprostred pieskov — nevládali pokračovať v chôdzi a nedbali ani na prosby, ani na hrozby. Mokré handry im dodali aspoň toľko sily, že sa dovliekli ku studni.

Tak sa vrátili k vode ešte jedenatridsiati utečenci — dokopy sa ich zachránilo len sto štrnásť — menej ako polovica z tých, čo pred dvoma dňami vstúpili do púšte. Najslabší zahynuli už za prvého pochodu púšťou, teraz strašná katastrofa zahubila veľa mocných bojovníkov. A budúcnosť bola oveľa neistejšia. Nútená nečinnosť skľučovala, ale pokračovať v ceste nevládali. Zbrane odhodili tam, kde ich prepadla piesočná búrka. Keby mali poživeň, sily by sa im vrátili rýchlejšie, no zvyšky jedla si rozdelili ešte začiatkom minulej noci.

Na čistej, bezoblačnej oblohe žeravelo slnko. A tí, ktorí zostali v púšti a v ktorých azda ešte tlela iskrička života, museli bez pomoci zahynúť.

Zachránení sa uchýlili do rokliny medzi skalami, kde ešte včera ležali s tými; ktorí už nežijú. Tak ako včera, aj dnes čakali, no nie kým sa zmierni páľava, ale na noc, dúfajúc, že v nočnom chlade budú môcť aj najslabší pokračovať v borbe s púšťou, čo im zahatáva návrat do vlasti.

Len čo sa zanocilo a hotovili sa na cestu, odrazu sa k nim donieslo oslie híkanie a psí brechot. Najprv sa nazdávali, že je to kupecká karavána alebo oddiel výberčích daní. No čochvíľa sa na tmistej rovine objavili jazdci.

Púšťou sa ohlášali známe výkriky — „aatu!“ Nebolo kam bežať — nebolo čím sa biť, skrývať sa bolo zbytočné — psy by ich vyňuchali. Niekoľkí vzbúrenci padli na zem — opustili ich posledné sily, iní pobehávali pomedzi skalami a v zúfalstve si trhali vlasy. Mladučký Líbyjec žalostne zastenal a z vydesených očú sa mu kotúľali veľké slzy. Amu a Cheriuša stáli so sklonenými hlavami a škrípali zubami. Niektorí sa dali šialene na útek, no psy ich zakrátko zastavili.

Chladnokrvnejší zostali na mieste ako skamenetí a rozmýšľali, kde nájsť záchranu. Vojakom Čiernej zeme sa naozaj pošťastilo: dolapili utečencov vo chvíli, keď boli úplne vyčerpaní. Keby v nich bolo čo len polovica bývalej energie, väčšina vzbúrencov by radšej volila smrť v nerovnom boji ako nové zajatie. No teraz neodporovali vojakom, ktorí sa blížili s napnutými lukmi. Boj za slobodu sa skončil. Teraz boli tisíckrát šťastnejší tí, čo spali večný spánok medzi pohodenými zbraňami.

Zmučení rabi stratili nádej na slobodu a boli pokorení a nevšímaví.

Zakrátko sa všetci sto štrnásti pod údermi korbáčov vliekli nazad s rukami sputnanými vzadu, skovaní po desiatich reťazami na krku.

Niekoľkí vojaci sa šli na miesto— katastrofy presvedčiť, či ostatní naozaj zahynuli.

Prenasledovatelia dúfali, že za každého lapeného otroka dostanú odmenu, a len to zachránilo utečencov od nemilosrdnej smrti. Ani jeden z nich nezahynul na spiatočnom pochode, hoc išli nahí, poviazaní, hladní a bičovaní. Karavána postupovala pomaly, obchádzala piesočnaté kopce.

Pandion sa vliekol ľahostajný ku všetkým vonkajším dojmom a neodvážil sa pozrieť na svojich súdruhov. Ani údery korbáčom ho nevytrhli z meravosti. Jediná spomienka, čo mu zostala zo spiatočnej cesty v pamäti, bol okamih, keď prišli do údolia Nílu neďaleko mesta Abidu.

Veliteľ oddielu zastavil karavánu a vyzeral prístav, kde mala na chytených otrokov čakať bárka. Zajatci sa zhŕkli na okraji úbočia, niektorí klesli na zem. Raňajší vetrík donášal k nim vôňu čerstvej vody.

Pandion, ktorý stál, zbadal znenazdajky na kraji púšte nežné belasé kvietočky. Pohojdávali sa na tenkých stopkách a šírili jemnú vôňu.

Pandionovi preletelo mysľou, že stratená sloboda mu posiela posledný pozdrav.

Mladý Helén zašemotil dopukanými krvácajúcimi perami, z hrdla sa mu vydrali neisté, slabé zvuky. Kidogo, ktorý sa na zastávkach znepokojene obzeral za— priateľom — prikuli ho k inej reťazi — pozorne načúval.

— Belasé… — doletelo k nemu posledné slovo a Pandiona poznove zašla meravosť.

Utečencom sňali putá a nahnali ich na bárku, ktorá ich zaviezla do predmestia hlavného mesta. Tam ich ako veľmi nebezpečných a zaťatých buričov uvrhli do temnice, kde mali vyčkať, kým ich nepošlú do zlatých baní.

Temnicou bola hlbočizná jama, vykopaná v suchej, tvrdej pôde, obložená tehlami, preklenutá vysokými klenbovými oblúkmi. Namiesto okien boli úzke štrbiny, namiesto dverí šikmý otvor v povaline, kade im spúšťali vodu a hádzali potravu.

Večné pološero v jame bolo pre otrokov dobrodením: mnohým sa od oslnivého svetla na púšti zapálili oči. Keby museli zajatci zostať na slnku, doista by boli oslepli.

Akým utrpením bol pobyt v smradľavej jame po niekoľkých dňoch slobody!

Väzni boli úplne odrezaní od sveta, nik sa nestaral o to, čo cítia a prežívajú.

A predsa, len čo sa trocha prebrali, znova sa čomusi úfali, hoci ich položenie bolo beznádejné.

Kavi opäť svojím drsným spôsobom vyjadroval myšlienky, ktorým všetci rozumeli. Opäť sa ozval Kidogov smiech a výkriky Líbyjca Achmiho. Len Pandion sa ťažšie spamätával zo zmarených nádejí. Zavše nahmatal v opasku Jachmosov dar, no; videlo sa mu porúhaním vytiahnuť nádherný kameň tu, v hnusnej tmavej jame. A potom — oklamal ho, nemá čarovnú moc, nepomohol mu ku slobode.

Raz Pandion jednako len ukradomky vytiahol modrozelený kryštál a podvihol ho k sliepňavému lúču, čo sa predieral štrbinou. Keď pozrel na radostnú prievidnosť kameňa, nanovo sa v ňom rozhorela vôľa žiť a bojovať. Stratil všetko — na Tessu nesmie ani pomyslieť, nesmie si obnoviť obrazy vlasti, zostal mu iba tento kameň ako sen o mori, o bývalom naozajstnom živote. A odvtedy sa často kochal pohľadom na kameň. V jeho priezračnej hĺbke nachádzal útechu, bez ktorej by; nebol mohol žiť.

Desať dní prežil Pandion s priateľmi v podzemí. O ich osude rozhodli ľudia, vládnuci tam hore, bez vyšetrovania, bez súdu. Znenazdajky sa otvoril vchod a do diery spadol drevený rebrík. Otrokov vyviedli von a oslepených denným svetlom ich zviazali a po šiestich skuli reťazou.

Potom ich odviedli k Nílu a nalodili na veľkú loď, ktorá hneď vyplávala hore prúdom. Vzbúrencov posielali na južnú hranicu čiernej zeme, k Bráne Juhu^[59], kde ich čakala posledná a nenávratná cesta do strašných zlatých baní v krajine Nub^[60].

Dva týždne nato, ako utečenci vymenili podzemný žalár za plávajúci, päťstotisíc lakťov proti prúdu na juh od hlavného mesta Ta-Kemu, v honosnom paláci veliteľa Brány Juhu na ostrove Neb sa stalo toto: Veliteľ Brány Juhu a súčasne správca provincie Nub, ukrutný a panovačný Kabuefta, ktorý sa sám považoval za druhého človeka po faraónovi, pozval si veliteľa svojich vojsk, hlavného lovca a hlavného sprievodcu južných karaván.

Kabuefta vystrojil pozvaným bohatú hostinu na balkóne paláca.

Zúčastnil sa na nej aj hlavný pisár. Mocný a svalnatý Kabuefta pyšne ako faraón sedel za vrchstolom vo vysokom kresle z ebenu a slonoviny.

Niekoľkokrát zachytil spýtavé pohľady, ktoré si vymieňali pozvaní hodnostári, a v duchu sa uškŕňal.

Z balkónu paláca, stojaceho na ostrove na vyvýšenom mieste, dovideli až na široké riečne ramená, ktoré omývali skupinu chrámov z bieleho vápenca a červenej žuly. Na brehoch husto rástli vysoké palmy, ich lístie sa tiahlo popod úpätie strmého skalnatého brehu ako tmavý pernatý pás. Na juhu sa týčila kolmá stena žulovej vysočiny — na jej východnej strane bol prvý nílsky prah. Tam sa údolie rieky odrazu zúžilo, obrábaná, pokojná rovina sa skončila pri nesmiernych pustých priestoroch krajiny zlata Nub.

Zo skalistých úbočí hľadeli na palác hroby slávnych predkov — vládcov Brány Juhu, odvážnych dobyvateľov krajiny Čiernych, počnúc veľkým Chirchufom^[61].

Diaľky zahaľovala sivastá clona páľavy, no na ostrove bol chládok — severný vietor sa tu stretol s horúčavou útočiacou z juhu a zaháňal ju nazad do pustých, vyprahnutých stepí.

Veliteľ Juhu dlho hľadel na hrobky predkov, potom pokynul otrokovi, aby nalial poslednú čašu vína. Hostina sa končila. Hostia vstali a nasledovali hostiteľa do vnútorných siení. Ocitli sa v štvorcovej nevysokej komnate, zariadenej s pôvabom a vkusom veľkých čias Mencheperrových^[62]. Hladké biele steny nad dlážkou zdobila široká svetlobelasá obruba so zložitým ornamentom z bielych čiar. Pod povalinou sa tiahol úzky pás lotosových kvetov a symbolických postáv, maľovaných na matnom zlatom podklade belasou, zelenou, čiernou a bielou farbou.

Povalinu lemovanú prúžkom čiernych a zlatých štvorčekov pretínali štyri rovnobežné hrady z dreva tmavovišňovej farby. Medzery medzi hradami vypĺňali zlaté špirály a biele ružice maľované na červených a belasých štvorčekoch, šachovite sa striedajúcich.

Široké veraje z leštených cédrových dosák vrúbili úzke čierne prúžky prerušované mnohými dvojitými pozdĺžnymi belasými čiarkami.

Koberec, niekoľko stolíc zo slonoviny pokrytých leoparďou kožou, dve ebenové kreslá zlatom vykladané a niekoľko truhlíc na nôžkach, ktoré slúžili aj ako stoly — to bolo zariadenie priestornej, jasnej a dobre vetranej komnaty.

Kabuefta si nenáhlivo sadol do kresla. Jeho ostrý profil sa výrazne črtal proti snehobielej stene. Hodnostári si prisunuli bližšie stolice, hlavný pisár si stal k vysokému ebenovému stolcu vykladanému zlatom a slonovinou.

Na lesklej stolovej doske ležal papyrusový svitok s červeno-bielou pečaťou. Na pokyn správcu Juhu pisár rozvinul svitok a znehybnel v úctivom mlčaní.

Veliteľ vojsk, vycivený plešivý chlap bez paruky, žmurkol na malého tučného sprievodcu karaván, naznačujúc mu, že teraz sa dozvedia, načo ich sem povolali.

A naozaj Kabuefta sklonil hlavu a prehovoril, obracajúc sa ku všetkým: — Jeho Veličenstvo, vládca obidvoch krajín Čiernej zeme, náš život, zdravie, sila, mi poslal rýchly list. V ňom mi Jeho Veličenstvo rozkazuje vykonať čosi neslýchané — dopraviť do Mesta živého nosorožca, jedného z tých, čo žijú za krajinou Vavat^[63] a sú známe nesmiernou silou a dravosťou. Do Veľkého domu sa v minulosti dopravovalo veľa živých zvierat z ďalekých južných zemi. Obyvatelia Mesta a ľudia To-meri-cheb videli veľké opice, žirafy, zvieratá setcha^[64], stepné svine^[65], a krvilačné levy a leopardy v húfoch sprevádzali veľkého Usermar-Sotepenru^[66], ba bojovali aj proti nepriateľom Ta-Kemu^[67]. No ešte nikdy sa nepodarilo chytiť čo len jedného nosorožca.

Od nepamäti vládcovia z Juhu dodávali z Čiernej zeme všetko, čo Kemt potreboval — nič im nebolo nemožné. Chcem v tejto slávnej obyčaji pokračovať: Ta-Kem uvidí živého nosorožca! Pozval som vás, aby sme sa poradili, ako najľahšie pošleme do Kemtu aspoň jedného z tých strašných zverov. Čo na to povieš ty, Nezi, ktorý si videl toľko slávnych poľovačiek?

— obrátil sa na hlavného lovca, zamračeného tučného muža, ktorého brčkavé vlasy, tmavá pleť a zahnutý nos prezrádzali, že je pôvodom Hyksos.

— Zviera južných stepí je neopísateľne strašné, kožu mu neprekole nijaká kopija, a silné je takmer ako slon, — vážne začal Nezi. — Útočí vždy prvé, dlávi a láme všetko, čo sa mu postaví do cesty. Do jamy ho nemožno chytiť — ohromné zviera by sa dokaličilo. No keby, sa usporiadal veľký lov a vyhľadala sa matka s mláďaťom — možno by sa podarilo samicu zabiť a mláďa dopraviť do Kemtu.

Kabuefta zlostne buchol na operadlo kresla.

— Sedem a sedemkrát padám k nohám Veľkého domu, svojho vládcu.

Hanba tebe, — vládca Juhu prstom ukázal na preľaknutého hlavného lovca, — čo hrešíš proti Jeho Veličenstvu! Musíme im poslať zviera nefer-neferu^[68], v plnom kvete síl, vzbudzujúce patričnú hrôzu, a nie polomŕtve mláďa.

A nemôžeme čakať, kým malé v zajatí dorastie. Príkaz treba splniť rýchlo, pohotovo, tým skôr, že zver žije ďaleko od Brány Juhu.

Sprievodca karaván Pecheni radil vyslať tri stotiny najudatnejších vojakov s povrazmi a sieťami, ktorí by ozrutu chytili.

Veliteľ vojsk Senofri sa nespokojne chmúril, zachmúril sa aj Kabuefta.

Vtedy veliteľ karaván náhlivo doložil, že netreba posielať vojakov, ale mohli by prinútiť Nubijcov, aby oni lapili zviera.

Kabuefta zavrtel hlavou a skrivil gamby v pohrdlivom úškrne.

— Časy Mencheperrove a Sotenperove sa dávno pominuli — nehodní obyvatelia krajiny Nub sa už neskláňajú v pokore. Senofri vie, s akými ťažkosťami a úskokmi udržujeme chúťky ich hladných úst… Nie, to nejde, rozkaz musíme vykonať sami…

— A keby, sa miesto vojakov obetovali otroci? — obozretne nadhodil Senofri.

Zamyslený Kabuefta ožil: — Pri bohyni Maat^[69], máš pravdu, múdry veliteľ vojsk! Vezmem z väzníc vzbúrencov a utečencov, najodvážnejších otrokov. Tí netvora chytia!

Hlavný lovec sa pochybovačne usmial: — Si múdry, vládca Juhu, ale smiem sa spýtať, ako prinútiš otrokov, aby išli proti strašnému netvorovi na istú smrť? Hrozby nepomôžu — proti smrti im môžeš postaviť zase len smrť. Aký bude v tom pre nich rozdiel?

— Poznáš lepšie zvieratá ako ľudí, Nezi, preto ľudí nechaj na starosť mne. Sľúbim im slobodu. Tí, čo už raz išli za slobodu na smrť, pôjdu aj druhý raz. A práve preto si vyberiem povstalcov.

— A splníš sľub? — poznove sa spýtal Nezi.

Kabuefta naduto otrčil spodnú gambu: — Veľkosť vládcov Juhu mi nedovolí ponížiť sa pred otrokmi lžou, lež tí sa nevrátia. Nechajme to! Radšej mi povedz, koľko chlapov treba, aby chytili zviera a ako ďaleko sú miesta, kde ono žije.

— Treba najmenej dvesto chlapov. Polovicu z nich zver rozdupe, ostatní sa naň hodia a zviažu ho. O dva splny začne sa doba povodní, v krajine Nub bude pršať, tráva v stepi sa zazelenie. Vtedy sever pôjde na sever za pašou a bude ho možno nájsť pri samej rieke dakde pri šiestom prahu.

Najdôležitejšie bude chytiť ho blízko rieky, lebo inakšie vojaci neprivlečú ozrutu, čo váži za sedem býkov, živú. A po rieke ho dopravíme vo veľkej klietke až do Mesta…

Správca Juhu rozhutoval, čosi počítal, šemotil gambami.

— Chet^[70]!, — povedal naostatok. Sto päťdesiat otrokov stačí, ak sa budú statočne biť. Sto vojakov a dvadsať lovcov a sprievodcov. Ty, Nezi, budeš im všetkým veliť. A hneď sa prichyť do roboty! Senofri vyberie spoľahlivých vojakov a pokojných černochov^[71].

Hlavný lovec sa poklonil.

Hodnostári opustili komnatu a uškrnuli sa nad novým príkazom pre Neziho.

Kabuefta začal diktovať pisárovi list veliteľovi väzníc v oboch mestách, ležiacich pri Bráne — Neb i Sevene.

Zlatá step

Pri päte schodišťa, ktoré sa spúšťalo z kopca k južnému výbežku ostrova Neb, stála skupina otrokov, prikovaných k veľkým bronzovým kruhom na stĺpoch z červenej žuly. Bolo tu všetkých sto štrnásť utečencov, čo zostali nažive, a ešte štyridsať černochov a Nubijcov, chlapov drsných tvárí, s telom zjazveným od utŕžených úderov. Dlho sa trápili na horúcom slnku a čakali na svoj osud.

Napokon sa hore na schodišti objavil vysoký mužský v bielom rúchu; na čele, na hrudi a na čiernej barle sa mu jagalo zlato. Zostupoval pomaly v tôni dvoch vejárov, ktoré niesli nubijskí vojaci. Vladára obkolesovali niekoľkí — súdiac podľa odevu — vysokí hodnostári. Bol to Kabuefta — veliteľ Brány Juhu.

Vojaci sa rýchlo zoradili okolo otrokov. Väzenský pisár, ktorý otrokov sprevádzal, vystúpil dopredu a poklonil sa po zem.

Kabuefta pokojne, s meravou tvárou zišiel dolu a podišiel až k otrokom.

Premeral si zástup opovržlivým pohľadom a nedbanlivo čosi utrúsil úradníkovi. Z hlasu mu znela tichá spokojnosť. Veliteľ Brány Juhu klopol barlou — jej medený koniec zarinčal o kamennú dosku.

— Hľaďte všetci na mňa a počúvajte! Tých, čo nerozumejú kemtskému jazyku, nech odvedú naľavo — vysvetlí sa im neskoršie.

Vojaci chytro vyplnili rozkaz a odviedli nabok pätnásť černochov.

Kabuefta začal hovoriť hlasno a pomaly ľudovou rečou, vyhľadávajúc vhodné slová. Bolo vidieť, že vládca Juhu sa často stretal s cudzincami.

Veľmož vysvetlil otrokom, čo ich čaká, a netajil, že mnohí zahynú. No všetkým, ktorí sa zachránia, sľúbil slobodu. Väčšina vzbúrencov prejavila súhlas spokojným pokrikom, menšia časť zaťato mlčala — ale nikto neodmietol.

— Chet! — pokračoval Kabuefta a pohľadom znova preletel vychudnuté a špinavé telá. — Rozkážem, aby vás dobre chovali a aby ste sa mohli umývať. Cesta cez päť prahov Chapi je namáhavá, je rýchlejšie plaviť sa na ľahkých člnoch. Rozkážem, aby vám sňali putá, ak sa zaprisaháte, že neujdete. — Radostné výkriky prerušili jeho reč. Počkal, kým stíchli, a pokračoval: — No okrem prísahy čujte môj rozkaz: za každého utečenca jeho desať najlepších priateľov poviažu, zoderú z nich kožu, posypú soľou a pohodia na piesočnaté roviny, krajiny Nub. Kto sa pri lapaní zvera zľakne a utečie, bude vystavený ukrutným mukám, lebo obyvateľov krajiny Nub som varoval a pohrozil im prísnymi trestami, ak utečencov nevypátrajú a nevydajú.

Koniec reči vypočuli otroci v ponurom mlčaní. Kabuefta si to nevšímal a znova si začal chlapov obzerať. Skúsené oko mu pomohlo dobre vybrať.

— Vystúp! — ukázal na Kaviho. — Ty budeš veliteľom lovcov, prostredníkom medzi mojimi poľovníkmi a svojimi druhmi.

Kavi sa nenáhlivo poklonil — tvárou mu mykol trpký úsmev.

— Draho nám predávaš slobodu, vznešený pane, no my ju kúpime, — povedal Etrusk a obrátil sa k svojim druhom. — Strašný zver nie je horší ako zlaté bane i viac sa tu možno úfať…

Kabuefta sa vzdialil, zajatcov zase zavreli do temníc. Veliteľ Juhu dodržal sľub — vzbúrencov lepšie živili, sňali im putá a dva razy denne ich vodili k Nílu, aby sa mohli vykúpať v zátoke ohradenej proti krokodílom.

O dva dni sa sto päťdesiatštyri otrokov pripojilo k oddielu vojakov a poľovníkov a vybrali sa proti prúdu na tridsiatich ľahkých člnoch spletených z trstiny.

Cesta bola ďaleká. Obyvatelia Čiernej zeme rátali od Brány Juhu po šiesty prah Nílu štyri milióny lakťov. Rieka, ktorá cez krajiny Vavat a Iertet tiekla takmer rovno, tvorila v krajine Kuš^[72] dve obrovské slučky — jednu na západ, druhú na východ.

Hlavný lovec sa veľmi náhlil. Cesta mala trvať dva mesiace a o deväť týždňov nastanú dažde. Boj s prudším prúdom by ich zdržal. Splaviť loď s lapeným zvieraťom cez prahy možno iba za veľkej vody. Tak im nezostane veľa času na spiatočnú cestu.

Otrokov celou cestou dobre chovali. Hoci chlapi každý deň tvrdo robili, cítili sa zdravší a mocnejší. Ťahali naložené člny, proti prúdu, prudkému najmä na prahoch. Rozdiel medzi divými priestormi neznámej krajiny a čiernou jamou, kde čakali na krutý ortieľ, bol nesmierny. Ale pracovali zo všetkých síl, bodrí, posilnení na duchu i na tele. Hlavný lovec bol spokojný a nešetril s poživňou — dodávali ju dediny a mestá, kadiaľ prechádzali.

Hneď ako vyplávali z mesta Neb, Pandion a jeho druhovia uvideli prvý nílsky prah. Rýchly tok zovretý skaliskami sa trieštil na niekoľko prúdov besniacej spenenej vody, ktorá sa s hukotom valila zráznym korytom medzi labyrintmi čiernych skalnatých ostrovčekov. Pre člny loveckej výpravy nebol ani prvý ani ďalšie nílske prahy vážnou prekážkou. Otroci sa zoradili do reťaze a po pás vo vode postrkovali člny od jedného ostrovčeka k druhému. Zavše museli prenášať člny na pleciach po skalnatom vymletom brehu. Deň po dni sa lovci predierali ďalej na juh.

Prešli už popri jaskynnom chráme^[73] na ľavom brehu rieky. Pandionovu pozornosť zaujali štyri, obrovské tridsaťlakťové postavy, ktoré stáli v skalnatom výklenku. Obrovské sochy faraóna — dobyvateľa Sotepenry — akoby strážili vchod do chrámu.

Výprava prekonala druhý nílsky prah, ktorý sa tiahol na deň cesty.

Vyššie ležal ostrov Uronartu s perejami Semne. Na jeho dopukaných brehoch stála veličizná pevnosť — „Zahnanie divochov“. Vystavali ju pred deväťsto rokmi, za vlády faraóna — podmaniteľa krajiny Nub^[74].

Hrubé múry z nepálených tehál vysoké dvadsať lakťov boli neporušené; opravovali ich každých tridsať rokov. Na skaliskách bolo vidieť staré kamenné platne s nápismi, ktoré zakazovali černochom vstup do krajiny Kemt.

Chmúrna popolavá pevnosť so štvorhrannými vežami v rohoch, s úzkym schodišťom v skale, sa týčila ako zosobnenie pyšnej moci kemtskej ríše. No nik z otrokov ani len netušil, že časy neobmedzenej sily Kemtu sa už pominuli, že ríšou postavenou na práci miliónov porobených otriasajú časté povstania a ohrozuje ju narastajúca sila nových národov.

Cestou prešli ešte okolo štyroch pevností. Člny preplávali ostrú zákrutu, uprostred ktorej sa rozkladalo mestečko Gem-Aton. Vystaval ho onen zavrhnutý faraón, v ktorého rozrumenom sídelnom meste Pandion objavil sochu záhadnej devy. V Gem-Atone žili Egypťania, ktorí v dávnych časoch boli vyhnaní, alebo sami zutekali z Čiernej zeme. Na konci zákruty sa rieka obracala v pravom uhle a narážala na strmé útesy tmavého pieskovca. Tu sa začínali tretie vodopády, dlhé vari stotisíc lakťov. Tadiaľto sa lovci predierali plné štyri dni.

Štvrtý prah, povyše veľkého mesta Napata — kráľovského sídla krajiny Nub — bol ešte dlhší a zdržal cestovateľov päť dni. Napokon tu stratili ešte dva dni, pokým sa hlavný lovec dohováral s vladármi Kuše. Na štvrtom prahu výpravu predišli tri člny s Nubijcami, ktorých poslali napred, aby zvera vysliedili.

V údolí rieky, boli osady oveľa zriedkavejšie ako v Ta-Keme. Samotná dolina sa tu úžila a skaliská pustej vrchoviny, pomedzi ktoré sa rieka predierala, bolo vidieť cez ľahký opar horúceho vzduchu. Stovky krokodílov, neraz obrovských rozmerov, sa skrývali v šášorí alebo nehybne hliveli na piesočnatých plytčinách a natŕčali čiernozelené chrbty žeravému slnku. Niekoľko neopatrných otrokov a vojakov skončilo v zubiskách nemých jašterov priam pred očami svojich priateľov.

Bolo tam aj veľa hrochov. Pandion, Etruskovia a ostatní otroci zo severných krajín sa už dávnejšie zoznámili s týmto ohyzdným obyvateľom rieky, ktorého Egypťania volali „chte“. Hrochy sa ľudí nebáli a bez príčiny na nich neútočili. V diaľke pred zelenou stenou tŕstia bolo vidieť množstvo veľkých zelených škvŕn, ktoré prezrádzali hrochy odpočívajúce v širokých úsekoch doliny, kde sa rieka rozlievala ako hladké, jagavé zrkadlo. Mokrá koža zvierat bola sivobelasá. Ťarbavé tučné netvory pokorovali člny s hlavami vystrčenými nad hladinu. Neraz pohrúžili do vody aj štvorhranné papule a vtedy sa im nad sčerenou, kalné žltou hladinou tmaveli iba čelá s malými okrúhlymi ušami, trčiacimi dopredu. Ich oči, posadené v hrbolkoch lebky, tupo hľadeli na ľudí.

Tam, kde sa zo dna dvíhali žulové skaliská a tvorili prahy a víry, boli medzi útesmi hlboké jamy s pokojnou priezračnou vodou. Raz, keď otroci ťahali čln popri žulovom balvane, zbadali na dne tmavej jamy obrovského hrocha pomaly kráčať na krátkych nohách. Pod vodou malo zviera celkom tmavú farbu. Skúsení černosi vysvetlili priateľom, že chte sa často prechádza po riečnom dne a hľadá korene vodných rastlín.

Údolie sa naposled prudko skrútilo. Od veľkého úrodného ostrova, husto obývaného, viedlo takmer rovno na juh. K cieľu už nebolo ďaleko.

Skalnatý okraj doliny sa znížil, pretínali ho široké suché rokliny, kde-tu porastené hájmi s pichľavými stromami.

Keď prechádzali cez piaty prah, prevrátili sa dva člny. Utopilo sa jedenásť chlapov, ktorí nevedeli dobre plávať.

Nad piatym prahom sa sprava vlieval do Nílu prvý prítok. Široké ústie prítoku, ktorý sa volal Riekou vôní^[75], splývalo s hlavným tokom v rozsiahlej húštine šašiny a papyrusu. Nepreniknuteľná zelená stena, až dvanásť lakťov vysoká, zbrázdená kľukatými zálivmi a ramenami, zahatávala vchod do ústia rieky. A na brehoch, roztrieštených na jednotlivé pásma kopcov, čoraz častejšie videli húštiny stromov. Ich pichľavé pne boli vždy vyššie a húštiny ako dlhé tmavé stuhy sa vzďaľovali od rieky do hlbín neznámej, neobývanej zeme. Na svahoch sa ježili chumáče tvrdej trávy, ktorá vo vetre ticho šelestila. Blížil sa okamžik, keď bude treba zaplatiť za slobodné cestovanie bez reťazí a temnice. Otrokom v srdciach mocnel tajný nepokoj.

„Čoskoro nadíde strašná skúška: jedni sa zachránia za cenu krvi a múk svojich druhov, druhí padnú ako vykupiteľská obeť a naveky zostanú v neznámej krajine,“ rozhutoval Kavi a nevdojak si obzeral priateľov, snažiac sa predstaviť si ich budúcnosť.

Krajina vyššie proti rieke bola čoraz rovinatejšia. Močaristé brehy lemovali ligotavú riečnu hladinu tmavozelenou čiarou vysokej trávy a ťahali sa ďaleko, kam oči dovideli. Nad riekou sa nakláňali hviezdicové metlice papyrusu a spestrovali rovné, jednotvárne brehy. Trávnaté ostrovy drobili tok na bludiská úzkych ramien. Voda medzi vysokými múrmi zelene bola tmavá, tajomná. Tam, kde bol breh tvrdší, cestovatelia videli veľké plochy suchej a dopukanej hliny, rozrytej stopami zvierat. Vtáky, ponášajúce sa na bociany, ale vysoké ako človek, udivovali vzbúrencov obludnými zobákmi, ktoré vyzerali ako ťažké kostené truhlice s dravo zahnutým okrajom na vrchnáku. Vtákom spod previsnutých viečok hľadeli žlté oči.

Za ústím Rieky vôní, na sklone druhého dňa cesty, dolina rovná ani kopija obrátila sa na východ a cestovatelia na pobrežnom výbežku uvideli riedky dym z dvoch vatier. Bolo to znamenie. Lovci a nubijskí sprievodcovia, ktorí išli vopred, tu čakali so zvesťou, že zvera vysliedili.

V noci sa vybralo sto štyridsať otrokov pod dozorom vojakov pešo na západ od rieky. Na rozpálenú zem sa spustil teplý a výdatný dážď. Vlhké výpary omamovali chlapov, ktorí pod večne jasným nebom Ta-Kemu dávno zabudli na dážď.

Lovci kráčali tvrdou trávou, čo im siahala vyše pása. Zavše sa pred nimi objavili čierne obrysy osamelých stromov. Kol-dokola vyli a brechali šakaly a hyeny, prenikavo mraučali divé mačky, akési nočné vtáky sa ohlášali zlovestnými kovovými hlasmi. Nový kraj sa neurčito a tajomne rozplýval v temrave a pred obyvateľmi Ázie a severných brehov sa odhaľovala krajina, pulzujúca životom, nezávislá na človeku, nepokorená.

Vpredu sa vynoril obrovský strom a zaclonil polovicu neba. Okolo pňa, hrubšieho ako najväčšie obelisky v Čiernej zemi, sa výprava uložila na nocľah, ktorý pre mnohých bol azda posledný. Pandion nezaspal. Vzrušený nadchádzajúcou bitkou započúval sa do hlasov africkej stepi.

Kavi sa zhováral pri vatre s lovcami o tom, ako a čo zajtra urobia.

Napokon si aj on ľahol a s ťažkým vzdychom sa poobzeral po druhoch, ktorí nepokojne driemali alebo ležali s otvorenými očami, iba Kidogo spal bezstarostne. Ležal medzi Pandionom a Remdom — štyria priatelia sa cestou ani na chvíľu neodlúčili. Černochova bezstarostnosť sa Etruskovi zdala najvyššou mierou chrabrosti, nedostupnou ani jemu, skúsenému vojakovi, čo neraz stál smrti zoči-voči.

Nadišlo ráno. Otrokov rozdelili do troch skupín, každú z nich viedli piati lovci a dvaja domorodí sprievodcovia. Každý otrok dostal dlhý povraz alebo remeň so slučkami. V každej skupine štyria niesli veľkú sieť z mimoriadne mocných povrazov, s okami na lakeť širokými. Netvora treba obtočiť povrazmi, zamotať do sietí, zraziť z nôh a poviazať.

Skupiny išli po stepi úplne ticho, v neveľkej vzdialenosti od seba.

Vojaci rozvinuli sa do reťaze a nedôverujúc otrokom, šli za nimi s lukmi nahotove. Pred Pandionom a jeho druhmi sa otvorila step s trávou siahajúcou im po pás. Tu i tam stáli stromy so slnečníkovitými korunami^[76].

Sivé kmene sa už pri zemi rozvetvovali na hrubé konáre a tie sa lievikovite ťahali nahor, takže stromy pripomínali obrátené homole, nad ktorými akoby sa vznášala priezračná bledá zeleň.

Stromy sa striedali s tmavými škvrnami vysokých drobnolistých krovísk, ktoré sa alebo kľukatili korytom vyschnutého potoka, alebo sa objavili v diaľke ako tmavé kopy. Zavše naďabili na stromy neuveriteľnej hrúbky; ich pokrivené hrčovité konáre obaľovali strapce nedávno rozvitých bielych kvetov^[77]. Vláknitá kôra na koreňoch sa olovene leskla, konáre vyzerali ako ukuté z medi a kvety vydávali jemnú mandľovú vôňu.

Slnko zlátilo ľahko rozvlnenú trávu, nad ktorou sa ako zelené čipky vznášali vrchovce stromov.

Z trávy sa vynoril rad tenkých čiernych kopijí — niekoľko oribi^[78] vystrčilo dlhé rohy a skrylo sa za hradbou kriakov. Tráva bola ešte riedka; pomedzi chumáče bolo vidieť holú, dopukanú zem — obdobie dažďov sa len začínalo. Naľavo sa ukázala húštinka stromov ponášajúcich sa na palmy s vejárovitým lístím, no ich pne sa hore rozdvojovali ako dva roztiahnuté prsty, ktoré sa vyššie ešte niekoľko ráz rozvetvovali.

Tu boli lovci deň predtým vystriehli nosorožce. Teraz dali otrokom znak, aby zastali, pomaly sa zakrádali k húštine a nazerali do tmavého porastu. Zvieratá tam neboli. Lovci viedli otrokov k vyschnutému korytu potoka, porastenému hustými kroviskami. Bol tam prameň, ktorý nosorožce rozdupali na blatistú jamu a za horúčavy sa v nej váľali. Lovci vyšli na otvorené priestranstvo, ohradené na východe troma osamotenými akáciami.

K suchému korytu zvyšovalo ešte zo dvetisíc lakťov, keď Nubijec, čo kráčal vpredu, zrazu zostal a rozpriamenými rukami naznačoval ostatným, aby zastali. Nastalo také ticho, že bolo jasne počuť bzučať hmyz. Kidogo sa dotkol Pandionovho pleca a ukázal bokom od cesty. Mladý Grék zbadal popri nízkych pichľavých stromoch čosi, čo vyzeralo ako dva otesané balvany. Boli to strašné zvery južných stepí. Nosorožce spočiatku ľudí nezbadali a ďalej si pokojne ležali chrbtom k lovcom. Jeden nosorožec bol očividne menší ako druhý. Nik z otrokov netušil, že lovci v nádeji na bohatú odmenu náročky vyhliadli neobyčajne veľkého samca. Druhý, menší nosorožec bola mladá samica. Lovci sa rozhodli zaútočiť tak, aby im lov neprekazila samica.

Hlavný lovec a veliteľ vojakov sa chytro vyškriabali na strom, pričom pošepky preklínali dlhé ostne. Vojaci sa odpratali za kríky. Otroci sa zoskupili do niekoľkých radov a vedno s lovcami sa s ohlušujúcim krikom rozbehli po nekrytej rovinke, zaháňali sa povrazmi a posmeľovali sa bojovými pokrikmi. Oba zvery neuveriteľne vrtko skočili na nohy.

Ozrutánsky samec na okamih zastal a upreto sa zadíval na blížiaci sa zástup.

Samica, väčšmi prestrašená, odbehla. S tým lovci rátali. Rýchlo sa obrátili napravo, aby samicu od samca odrezali.

Hlavný lovec uvidel zo stromu nosorožcovo nesmierne telo, čierne záhyby otrčených uší, rozdelených širokým temenom. Za ušami sa mu dvíhal masívny hrb a vpredu poblyskoval ostrý koniec rohu. Malinké oči, ako sa Egypťanovi videlo, hľadeli dolu tupo, ba akosi namrzene.

Po chvíli sa nosorožec obrátil a Egypťan zazrel dlhú hlavu, v strede neforemne preliačenú, vysoký oblúk hrbu, hrebeň kostí na zadku vyčnievajúcich, nohy ako kláty, malý, bojovne vztýčený chvost. Obrovský roh na nose, dlhý najmenej tri lakte, bol na spodku veľmi hrubý, hore ostro zakončený. Za ním bol druhý roh, nižší, ostrejší, so širokým okrúhlym koreňom.

Pribiehajúcim ľuďom sa zúfalo rozbúšili srdcia. Obluda bola z osem lakťov dlhá, ostrý hrb sa dvíhal na štyri lakte nad zemou. Nosorožec hlasno zafučal a bleskovo sa vyrútil na ľudí. S vrtkosťou až neuveriteľnou u takej ozruty sa v mihu ocitol uprostred zástupu. Nikto sa nestačil ani len zahnať povrazom. Zviera sa privalilo ako povíchrica. Pandion zazrel iba rozšírené nozdry zvieraťa s prstencovitými záhybmi kože, natrhnuté pravé ucho a kožu na boku, pokrytú hrbolkami, — akoby bola obrastená machom.

Potom sa mu v hlave všetko pomotalo. Stepou sa rozľahol prenikavý nárek a strašne skrútená ľudská postava vyletela do výšky. Nosorožec si prebil zástupom otrokov širokú cestu a hnal sa do stepi, zanechávajúc za sebou niekoľko vystretých tiel. No zápäť sa obrátil a znova: sa hodil na nešťastníkov. Tentoraz sa naň zo všetkých strán prilepili ľudské telá. Ale obluda bola samý tuhý sval a mala mocné kosti, chránené ako pancier tvrdou kožou. Ľudia odfŕkli na všetky strany a nosorožec znovu gniavil, drvil a klal otrokov, ktorých zrazil. Pandion sa hodil s ostatnými dopredu, no omráčil ho strašný tupý úder. Rovinkou sa rozliehalo stenanie a výkriky bolesti, vo vzduchu sa kúdolil prach. Hlavný lovec, ktorý zo stromu zúrivo vykrikoval, aby posmelil otrokov, teraz zatíchol a zmätene pozeral na bitku.

Obra nezachytila ešte ani jedna slučka a najmenej tridsať ľudí už bolo dokaličených a zabitých. Bledí a roztrasení vojaci sa pritískali ku stromom a prosili kemtských bohov o spásu. Netvor sa obrátil tretí raz a hoci sa ľudia pred jeho rýchlym telom mimovoľne rozostúpili, predsa len preklal mladšieho Etruska — Remda. Ľúty zver sa s hlasným fŕkaním metal medzi ľuďmi, deptal a klal. Z nozdier mu striekala pena, malé očká horeli zlobou.

Kavi sa vrhol na netvora so zúrivým krikom, no povraz sa mu zošmykol z rohu. Etrusk odletel bokom, zaliaty krvou. Drsná nosorožcova koža mu zodrala plecia a hruď. Horko-ťažko sa pozbieral, zadúšajúc sa bezmocnosťou.

Chlapi, zgniavení nosorožcovou silou, cúvali; Menej smelí sa kryli svojim druhom za chrbát. Zdalo sa, že čo nevidieť sa všetci v strachu rozpŕchnu kade-ľahšie a rozlúčia sa s myšlienkou na slobodu.

Nosorožec sa opäť vyrútil, opäť sa rozľahli výkriky. Vtom vystúpil Kidogo. V tvári mu horel bojový zápal, aký sa rodí iba v smrteľnom nebezpečenstve, keď si človek uvedomuje iba to, že sa musí biť v mene života. Odskočil pred smrtiacim rohom, hodil sa za netvorom a ovesil sa mu na chvost. Pandion sa už spamätal z ťažkého úderu a zodvihol zo zeme sieť. V tej chvíli si uvedomil, že teraz si on musí stať pred druhov, ktorí ho chránili vlastnými telami, keď zamdlel. Hlavou mu preletela spomienka na čistinku na Kréte, na nebezpečnú hru s býkom. Nosorožec sa na býka neveľmi ponášal, no Pandion sa rozhodol použiť krétsky spôsob. Zvinutú sieť si prehodil cez plece a rozbehol sa k nosorožcovi. Zviera zastalo, vyhodilo zadnými nohami, zvírilo oblak prachu a ďaleko odšmarilo Kidoga. Dvaja Líbyjci pochopili Pandionov zámer a upútali nosorožcovu pozornosť. Mladý Helén skokom dostihol zviera a pritisol sa mu k boku.

Nosorožec sa bleskove zvrtol a drapľavým bokom zodral Pandionovi kožu.

Mladý Helén zacítil úžasnú bolesť, no nedbal, zakvačil sa prstami netvorovi do ucha a vyskočil mu na široký chrbát, tak ako bol videl na Kréte. Zviera sa metalo, ale Pandion sa kŕčovito držal. „Len sa udržať, len sa udržať!“ vírilo mu hlavou.

Ale sa udržal len tak dlho, kým stačil hodiť sieť netvorovi na chriapu.

Ešte videl, ako nohy prešli cez oká v sieti. Vtom čosi zaprašťalo, navalila sa naň nesmierna ťarcha, v očiach sa mu zahmlilo.

Pandion v bojovom zápale nezbadal, že sa Kidogo s krikom znova sa zavesil nosorožcovi na chvost, že desať Líbyjcov a šesť Amuov schytilo sieť, čo omotala zvieraťu hlavu. Nosorožec sa usiloval ľudí striasť, prevalil sa na bok a Pandionovi, ktorý spadol na zem, zlámal ruku a kľúčnu kosť.

Netvorov pád otroci v mihu využili, hodili sa naň s krikom, druhá sieť mu obkrútila hlavu, dve slučky zachytili zadnú nohu, jedna prednú.

Nosorožcovo fŕkanie sa zmenilo na hlboký rev. Zver sa prevalil na ľavý bok, potom na chrbát a drúzgal chlapom kosti. Zdalo sa, že netvorova sila je nekonečná. Šesť ráz vyskočil, ale zamotávajúc sa do povrazov znovu sa prevalil na chrbát, pričom rozmliaždil vyše päťdesiatich.

No povrazy a remence ho obkrúcali čoraz hustejšie, chlapi uťahovali mocné slučky. Tri siete omotali nosorožca zhora i zdola. Zanedlho hŕstka skrvavených ľudí v pote a špine ležala na nosorožcovi, čo zúrivo kopal nohami, a pritískala ho k zemi. Jeho koža, zaliata ľudskou krvou, bola klzká, zaťaté prsty sa po nej šmýkali, no slučky sa zaťahovali čoraz mocnejšie. Ešte aj tí, na ktorých sa ťažké zviera naostatok navalilo, pevne držali povrazy v smrteľných kŕčoch.

K premoženému nosorožcovi sa priblížili lovci a priniesli nové zväzky remeňov. Krížom-krážom sputnali všetky štyri stĺpovité nožiská a hlavu priviazali za roh k predným nohám.

Strašná bitka sa skončila.

Vydesení otroci sa pomaly spamätúvali, svaly na doráňaných telách sa chveli ako v horúčke, v oslepených očiach plávali čierne škvrny.

Konečne sa upokojovali zbesilo búšiace srdcia, kde-tu sa ozval povzdych uľahčenia — všetci si pomaly uvedomovali, že smrť ich minula.

Tackavo vstával Kavi, pokrytý krvavou špinou. Prichodil Kidogo, celý roztrasený, no s večným úsmevom. Avšak úsmev mu razom zmizol z osinetej tváre, keď medzi živými nevidel svojho priateľa Pandiona.

Nažive zostalo sedemdesiattri otrokov. Ostatní buď zahynuli, alebo boli smrteľne dokaličení. Etrusk a Kidogo vyhľadali Pandiona medzi nehybnými telami v zdlávenej tráve a odniesli ho do tieňa. Kavi ho prezrel, no nenašiel na ňom smrteľné rany. Remd bol mŕtvy. Zahynul aj zápalistý vodca Amuov a statočný Líbyjec Achmi ťažko stenal, umierajúc s rozmliaždenou hruďou.

Kým otroci rátali svoje straty a prenášali umierajúcich pod stromy, vojaci dovliekli obrovské drevené dno z klietky, prevalili naň zviazaného nosorožca a ťahali ho po valcoch k rieke.

Kavi podišiel k hlavnému lovcovi.

— Rozkáž im, — ukázal na vojakov, — aby nám pomohli odniesť ranených.

— Čo chceš s nimi robiť? — spýtal sa veliteľ a nevoľky si s úctou obzeral mocného Etruska.

— Odvezieme ich dolu. Možno daktorí vydržia do Ta-Kemu a dočkajú sa umných lekárov, — odvetil Kavi ponuro.

— Kto ti povedal, že sa vrátite do Ta-Kemu? — prerušil ho veliteľ.

Etrusk sa mykol a zaspätkoval.

— Akože, vari slová vládcu Juhu boli klamstvom? Vari nie sme slobodní? — skríkol Kavi.

— Nie. Veľký teba, nehodného, neoklamal — ste slobodní! — Pri týchto slovách hlavný lovec podal Etruskovi malý papyrusový svitok. — Tu je jeho rozkaz.

Kavi opatrne prevzal vzácnu listinu, ktorá z otrokov urobila slobodných ľudí.

— Keď je tak, prečo teda… — začal.

— Mlč! — pyšne ho zavrátil hlavný lovec, — a počúvaj! Ste slobodní tu, — veliteľ zdôraznil posledné slovo, — a môžete ísť, kam sa vám zachce: ta, ta, alebo ta, — veliteľova ruka ukázala na západ, na juh a na východ, — ale nie do Ta-Kemu a do poddanej nám krajiny Nub. Ak nepočúvnete, znova sa stanete otrokmi. Nazdám sa, — zakončil tvrdo, — že si na slobode rozmyslíte a všetci sa vrátite k nohám nášho pána, aby ste slúžili vyvolenému národu Čiernej zeme, ako vám bol osud predurčil.

Kavi podišiel dva kroky dopredu a v očiach sa mu zablyslo. Vystrel ruku k jednému z vojakov, ktorý zmätene pozrel na hlavného lovca, a vytrhol mu spoza pása krátky meč. Potom obrátil ligotavú zbraň ostrím nahor, pobozkal ju a rýchlo povedal v svojej materčine, ktorej nikto nerozumel: — Prisahám na najvyššieho boha blesku, boha smrti, ktorého meno nosím, že napriek všetkým nástrahám prekliateho národa vrátim sa živý do vlasti. Prisahám, že do tej chvíle nebudem mať pokoja, kým s mocným oddielom neprídem na brehy Kemtu a za všetko sa neodplatím.

Kavi zakrúžil mečom nad poľanou s roztrúsenými telami a z celej sily si ho šmaril k nohám. Zbraň sa hlboko zabodla do zeme. Potom sa zvrtol a zamieril k druhom, no odrazu sa znova obrátil.

— O nič ťa už nežiadam, — pristavil hlavného lovca, ktorý sa vzďaľoval s poslednou skupinou vojakov, — len rozkáž, aby nám nechali niekoľko kopijí, nožov a lukov. Musíme chrániť svojich ranených.

Hlavný lovec mlčky prikývol a vykročil k rieke po širokej stope zdlávenej trávy, ktorú zanechala klietka s nosorožcom.

Kavi pretlmočil druhom celý rozhovor. Výkriky hnevu, tlmené kliatby a bezmocné hrozby sa miešali s tichým žalostným stenaním umierajúcich.

— O tom, čo budeme robiť, porozmýšľame neskoršie! — zvolal Kavi. — Najsamprv musíme vyriešiť, čo s ranenými. K rieke je ďaleko, ustali sme, neuvládzeme ta doniesť ranených. Trochu si oddýchneme, potom päťdesiati nech sa vyberú k rieke, dvadsiati zostanú strážiť — naokolo je veľa dravcov, — Kavi ukázal na zohnuté škvrnité chrbty hyen, ktoré priťahoval pach preliatej krvi. Nad poľanou krúžili obrovské vtáky s holými krkmi; spúšťali sa a znova vzlietali.

Suchá zem rozpálená slnkom sálala páľavou. Sieť slnečných škvŕn pod stromami sa ledva chvela, smutne znelo v žeravom tichu hrkútanie divého holuba. Bojový zápal z otrokov vyprchol, rany boleli, zodratá koža pálila a svrbela.

Remdova smrť naplnila Kaviho zádumčivosťou — šuhaj bol jedinou nitkou, čo spájala Etruska s ďalekou vlasťou. Teraz sa aj táto tenká nitka pretrhla.

Kidogo nedbal na vlastné rany a sedel u Pandiona. Mladý Helén doista utrpel ešte nejaké vnútorné zranenie a nepreberal sa. Cez zoschnuté pery sa mu dral sipľavý dych. Černoch sa zopár razy poobzeral po priateľoch, mlčky ležiacich v tieni. Napokon vyskočil a požiadal ich, aby išli k rieke raneným po vodu.

Chlapi stenajúc sa začali dvíhať. Odrazu pocítili neznesiteľný smäd, čo im spaľoval a rozožieral telo.

Ak sa tak žiadalo piť zdravým, ako asi trpeli ranení, nemí od vyčerpania! A k rieke bolo najmenej dve hodiny rýchlej chôdze!

Znezrady sa za kriakmi ozvali hlasy — na poľane sa objavilo pol stotiny vojakov s vodou a poživňou. Egypťania v oddieli neboli — prišli iba Nubijci a černosi, vedení dvoma sprievodcami.

Len čo uvideli miesto boja, razom zmĺkli. Zamierili ku stromu, pod ktorým stál Kavi, a mlčky mu položili k nohám hlinené a drevené nádoby, zo desať kopijí, šesť lukov s kušami plnými šípov, štyri ťažké nože a šesť štítov z hrošej kože vybíjaných meďou.

Chlapi sa dychtivo hodili ku krčahom. Kidogo chytil nôž a zlostne gániac prehlásil, že zabije každého, kto sa dotkne vody.

Z dvoch nádob najprv napojili ranených, potom sa napili ostatní.

Vojaci sa bez slova vzdialili.

Medzi otrokmi sa našli dvaja, čo sa rozumeli do liečenia. Tí sa spolu s Kavim dali obväzovať druhom rany. Pandionove zlámané kosti stiahli do doštičiek z tvrdej kôry a omotali ich pruhmi plátna z jeho pása. Pritom Kidogo zbadal ligotavý modrozelený kameň, pevne zabalený do plátna.

Starostlivo ho schoval, nazdával sa, že je to Pandionov čarovný talizman.

Doštičky museli priložiť ešte dvom raneným: Jeden z Líbyjcov mal zlomenú ruku a chudý, svalnatý černoch nevládne ležal s nohou zlomenou poniže kolena. Ostatní boli zrejme beznádejne dokaličení — strašný netvorov roh vnikol hlboko a poranil vnútornosti. Niektorých rozmliaždil nosorožec obrovským telom a stĺpovitými nohami.

Kavi ešte ani neošetril všetkých ranených, keď sa medzi žltou trávou objavili tmavé obrysy náhliaceho sa človeka. Bol to jeden z domorodcov; priviedol vojakov s vodou a teraz sa vracal.

Nubijec, dychčiac od rýchlej chôdze, podišiel ku Kavimu a vystrel k nemu ruky dlaňami nahor. Etrusk pochopil, že je to prejav priateľstva, a odpovedal tak isto. Nato si sprievodca kvokol do tieňa a opretý o dlhú kopiju rýchlo im čosi hovoril, ukazujúc k rieke na juh. Nastalo mlčanie.

Nubijec poznal najviac desať slov v kemtskom jazyku a Kavi mu vôbec nerozumel. Na šťastie sa našli medzi otrokmi tlmočníci.

Vysvitlo, že sprievodca zaostal za vojenským oddielom a náhlivo sa vrátil, aby pomohol otrokom nájsť cestu. Nubijec vysvetľoval oslobodeným otrokom, že ich vyhnali z oblasti podrobených Ta-Kemu, a preto je nebezpečné vrátiť sa k rieke — mohli by poznove upadnúť do otroctva.

Sprievodca im radil ísť na západ, tam zanedlho naďabia na ohromnú suchú dolinu, ktorá ich povedie na juh. Po štyroch dňoch cesty stretnú pokojamilovných kočovných pastierov.

— Dáš im toto, — Nubijec vytiahol spod látky prehodenej cez plece akýsi znak, poskladaný z červených vetvičiek zvláštnym spôsobom spletených a nalomených. — Vtedy vás prijmú dobre a dajú vám somáre, na nich preveziete ranených. Ešte ďalej na juh sa rozprestiera územie bohatého rodu, ktorý nenávidí Kemt. Tam sa ranení môžu vyliečiť. Čím ďalej na juh, tým bude vody viacej, tým častejšie bude pršať. V suchom koryte, ktorým pôjdete, spočiatku vždy nájdete vodu, ak vykopete jamu zo dva lakte hlbokú…

Nubijec vstal a náhlivo sa zberal na odchod.

Kavi sa mu chcel ešte poďakovať, keď zrazu priskočil jeden z ázijských otrokov s dlhou schlpenou bradou a strapatými vlasmi.

— Prečo nám radíš na západ a na juh? Náš domov je tam, — ukázal na východ k rieke.

Nubijec sa naň pozorne zadíval a pomaly odpovedal, oddeľujúc slovo za slovom: — Ak sa dostaneš cez rieku, bude na východe kamenistá púšť bez vody.

Ak ju prejdeš a prekročíš vysoké vrchy, prídeš na morský breh, kde vládne Ta-Kem. Ak dokážeš preplávať more, je za ním, ako vravia, ešte strašnejšia púšť. A vo vrchoch a pri Rieke vôní žijú kmene, ktoré vymieňajú Ta-Kemu otrokov za zbrane. Porozmýšľaj!

— A na sever nieto cesty? — zaliečavo sa spýtal jeden z Líbyjcov.

— Na severe, dva dni cesty odtiaľto, sa rozprestiera nesmierna púšť.

Najprv holé kamene a hlina, potom piesok. Akože pôjdeš tade a prečo?

Možno sú tam voľajaké cesty a pramene, ale ja o nich neviem. Hovorím o ceste, ktorá je najľahšia a ktorú dobre poznám… — posunkom naznačil, že dohovoril, a vykročil spod stromu.

Kavi šiel za ním, objal ho okolo pliec a ďakoval mu, miešajúc kemtské a etruské slová. Potom privolal tlmočníka.

— Nemám ti čo dať, sám nemám nič iba toto… — Etrusk sa dotkol špinavého pása. — No v srdci si ťa zachovám naveky.

— Ani ja som to nerobil pre odmenu, ale počúvol som, čo mi vravela srdce, — odvetil Nubijec s úsmevom. — Kto z nás, čo sme zakúsili jarmo Čiernej zeme, by odoprel pomoc vám, statočným, ktorí ste sa vykúpili za takú strašnú cenu? Len dbaj na moju radu a nestrať znak, čo som ti dal… A ešte čosi ti poviem: prameň je odtiaľto na dvetisíc lakťov — tamto, kde sa kúpali nosorožce, no najlepšie by bolo odtiaľto odísť, ešte kým nadíde noc. Veľa šťastia, smelý cudzinec, pozdrav tvojim statočným druhom. Ponáhľam sa.

Sprievodca zmizol a Kavi hľadel za ním zadumane. Nie, dnes ešte nebudú môcť odtiaľto odísť a nechať umierajúcich napospas hyenám. Ak je neďaleko voda, tým skôr tu musia zostať.

Vrátil sa k priateľom, ktorí sa radili, čo robiť. Keď chlapi zahnali smäd a hlad, začali triezvejšie uvažovať o ďalšom.

Všetkým bolo jasné, že na sever sa pustiť nemôžu — treba im odísť čím prv a čím najďalej od rieky. No v otázke, či sa vybrať na juh alebo na východ, sa ich mienky nezhodovali.

Ázijčania, ktorých bolo takmer polovica, nechceli ísť hlbšie do vnútrozemia k čiernym a nástojili na ceste na východ. Nubijci tvrdili, že za tri týždne dôjdu na breh úzkeho mora, ktoré delí Nubiu a Áziu, a boli odhodlaní znova sa pustiť cez púšť, len aby boli čím prv doma.

Kaviho odvliekli do otroctva na vojenskej výprave. Doma mal rodinu a tiež váhal: lákala ho možnosť skoro sa vrátiť. Najjednoduchšie by mu bolo pustiť sa na člne dolu po rieke až do mora. No ako skúsený vojak vedel, že hŕstka ľudí stratená v nepriateľskej krajine a najmä v púšti, kde sú všetky studne porátané, môže sa zachrániť iba zázrakom. A so zázrakmi sa ešte v živote nestretol, neveľmi na ne veril.

Do reči sa zamiešal Kidogo. Prvý raz vravel o sebe. Dozvedeli sa, že je synom hrnčiara a pochádza z početného, bohatého národa, ktorý žije na brehu mora pri západných končinách Čiernej zeme. Tam hlboko do pevniny zabieha zátoka, zvaná Južný Roh[79]. Kidogo nepoznal cestu odtiaľto do rodnej krajiny, lebo ho zajali na pokraji veľkej púšte, keď putoval do Kemtu v túžbe uvidieť umelecké zázraky tohto národa. No nazdal sa, že jeho rodisko neleží ďaleko na juhozápad od miesta boja.

Prehlásil, že sa bude môcť prezvedieť na cestu od kmeňa, ku ktorému ich posiela nubijský sprievodca. Sľuboval všetkým priateľom pohostinstvo, len čo dôjdu v tie končiny, kde sídli jeho ľud. Etruskovi vyhlásil, že podľa rozprávania, ktoré počul v detstve, zo severných morí priplávali k nim zavše koráby s ľuďmi podobnými Kavimu a Pandionovi.

Kavi pouvažoval o všetkom a radil priateľom, aby počúvli sprievodcu a vybrali sa na juh. Po Kidogových slovách sa mu neznáma Čierna zem už nezdala nepriateľská. Slobodné more, nepodrobené nenávidenému Ta-Kemu, skýtalo možnosť vrátiť sa do vlasti. Etrusk veril viacej moru ako púšti.

Ázijčania nesúhlasili, Líbyjci podporovali Etruska a černosi boli všetci hotoví ísť na juh a na západ — to bola cesta k ich domovom.

Ázijčania namietali, že nie je isté, ako ich prijmú kočovníci a najmä početný a bohatý národ, ktorý bol spomínal nubijský sprievodca, že znak, čo dal Etruskovi, môže byť pascou, a že potom znova padnú do zajatia.

V tej chvíli černoch s dolámanou nohou, krikom a posunkami privolal ich pozornosť. Náhlivo čosi hovoril, prehĺtajúc slová, až mu z úst fŕkali sliny, nasilu sa usmieval a bil sa v prsia. Napokon z prívalu jeho slov Kavi vyrozumel, že černoch náleží ku kmeňom, ku ktorým ich poslal sprievodca, a že sa zaprisahával na mierumilovnosť svojich rodákov. Vtedy sa Etrusk rozhodol a pridal sa k černochom a Líbyjcom proti Ázijčanom, ktorí nástojili na svojom pláne. No slnko sa už skláňalo k západu, bolo treba porozmýšľať o vode a o nocľahu. Etrusk navrhol, aby, všetci počkali do rána. Hoci sa všetkým žiadalo odísť čím ďalej od strašného bojiska posiateho mŕtvolami, nezvyšovalo im iné ako zostať na poľane, aby ranených zbytočne nemučili prenášaním.

Desiati chlapi sa vybrali k prameňu a priniesli plné džbány s mútnou teplou vodou, páchnucou zemou. Na radu černochov uplietli pomedzi stromy ohradu z tŕnistých konárov na ochranu pred hyenami. Na strane obrátenej k poľane vzbĺkli tri vatry. Traja chlapi zostali bdieť pri ranených, desiati s kopijami si posadali okolo ohňa. V týchto končinách sa veľmi rýchla zanocilo. Na západe sa ešte ružoveli oblaky, ale od severu a východu sa už valila tma, zaplavovala vrchovce stromov a rozžíhala nad nimi nespočetné ohníky hviezd.

Kavi, ktorý poznal južné kraje, čoskoro pochopil, prečo im sprievodca radil čím prv odtiaľ odísť. Zavýjanie šakalov sa sborove vznieslo k nebu a prerývaný, šialený chechot hyen sa ozýval dookola. Zdalo sa, že zo všetkých strán sa zbehli stovky zvierat, aby zožrali nielen mŕtvych, ale aj tých, čo zostali nažive. Z poľany sa ozýval šramot, vrčanie, chrumkanie a hlasný mľaskot. Zovšadiaľ sa šíril sladkastý zápach mŕtvol, ktoré sa na slnku chytro rozkladali.

Chlapi kričali, hádzali hrudy hliny a skaly, vybiehali s horiacimi konármi, no nadarmo — dravcov jednostaj pribúdalo.

Zrazu sa spoza pichľavej ohrady ozvalo hluché vrčanie a zápäť okolím zaburácal rev, až sa zem zachvela. Zvieratá, čo sa hrýzli na poľane, stíchli, ľudia sa zobudili a povyskakovali. V tichu ranení hlasnejšie zastonali. Rev sa blížil — nízky zvuk neuveriteľnej sily akoby vychádzal z akejsi rúry, Pri krajnom strome sa mihli nejasné obrysy tela s veľkou hlavou — k zdeseným ľuďom sa blížil veľký lev s hustou hrivou a za ním sa nečujne plazila pružná, štíhla levica. Kopije sa obrátili proti zverom, ich ostré medené hroty sa slabo leskli vo svetle nejasných vatier. Chlapi s krikom hádzali na levy horiace konáre a nedbali, že môžu zapáliť trávu. Prekvapené dravce zastali, potom cúvli na poľanu. Chlapi dlho stáli s kopijami nahotove a kŕčovite ich zvierali v rukách. No levy nezaútočili.

Sotva nešťastníci zadriemli, vzduchom poznove otriasol hromový rev, za ním druhý, tretí. Dookola sa ponevierali štyri levy. Všetci si uvedomili, akí boli ľahkomyseľní, keď postavili takú nedbanlivú nízku ohradu. Štyria chlapi stáli s pripravenými kopijami, aby odrazili prípadný útok zozadu, šiesti zostali pri vatrách. Nik nespal. Všetci sa ozbrojili, kto čím mohol, a prenikavo hľadeli do tmy. Nový rev otriasol vzduchom a pri krajnej vatre sa objavil obrovský lev so svetlou hrivou. V mihotavom svetle plameňov sa zdal ešte väčší. Jeho oči upreté na ľudí zeleno svetielkovali. Na nešťastie najbližšie stál s lukom jeden z Ázijčanov, málo skúsený v poľovačkách na dravce. Naľakal sa revu a vystrelil šíp levovi rovno do papule. Rev prerušilo ťahavé zaskučanie, potom zver chripľavo zachrčal a zmĺkol.

— Pozor! — skríkol zúfalo jeden z Nubijcov.

Lev sa vzopäl, skokom preletel ponad vatry; a skočil medzi otrokov. No víťazi nad nosorožcom sa tak ľahko nedali: kopije zastavili leva, zabodli sa mu do boku a hrude, štyri strely prerazili pružné telo. Dve kopije sa so suchým sprašťaním zlomili pod úderom ťažkej laby. V tej chvíli traja mocní černosi, kryjúc sa štítmi, vrazili dravcovi do hrude dlhé nože… Lev ťahavo ryčal, černosi pofŕkaní krvou odskočili a razom všetko stíchlo.

Stepou sa rozľahol ohlušujúci víťazný krik. Zabitého leva vyhodili pred ohne a poobväzovali dvoch nových ranených, ktorí sa ešte chveli bojovou horúčkou.

Dravce sa potulovali dookola až do brieždenia a občas príšerne zarevali.

Ale neodvážili sa nanovo zaútočiť.

Na úsvite nového dňa, ktorý sa rodil v oslnivej žiare, zomreli piati ťažko ranení. Medzi ranenými našli ešte sedem mŕtvych — v noci, v trme-vrme s levom nik nezbadal, ako sa to stalo. Achmi ešte dýchal a kedy-tedy zašemotil sivými perami.

Pandion ležal s otvorenými očami a hruď sa mu dvíhala v rovnomernom dychu. Keď sa nad ním Kidogo sklonil, s hrôzou pochopil, že ho priateľ nevidí— Ale vodu, ktorú mu priniesli, vypil a pomaly sklopil viečka.

Keď na raňajky zjedli, čo im zvýšilo zo včerajška, Kavi navrhol, aby sa vybrali na cestu. Ázijčania sa boli v noci dohovorili a teraz sa vzopreli.

Vykrikovali, že v krajine, kde je toľko strašnej zveri, určite zahynú, že sa musia zachrániť z osudnej stepi, že v púšti budú bezpečnejší. Márne ich Kavi s černochmi prehovárali, boli neoblomní.

— Dobre, robte, čo chcete, — rozhodol Etrusk, — ja pôjdem s Kidogom na juh. Kto je s nami, nech ide ku mne. Kto chce na východ, nech vystúpi naľavo.

Etruska zakrátko obstal hlúčok čiernych a bronzových tiel — černosi, Nubijci, Líbyjci. Ku Kavimu sa pripojili tridsiati siedmi, nerátajúc Pandiona a černocha so zlomenou nohou. Ten sa opieral o lakeť a napäto pozoroval, čo sa robí.

Dvaatridsiati prešli naľavo a stáli so zanovito sklonenými hlavami.

Zbrane a nádoby na vodu si rozdelili rovnakým dielom, aby Ázijčania, ak sa im nepošťastí, neobviňovali druhov, že ich oklamali.

Len čo bolo všetko rozdelené, bradatý vodca Ázijčanov viedol svojich na východ, k rieke, akoby sa bál, že príchylnosť k priateľom otrasie ich rozhodnutím. Z Kaviho skupiny hľadeli za statočnými druhmi, ktorí sa od nich oddelili na prahu slobody. Potom sa s ťažkými vzdychmi vrátili ku svojej práci.

Etrusk a Kidogo prezreli Pandiona a raneného černocha a preniesli ich pod iný strom s tenkými vetvami. Keď sa pokúsili podvihnúť Achmiho, z hrdla sa mu vydral chripot a odvážny bojovník za slobodu skonal.

Kavi poradil Líbyjcom, aby nebohého vyložili na strom a pevne ho priviazali. Urobili, ako im kázal, hoci vedeli, že pozostatky roztrhajú dravé vtáky. No videlo sa im to menej odporné, ako nechať mŕtvolu napospas hyenám.

Mlčky, bez toho, že by sa boli dohovorili, Kavi a Kidogo odťali niekoľko konárov.

— Čo to robíš? — spýtal sa Etruska jeden z černochov.

— Nosidlá. Kidogo a ja ponesieme tohto, — Kavi ukázal na Pandiona, — a vy ponesiete tamtoho, — kývol na černocha so zlámanou nohou. — Líbyjec s dokaličenou rukou pôjde sám.

— Všetci ponesieme toho, čo prvý vyskočil na nosorožca, — odvetil černoch a obrátil sa k druhom. — Odvážne nás všetkých zachránil. Či to môžeme zabudnúť? Počkaj, my vieme urobiť lepšie nosidlá.

Štyria černosi sa šikovne chytili do roboty. Nosidlá z dlhých palíc prepletených povrazmi boli zakrátko hotové — na bojisku zostalo veľa povrazov. Palice spojili dvojitými priečkami a medzi ne pripevnili okrúhle podušky z tvrdej kôry, ktoré omotali leviou kožou. Černoch s polámanou nohou sa prizeral ich práci a natešene sa usmieval. Jeho tmavé oči odovzdane hľadeli priateľom do ustatých tvárí.

Ranených uložili na nosidlá. Všetko bolo pripravené. Černosi si po dvoch stali k nosidlám a keď si upravili na hlave vankúšiky, razom ich vydvihli na vystretých rukách na hlavu. Potom sa pohli rovnomerným, ľahkým krokom.

Pandion sa v bezvedomí pobral do neznáma. Dvaja Nubijcia černoch, ozbrojení kopijami a lukom, kráčali na čele. Ostatní tridsiati šli v zástupe za nosidlami. Sprievod uzatvárali dvaja chlapi s kopijami a jeden s lukom.

Pustili sa po okraji poľany na západ, usilujúc sa nepozrieť na mŕtvych druhov, s pocitom viny, že nevedeli ochrániť telá padlých pred nočnými žráčmi mrcín.

Zanedlho po krátkom poludňajšom oddychu prišli k širokému vyschnutému korytu. Videli ho už zďaleka — v žltej stepi sa zeleneli dva pásy krov, lemujúcich brehy.

Korytom sa obrátili rovno na juh a pochodovali bez zastávky až do mrku. V ten deň nemuseli kopať jamu na vodu — zo štrbiny medzi dvoma hrubozrnnými, drobiacimi sa kameňmi presakoval malý prameň. Zato s nocľažiskom sa natrápili — celé obohnali ohradou z pichľavých konárov.

Spali pokojne, nevystrašil ich ani vzdialený rev leva, ani hyeny, čo snorili v tme.

Druhý aj tretí deň prešiel pokojne. Iba raz zazreli v diaľke čiernu hrobľu nosorožca, ako sa so sklonenou hlavou prediera trávou. Všetci zmätene zastali — v pamäti im ožilo všetko to strašlivé a nezabudnuteľné, čo boli prestáli. Pritajili sa do trávy. Nosorožec zodvihol hlavu. Znova ako v tých osudných chvíľach uvideli široko posadené končisté ušká a medzi nimi hrotivý roh. Hrubá koža v záhyboch visela mu z pliec nad predné nohy, zaborené v tráve. Ozruta nehybne postála, s no po chvíli sa zvrtla a šla svojou cestou.

Často stretli neveľké skupiny antilop. Zvieratá zastrelené šípmi boli vítanou pochúťkou.

Na štvrtý deň sa koryto šírilo a zmizlo. Žltú hlinistú pôdu vystriedala čudná sýtočervená zem^[80], ktorá v tenkej vrstve pokrývala drobiacu sa žulu.

Okrúhle žulové kopčeky sa dvíhali ako tmavé škvrny na červenej smutnej rovine. Tráva zmizla, miesto nej trčali zo zeme tvrdé listy, podobné zväzkom ostrých úzkych mečov zabodnutých do sypkej pôdy. Chlapi ostražito obchádzali porasty týchto zvláštnych rastlín s okrajmi ostrými ako britva.

Pred nimi sa rozprestierala červená dolina. Kolmé kúdoly prachu sa dvíhali ako stĺpy, vírili sa a rozptyľovali jas slnečných lúčov. Pocestných morila páľava, no oni ustavične šli, lebo sa báli, že táto dolina bez vody bude veľmi dlhá: Koryto s podzemným potokom zostalo ďaleko vzadu.

Ktovie, kedy sa im podarí nájsť vodu, bez ktorej sa človek v tejto rozpálenej krajine dlho nezaobíde.

Z vrcholu jedného zo žulových vŕškov zbadali v diaľke zlatistý pruh — tam sa zrejme končila červená pôda a znova sa začínala trávnatá step.

A naozaj, tiene sa od poludnia predĺžili len o polovicu a chlapi už stúpali po šelestiacej tráve, nižšej ako prv, ale hustejšej. Bokom, akoby nad vlastnou modročiernou tôňou vznášal sa široký zelený oblak. To rozložitý strom pozýval pod svoj krov. Ustatí pútnici pridali do kroku a zanedlho nosidlá s ranenými stáli v chládku.

Peň rozdeľovali hlboké kolmé žľaby na okrúhle rebrá. Niekoľkí černosi utvorili živý rebrík a vyškriabali sa na hrubé konáre. Zhora sa ozval radostný výkrik — neprerátali sa. V bútľavine, najmenej pätnásť lakťov širokej, bola voda z nedávnych dažďov. Nádoby naplnili tmavou studenou vodou. Černosi nazráňali niekoľko podlhovastých, končistých plodov, veľkých ani ľudská hlava. Pod ich tvrdou škrupinou bola žltkastá múčnatá dužina, sladkokyslá a veľmi osviežujúca. Kidogo rozbil dva plody, vybral drobné jadierka, dužinu rozmiešal s vodou a nakŕmil Pandiona.

Na černochovu veľkú radosť mladý Helén jedol s chuťou a prvý raz nadvihol hlavu, aby sa poobzeral. Na ceste Pandionovi zakrývali tvár veľkými listami, ktoré natrhali pri prameňoch). S námahou vystrel ruky ku Kidogovi a zoslabnutými prstami mu stisol zápästie. V široko otvorených očiach mu ležalo čosi mútne, žalostné.

Vzrušený Kidogo sa ho pýtal, ako sa mu vodí, no odpovede sa nedočkal.

Ranený znova zatvoril oči, akoby ho slabé vzplanutie vracajúceho sa života nesmierne vysililo. Kidogo nechal priateľa na pokoji a ponáhľal sa oznámiť radostnú novinu Etruskovi. Kavi, ktorý bol od strašnej bitky ešte chmúrnejší, pristúpil k nosidlám a dlho pozeral priateľovi do tváre. Potom položil ruku Pandionovi na hruď, aby nahmatal, ako mu bije srdce.

V tej chvíli sa ozval Nubijec, ktorý sa bol vydriapal na vrchovec stromu, aby obzrel ďalšiu cestu. Kričal, že ďaleko na obzore vidno tmavé obdĺžniky ohrád, aké robia kočovní pastieri na ochranu stád pred dravcami.

Chlapi sa dohodli, že prenocujú pod stromom a na úsvite sa pohnú, aby čím prv prišli ku kočovníkom.

Pred západom slnka zatiahli nebo ťažké mraky, bezhviezdna noc bola nezvyčajne tichá a tmavá, v samatovo čiernej tme si nevidel ani ruku podvihnutú pred oči. Zanedlho celé nebo opásali kľukaté blesky a v diaľke ustavične rachotili hromy. Blesky šľahali čoraz častejšie. Po oblohe sa hadili stovky oslnivých ohňov, sťa obrovské suché konáre. V hrmavici sa všetko chvelo, modrasté blesky oslepovali. Z diaľky sa niesol šum, mocnel a prechádzal v hukot. To sa blížila stena desnej lejavice. Strom sa zaknísal — z neba sa vyvalilo celé more vody. Vodopády studeného dažďa sa trieštili so strašným lomozom o zem. Okolo stromu sa v mihu utvorilo hlboké jazero a zalialo vyčnievajúce korene. V tme, ktorá sa rýchlo striedala s oslnivým svetlom, sa zdalo, že záľaha vody zatopí celú step.

Jednako hrmavica čoskoro ustala, dážď stíchol a nad premočenou stepou sa odhalilo hviezdnaté nebo. Slabý vetrík prinášal vôňu tráv a kvetov. Líbyjci a Etrusk stŕpali pri pohľade na búrku — zdala sa im strašnou pohromou, no černosi sa smiali a vysvetľovali im, že to bol obyčajný lejak v daždivom období a ani nie veľmi prudký. Kavi iba vrtel hlavou: ak vraj toto bol obyčajný dážď, potom ich v Čiernej zemi čakajú iste neobyčajné príhody. A veru sa nemýlil.

Na druhý deň na ceste znezrady začuli psie havkanie. Z hmlistého oparu, ktorý zakrýval diaľky, sa vynorili dlhé ohrady a pričupené koliby kočovníkov.

Pocestných obkolesil zástup ľudí v kožených zásterách. Tváre s ostrými lícnymi kosťami boli nevyspytateľné, úzke tmavé oči nevraživo hľadeli na egyptskú zbroj v rukách bývalých rabov. No znak, ktorý im dal Nubijec, zapôsobil priaznivo. Zo zástupu vystúpili piati, ozdobení čiernymi a bielymi perami vo vysokých účesoch.

Nubijci rozumeli reči kočovníkov — príchodzí zakrátko sedeli v úzkom kruhu poslucháčov a popíjali kyslé mlieko. Nubijci rozprávali, čo oddiel zažil. Hovorili jeden cez druhého, zápalisto vyskakovali, sprevádzaní zborovými výkrikmi údivu. Náčelníci ozdobení perami sa iba plieskali po bedrách.

Kočovníci vystrojili päť chlapov s desiatimi somármi, aby uľahčili cudzincom cestu. Mali ich odprevadiť do veľkej osady kmeňa, ktorý sídlil asi sedem dní cesty na juhozápad, na brehu nevysychajúcej rieky. Nosidlá prerobili a pripevnili na štyroch somárov. Ostatné zvieratá niesli kožené mechy s vodou, kyslým mliekom a tvrdým syrom. Pretože oslobodení otroci nič neniesli, mohli teraz robiť dlhšie pochody a prejsť denne najmenej stodvadsaťtisíc lakťov.

Míňal sa deň za dňom. Pod horúcim oslepujúcim slnkom ležala nekonečná step, raz nehybné v únavnej páľave, inokedy sčerená vetrom do širokých vĺn trávy. Bývalí otroci prenikali stále hlbšia do divých južných priestorov hmýriacich sa zvieratami. Sprvoti sa neprivyknutý zrak nevyznal v húfoch zveri, čo sa prehnala naokolo vo vysokej tráve — bolo im vidieť iba chrbty a rohy, raz krátke, zohnuté, raz rovné a dlhé ani kopije. Ale neskoršie sa naučili rozoznávať jednotlivé druhy — dlhorohé oribi, veľké a krotké červené jelene, huňaté gnu s ohyzdným hrbatým pyskom, antilopy a čudné zvieratá s veľkými ušami, čo poskakovali pod stromami na zadných nohách^[81]. Žltá tráva s tvrdými steblami zvýše človeka šelestila dookola ako nedozierne obilné pole. Slnkom pozlátené trávnaté priestory boli posiata škvrnami sviežej zelene pozdĺž korýt a močiarov, teraz plných vody.

V diaľke sa do stepi zarezávali modré a fialkasté výbežky vrchov, dvíhajúcich sa na obzore.

Stromy tu rástli častejšie, raz tvorili celé ostrovy temnejúce sa nad stepou, raz sa rozbiehali na všetky strany ako kŕdle vyplašených vtákov.

Kavi si všimol, že černosi a Nubijci, ktorí sa zdali v Ta-Keme alebo na Veľkej rieke neobratní a nedôvtipní, tu boli čoraz silnejší, rozhodnejší a istejší. Nevravný Etrusk cítil, i keď jeho vážnosť ako vodcu zostala neotrasená, že v tejto cudzej krajine s neznámymi zákonmi života stráca istotu.

Líbyjci, ktorí sa v púšti dobre osvedčili, tu boli bezmocní. Báli sa stepi obývanej tisícami zvierat videlo sa im, že v tráve na každom kroku striehne nejaké nebezpečenstvo.

Cesta bola naozaj neľahká. Predierali sa húštinami tráv, z nich sa sypali milióny drobučkých ostňov, ktoré sa zapichovali do kože, neznesiteľne svrbeli a hnisali. V horúcich poludňajších hodinách sa pod stromy uchyľovali mnohé dravce. Niekedy z tône, čo vyzerala medzi jasne ožiarenými chumáčmi trávy ako čierna jaskyňa, vynoril sa pružný škvrnitý leopard.

Černosi sa vedeli obratne prikradnúť k červeným antilopám, takže všetci mali vždy dosť šťavnatého, chutného mäsa a sýtou potravou mocneli. Ak sa v diaľke objavili sivočierne byvoly so širokými, dopredu obrátenými rohami, muríni dávali varovné znamenie a oddiel rýchlo ustupoval k najbližším stromom, aby sa skryl pred strašnými obyvateľmi afrických stepí.

Sprievodcovia doista nesprávne odhadli vzdialenosť: šli už deväť dní a nikde sa neobjavili ani stopy po ľudských príbytkoch. Líbyjcovi sa ruka zahojila, černoch so zlámanou nohou už sedel na nosidlách a pri večernom oddychu veselo skackal a smiešne krivkal okolo vatry. Iba Pandion ležal nemý a nevšímavý, a Kidogo a Kavi ho nútili, aby viacej jedol.

A bujný život v stepi rozkvital od dažďov čoraz väčšmi.

Milióny, hmyzu zvučali, cvrlikali a bzučali nad trávou, v spletených sivých, hrčavých konárov sa mihali farbisté vtáky ako belasé, žlté, smaragdovozelené a zamatovočierne vidiny. Horúcim povetrím sa častejšie a častejšie niesol zvučný krik malých dropov: mak-char!, mak-char!

Kavi uvidel zblízka aj afrických obrov.

Tiché a pokojné sivé chrbty slonov sa často niesli nad trávou, natŕčali veliké ušiská, ligotavé biele kly sa odrážali od tmavých chobotov. Mohutné zvieratá sa páčili Etruskovi — pokojné slony sa tak líšili od nepokojných antilop, zlostných nosorožcov a striehnúcich pružných dravcov. Niekedy sa pútnikom pošťastilo uvidieť vznešených obrov pri oddychu: stádo ukryté v tôni pod stromami stálo nehybne, jeden slon popri druhom. Ozrutné staré samce so širokými čelami nízko skláňali hlavy obťažkané zahnutými klami.

Samice dvíhali v spánku hlavy vyššie. Raz predný rad oddielu naďabil na starého slona-samotára. Obor spal, stojac priamo na slnku. Zaspal asi v tieni, no slnko sa posunulo a slon v spánku necítil páľavu. Kavi dlho obdivoval mocného velikána. Slon stál ako vytesaný, s mierne rozkročenými zadanými nohami. Spustený chobot mal zvinutý do prstenca, malé oči zavreté, tenký chvost mu visel zo zrázneho zadku. Hrubé zahnuté kly hrozivo trčali dopredu, ich konce sa rozchodili naširoko.

Tam, kde bolo stromov pomenej, často stretali čudné zvieratá. Ich dlhé nohy niesli malé telo s chrbtom prudko sa zvažujúcim dozadu, predné nohy boli oveľa dlhšie ako zadné. Chrbát od mocných lopatiek a širokej hrude prechádzal do dlhého krku, nachýleného dopredu, na ňom sedela malá hlava s krátkymi rožkami a veľkými rúrkovitými ušami. Boli to žirafy.

Vídali ich v skupinách od piatich do sto kusov. Na veľké stádo žiráf na voľnom priestranstve bol nezabudnuteľný pohľad: akoby sa v žiarivom svetle sťahoval celý les, zohnutý vetrom, a vrhal škvrny fantastických tieňov. Žirafy bežali hneď cvalom, hneď čudnými poskokmi, pričom zohýnali predné nohy a zadné ďaleko naťahovali. Strakatá koža s bledožltou mriežkou úzkych pruhov, prerušených veľkými nepravidelnými čiernymi škvrnami, sa obdivuhodne ponášala na tieň stromov, pod ktorými zvieratá nebolo takmer rozoznať. Žirafy pozorne a pomaly obhrýzali lístie na vysokých konároch. Ich veľké citlivé uši vetrili na všetky strany. Zdržanlivé pohyby žiráf boli pôvabné a pútnici sa vždy potešili, keď stretli tieto neškodné zvieratá.

Cestovatelia neraz začuli za stenou trávy zlostne fŕkať nosorožca, ale už sa naučili vyhýbať zúrivým obludám, ktoré zle videli, a stretnutie s nimi už chlapov nedesilo.

Pútnici išli jeden za druhým úzkou chodbou z vysokej trávy — iba kopije a hlavy omotané lístím a handrami sa kolísali ponad steblá. Po bokoch sa ťahala jednotvárna, vlniaca sa stena bez konca. Tráva a blčiace nebo prenasledovali pocestných vo dne, trávnaté múry vídali vo sne, zdalo sa im, že sa naveky stratili v dusnej šelestiacej nekonečnosti.

Iba na desiaty deň sa pred oddielom objavil nízky val útesov, zahalený belasým oparom. Vystúpili na ne a ocitli sa na kamenistej náhornej plošine, porastenej kriakmi a bezlistými stromami, ktorých konáre sa chmúrne dvíhali k nebu ako vystreté ruky^[82]. Nízke kmene i konáre boli rovnako jedovate zelené. Stromy pripomínali guľaté štetky, hore dorovna pristrihnuté a nasadené na krátke rukoviatky. V ich húštinách bola trpká, ostrá vôňa. Krehké vetvy ľahko polámal vietor a vytekala z nich hustá šťava. Bola ako husté mlieko a tuhla v dlhých sivých kvapkách.

Sprievodcovia sa ponáhľali z tohto neobyčajného lesa a tvrdili, že ak vietor zmocnie, krehké stromy sa začnú váľať a mohli by pridláviť ľudí.

Za stromami sa opäť rozprestierala step, kopcovitá, so sviežou zelenou trávou. Z vŕšku sa pred pútnikmi znenazdajky objavili obrobené polia, ktoré sa primkýnali až k hustému, vysokému lesu. Hlboko medzi stromami bola čistina a na nej na vyvýšenine stáli kužeľovité chatrče. Kopec bol obkolesený masívnou kolovou ohradou. Ťažké vráta z nerovných brván venčili hore levie lebky vybielené na slnku.

Ozbrojení chlapi, vysokí a drsní, vyšli z vrát v ústrety oddielu, ktorý pomaly vystupoval na kopec. Miestni obyvatelia sa ponášali na Nubijcov, len kožu mali svetlejšiu, bronzového odtieňa. Bojovníci zvierali v rukách veľké kopije s ohromnými hrotmi ako úzke šable. Ich veľké štíty boli čierno-bielo pomaľované. Pri pásoch zo žirafej kože sa im hompáľali ťažké kyjaky z tvrdého čierneho dreva.

Z úbočia bol výhľad na malebnú krajinu. Od zlatej trávy v stepi sa výrazne odrážali smaragdovozelené brehy, ktoré lemovali úzku modrastú stuhu ligotavej rieky. Kríky obalené ružovými našušorenými chumáčikmi sa jemne chveli. Zo stromov viseli strapce žltých a bielych kvetov.

Černoch so zlomenou nohou tvrdil, že pochádza z tohto kmeňa, a vystúpil ako tlmočník. Pokynul svojim druhom, aby zastali, a opierajúc sa o palicu doskackal k bojovníkom na jednej nohe. Vyjednávania trvali dlho.

Napokon vpustili cez vráta Kaviho, černocha so zlomenou nohou, Kidoga, jedného Nubijca a jedného z kočovníkov a zaviedli ich k náčelníkovi do chatrče.

Ostatní netrpezlivo čakali pred vrátami, kým sa vrátia ich druhovia a zožierala ich neistota. Iba Pandion ležal na nosidlách nehybný a nevšímavý. Zdalo sa, že uplynulo veľa času. Konečne sa vo vrátach objavil Etrusk s celým zástupom chlapov, žien a detí. Domorodci sa prívetivo usmievali, mávali širokými listami a nezrozumiteľne, no priateľsky sa im prihovárali.

Vráta sa otvorili dokorán a bývalí otroci kráčali pomedzi veľké chatrče, ktoré mali okrúhle múry zlepené z hliny a boli pokryté kužeľovitými strechami z dlhej tvrdej trávy.

Na lúčine pod dvoma stromami stála najväčšia chatrč so strieškou nad vchodom. Tu sa zhromaždili náčelníci, aby si obzreli prišelcov. Dookola sa tisli vari všetci obyvatelia osady, vzrušení neobyčajnou udalosťou. Na prosbu hlavného náčelníka černoch so zlomenou nohou znova porozprával o strašnej poľovačke na nosorožca, pričom často ukazoval na nehybného Pandiona.

Nadšenými, udivenými a zdesenými výkrikmi vyjadrovali domorodci svoje dojmy o neslýchanej udalosti, ktorá sa prihodila na rozkaz hrozného faraóna Ta-Kemu.

Hlavný náčelník vstal a obrátil sa ku svojmu ľudu s krátkou rečou, ktorej prišelci nerozumeli. Odpovedali mu súhlasné výkriky. Nato náčelník podišiel k vyčkávajúcim pútnikom, ukázal rukou na celú dedinu a sklonil hlavu.

Kavi za pomoci černocha-tlmočníka poďakoval sa náčelníkovi a jeho ľudu za pohostinstvo. Cudzincov pozvali večer na hostinu vystrojenú na počesť ich príchodu.

Pandionove nosidlá obkolesil zástup domorodcov. Mužskí hľadeli na raneného s úctou, ženy so súcitom. Zo zástupu smelo vystúpila dievčina v belasom plášti a sklonila sa nad mladým Helénom. Pandion, ktorý pod slnkom Čiernej zeme a Nubie ohorel do tmava, líšil sa od obyvateľov južných stepí iba bledším, zlatistým odtieňom kože. No strapaté zlepené kučery neostrihaných vlasov a pravidelné črty vychudnutej tváre prezrádzali cudzí pôvod.

Dievčinu zašla ľútosť k peknému, bezmocne ležiacemu hrdinovi, vystrela ruku a nežne odhrnula šuhajovi z čela pradeno vlasov.

Pandion pomaly dvihol ťažké viečka a široko otvoril oči nevídanej zlatej farby. Dievčina sa zachvela. Ale cudzincove oči ju nevideli, jeho mútny pohľad sa tupo upieral na konáre kníšúce sa nad ním.

— Iruma! — okríkli dievčinu priateľky.

K nosidlám pristúpili Kidogo a Kavi a odniesli raneného priateľa.

Dievčina sklopila oči a zrazu práve tak znehybnela a zľahostajnela ako mladý Helén, ktorý upútal jej pozornosť.

Temná cesta

Kidogova a Kaviho starostlivosť nebola daromná — Pandionovi sa pozrastali zlámané kosti. Ale voľakedajšia sila sa mu nevracala.

Ľahostajný, bez vôle ležal celé dni v pološere priestrannej chatrče, priateľom na otázky odpovedal jednoslabičné, malátne, ledva čo zjedol a sám sa nijako nesnažil vstať. Chradol, tvár so zapadnutými, zväčša zatvorenými očami mu obrástla mäkkou bradou.

Bolo už načase vybrať sa na ďalekú cestu k moru a do vlasti. Kidogo sa už dávno do najmenších podrobností povypytoval na cestu k brehom Južného Rohu. Z tridsiatich deviatich bývalých otrokov, ktorí našli útulok v osade, dvanásti sa rozišli na rôzne strany — pochádzali z týchto končín a mohli sa bez veľkých ťažkostí a nebezpečenstva skoro vrátiť domov.

Tí, čo zostali, súrili Kidoga na odchod. Teraz, keď boli slobodní a silní, ďaleká vlasť ich vábila čoraz mocnejšie. Každý deň odpočinku sa im zdal zločinom. Nakoľko ich návrat závisel od Kidoga, dolípali naň prosbami aj dohovárkami.

Kidogo sa vykrúcal neurčitými sľubmi — nemohol opustiť Pandiona. Po takýchto rozhovoroch celé hodiny sedával pri priateľovom lôžku, zhrýzal sa pochybnosťami a kládol si stále rovnakú otázku: kedyže už nastane u chorého obrať k lepšiemu? Keď horúčava ustupovala, na Kaviho radu vynášali Pandiona z chatrče a uložili ho pri vchode. Ani to nepomáhalo.

Pandion ožíval iba za dažďa — pri rachote hromu a huku vody dvíhal sa na lakte a načúval, akoby v tých zvukoch rozpoznával akési volanie, ostatným nezrozumiteľné, Kavi privolal dvoch domorodých kúzelníkov. Okiadzali Pandiona štipľavým dymom z tráv, zahrabali do zeme nádobu s akýmsi korením, no mladému Helénovi nebolo lepšie.

Raz, keď Pandion ležal pred chatrčou a Kavi od neho vetvičkou lenivo odháňal bzučiace muchy, pristavila sa pri nich dievčina v belasom plášti.

Bola to Iruma, dcéra najlepšieho lovca v osade, tá, ktorá si všimla Pandiona už v ten deň, ako prišli.

Dievčina vystrela spod plášťa štíhlu ruku, na ktorej jej zacvendžali náramnice, a podala Kavimu pletené vrecúško. Vravela mu — Etrusk už trocha rozumel domorodej reči — že vo vrecúšku sú zázračné orechy zo západných lesov, ktoré chorého naisto vyliečia. Vysvetľovala mu, ako z orechov pripraviť liek, ale Kavi nepochopil. Iruma zmätene sklonila hlavu, no zápäť sa vzchopila a popýtala Etruska, aby jej priniesol plochý kameň, ktorým sa drví zrno, a misku s vodou. Etrusk si čosi hundral popod nos a zamieril do chatrče. Dievčina sa poobzerala, kľakla si ku hlave chorého a uprene sa mu zahľadela do tváre. Drobnú rúčku mu položila na čelo. Vtom sa Ozvali ťažké kroky Kaviho a dievčina chytro odtiahla ruku.

Vysypala z vrecúška orechy podobné gaštanom, rozbila ich, jadrá pomrvila a zmiešala na kašu s mliekom, ktoré bol Kidogo práve doniesol.

Keď černoch uvidel orechy, spustil radostný krik a veselo poskakoval okolo zachmúreného Etruska.

Potom Kavimu vysvetlil, že v západných lesoch a v jeho vlasti rastie neveľký strom so štíhlym kmeňom. Konáre sú k vrchovcu čoraz kratšie, takže strom je zahrotený^[83]. Rastie na ňom veľa orechov, ktoré zázračne pomáhajú chorým, vysileným vracajú silu, zaháňajú únavu a rozveselia zdravých.

Dievčina nakŕmila Pandiona kašou z orechov a potom si všetci traja posadali k chorému a čakali. Po chvíli dýchal silnejšie a pravidelnejšie, vychudnuté líca mu zružoveli. Etrusk sa prestal chmúriť. Ako očarovaný pozoroval účinky tajomného lieku. Mladý Helén hlasno vzdychol a sadol si. Jeho široko roztvorené slnečné oči skĺzli z Etruska na Kidoga a znehybneli v pohľade uprenom na dievčinu. Mladý Helén s údivom hľadel na tvár farby tmavého bronzu, s obdivuhodne jemnou a sviežou pokožkou.

Spod prižmúrených mihalníc presvitalo čisté bielko, nozdry širokého, no pravidelného nosa sa nepokojne chveli, svieže, trocha hrubé pery odhaľovali v plachom úsmeve rad mocných zubov. Celá okrúhla tvár dievčinina bola plná vyzývavého a nežného figliarstva a veselej mladosti, že sa Pandion nevoľky usmial. A zlatisté oči mladého Helena, dovtedy mútne a ľahostajné, hneď sa zaligotali, zaiskrili. Zmätená Iruma sklopila zrak a odvrátila sa.

Prekvapení priatelia neverili vlastným očiam — prvý raz od osudnej bitky s nosorožcom sa ich priateľ usmial. Nedalo sa odškriepiť, že vzácne orechy zaúčinkovali zázračne. Pandion sedel, dychtivo sa vyzvedal priateľov na všetko, čo sa stalo po jeho zranení, a prerušoval ich vysvetľovanie rýchlymi otázkami, akoby bol niečím opojený.

Iruma sľúbila, že sa večierkom príde popýtať, ako sa šuhajovi vodí, a náhlivo sa vzdialila.

Pandion sa s chuťou najedol a neprestával sa vypytovať. No navečer liek prestal pôsobiť, príliv života ustal a mladý Helén znova upadol do ospanlivej ľahostajnosti. Kavi a Kidogo ho preniesli do chatrče a radili sa, či mu majú znova dať zázračné orechy. Napokon sa rozhodli, že sa spýtajú Irumy.

Dievčina prišla so svojím otcom — vysokým chlapom, ktorý mal plecia a hruď dojazvenú od levích pazúrov. Obaja sa spolu dlho zhovárali, lovec niekoľkokrát pohrdlivo kývol na dcéru rukou a nahnevane zavrtel hlavou, no potom sa hlasno rozosmial a zľahka ju pľasol po chrbte. Iruma namrzene mykla plecami a pristúpila k priateľom.

— Otec vravel, že neslobodno dávať veľa orechov, — povedala černochovi, ktorého zrejme považovala za Pandionovho najbližšieho priateľa. — Treba ich dávať len raz denne, na poludnie, aby chorý dobre jedol.

Kidogo odvetil, že pozná účinok týchto orechov a že sa bude správať podľa jej rady.

V tej chvíli dievčinin otec pozrel na chorého, pokrútil hlavou a povedal dcére niekoľko slov, ktorým nerozumel ani Kavi ani Kidogo. Iruma odrazu vyzerala ako veľká nahnevaná mačka — tak sa jej divo zaleskli oči. Horná pera sa jej poodchýlila a odhalila okraj zubov. Lovec sa dobrácky usmial, hodil rukou a vyšiel z chatrče. Dievčina sa sklonila nad Pandiona, dlho mu pozerala do tváre a potom, skoby jej zrazu bolo napochytre, zamierila k východu.

— Zajtra večer ho budem liečiť sama podľa obyčajov nášho ľudu, — prehlásila rozhodne. — Naše ženy oddávna tak liečia chorých a ranených.

Tvojmu priateľovi odišla duša radosti — bez nej sa nikomu nechce žiť.

Treba ju vrátiť!

Kidogo porozmýšľal nad dievčininými slovami a uznal, že má pravdu.

Pandion po prežitých hrôzach skutočne stratil všetok záujem o život. Niečo sa v ňom nalomilo. A nech si černoch akokoľvek lámal hlavu, nevedel si predstaviť, ako chce Iruma Pandiona liečiť.

Na druhý deň Kidogo znova nakŕmil priateľa orechovou kašou. Pandion si zase sadol, zhováral sa s nimi a s chuťou sa najedol. Ustavične sa obzeral a naostatok sa spýtal na včerajšiu dievčinu. Kidogo vystrúhal smiešnu grimasu, žmurkol na Kaviho a prezradil Pandionovi, že ho deva bude dnes večer liečiť tajomným, a nikomu nie známym spôsobom. Pandiona to sprvoti zaujímalo, no keď prestali pôsobiť orechy, opäť ku všetkému zľahostajnel. Ale aj tak Kavi s Kidogom si všimli, že sa chorému za dva dni oveľa polepšilo. Ich mladý priateľ sa častejšie obracal a silnejšie dýchal ako prv.

Len čo sa slnko sklonilo k západu, osada sa, ako obyčajne, naplnila štipľavým dymom horiaceho raždia a monotónnym buchotom veľkých mažiarov, v ktorých ženy drvili drobné zrno z akejsi rastliny pestovanej na poliach^[84]. Čierna kaša z týchto zŕn pripravená s mliekom a tukom bola hlavnou potravou všetkých domorodcov.

Súmrak rýchlo vystriedala noc. Odrazu sa stíchnutou osadou rozľahol hluchý rachot bubna. K chatrči troch priateľov sa blížil hlučný zástup mládeže. Na čele kráčali štyri dievčatá s fakľami a obklopovali dve zhrbené stareny v širokých tmavých plášťoch. Mládenci zodvihli chorého a za hlasných výkrikov ho niesli na druhý koniec osady, ktorý susedil s rúbaňou.

Kavi a Kidogo šli za zástupom. Etrusk sa nespokojne obzeral a jeho pohľad prezrádzal, že od toho všetkého nečaká nič dobrého.

Pandiona priniesli do veľkej prázdnej chatrče a uložili pri prostrednom stĺpe, chrbtom k širokému vchodu. Niekoľko fakieľ napustených palmovým olejom, ktoré boli upevnené na stĺpe, osvetľovali stred chatrče.

Steny pod nízko spustenými okrajmi strechy sa strácali v polotme. Dnu bolo plno žien — mladé devy i stareny sedeli pozdĺž stien a hlasno sa zhovárali. Akási starena podala Pandionovi tmavý nápoj, ktorý šuhaja razom povzbudil.

Z vydlabaného slonieho kla sa rozľahol prenikavý trasľavý zvuk — v chatrči nastalo ticho a všetci chlapi sa náhlivo vytratili. Etrusk a Kidogo sa pokúsili ostať, ale vystrčili ich jednoducho do tmy. Vchod obstalo niekoľko ohyzdných báb a zaclonili pred očami zvedavcov, čo sa dnu robilo. Kavi sa usadil blízo chatrče, rozhodol sa stoj čo stoj tam zoslať, kým sa neskončí všetko tajomné. Kidogo sa k nemu pripojil a uškŕňal sa — neveril spôsobu, akým liečili južné národy.

Dve dievčiny chorého opatrne posadili a opreli ho chrbtom o stĺp.

Pandion sa začudovane obzeral, stretávajúc sa v polotme s blýskavým bielkom oči a zubmi smejúcich sa žien. Chatrč zdnuka ovešali zväzkami akejsi vonnej rastliny. Široká girlanda obkrúcala chyžu dookola po vnútornom okraji strechy, tenké halúzky toho istého kríku ovíjali stĺp, o ktorý sa Pandion opieral. Všetko bolo presiaknuté trpkastou posilňujúcou vôňou, ktorá Pandiona dráždila, znepokojovala a pripomínala mu čosi nekonečne blízke, vábivé, no nenávratne zabudnuté.

Rovno pred Helénom sa usalašilo niekoľko žien. Vo svetle fakieľ sa beleli zahnuté trúbky zo sloních klov, černeli sa okrúhle boky bubnov vydlabaných z hrubých klátov.

A opäť zaznel trasľavý zvuk trúby. Stareny postavili pred Pandiona drevenú sošku, očernetú a na hrubo otesanú.

Vysoké ženské hlasy zanôtili tichú pieseň pomalé, menlivé hrdelné tóny a clivé vzdychy sa zrýchľovali, nadobúdali sily, rástli do šírky a dvíhali sa čoraz vyššie. Zrazu otriasol vzduchom mocný, prenikavý úder na bubon, Pandion sa mimovoľne mykol. Spev utíchol a na rozhraní svetla a tône sa objavila dievčina v belasom plášti, ktorú Pandion už poznal. Vošla do kruhu osvetleného fakľami a akoby sa bola zháčila. Vtom sa opäť ozvala trúba a do jej stenania sa zamiešalo niekoľko starien desivým jačaním.

Dievčina odhodila plášť a zostala stáť v páse, upletenom z voňavých konárikov.

Svetlo fakieľ sa jej prelievalo červenými odbleskami po ligotavej tmavobronzovej pokožke. Irumine oči boli nahrubo podmaľované modročiernou farbou, na rukách a na nohách sa jej trblietali vyleštené medené kruhy, zvlnené krátke čierne vlasy sa jej rozleteli po pleciach.

Rovnomerne a hlucho zarachotili bubny. Podľa taktu pomalých úderov dievčina sa blížila k Pandionovi, mäkko stúpajúc bosými nohami. Pružným, zvieracím pohybom sa sklonila pred sošku neznámej bohyne a vystrela ruky v mučivom, vášnivom očakávaní. Očarený Pandion sledoval každý Irumin pohyb. Teraz nebol v devinej tvári ani náznak figliarstva — vážna, prísna, so zvrašteným obočím, akoby načúvala hlasu srdca. Vše zmeravela, vše sa vypäla, vystierala ruky a stávala si na prsty, akoby sa každým kúskom tela chcela vzniesť do výšky. Mladý Helén také čosi nikdy nevidel — tajomný tanec rúk splýval so zanieteným výrazom v dievčininej tvári.

Mocne zatrúbili rohy zo slonoviny. Náhly zvonivý úder zatajil Pandionovi dych — medené plechy víťazne, radostne zarinčali a prehlušili údery na bubny.

Dievčina sa prehla ako vysoká lesklá dúha. Nato sa drobné nôžky pomaly pohli po hladko udlapčenej dlážke — tanečnica sa pohybovala v kruhu nesmelo, nerozhodne, plná plachého zmätku. Keď sa vzdialila od fakieľ do polotmy, mihala sa ako ľahký, temer neviditeľný tieň.

Búrlivý rachot bubnov bol čoraz strmší, medené plechy prenikavo rinčali a pomalý tanec, poddávajúc sa zbesilým zvukom, sa jednostaj zrýchľoval.

Do taktu podľa chvejivého zvonenia medi drobčili pevné štíhle nohy, splietavali sa, zastavovali a znova sa plavne kĺzali, ledva sa dotýkajúc zeme. Plecia a vypäté prsia zostávali nehybné. Irumine ruky prosebne vystreté k soche bohyne sa pomaly vlnili.

Vytrvalé vírenie bubnov zmĺklo, zmĺkla burácajúca meď, len clivé stenanie trúb prerušilo kedy-tedy ticho, v ktorom štrngali a zvonili Irumine náramnice.

Pandiona prekvapil zvláštny pohyb svalov pod hladkou dievčininou pokožkou. Nikde nevystupovali výrazne, ale vlnili sa a prelievali ako hladina potoka a tvary Iruminho tela sa pred očami mladého sochára objavovali v neopakovateľných premenách. Bol v nich aj ladný rytmus morských diaľav, aj široký, prudký závan vetra po zlatej stepi.

Prosba, ktorú sprvoti vyjadroval každý dievčinin pohyb, ustúpila teraz veliteľskému gestu. Pandionovi sa zamarilo, že pred ním prúdi samotný plameň života v bronzových odbleskoch svetla a hrmení hudby.

V duši mladého Heléna sa znova ohlásil smäd po živote, vyrojili sa zabudnuté túžby, otvoril sa pred ním široký tajomný svet.

Trúby umĺkli. Nízke a hrozivé hrmotanie bubnov sa zlialo s prenikavými výkrikmi žien, medené plechy hrmeli ako blízka búrka, a zrazu nastalo ticho. Pandion si počul biť srdce.

Dievčina sa hodila dopredu. Bola vysilená, chvela sa, ruky jej bezvládne ovisli, kolená sa jej podlomili, ligot v očiach jej pohasol. Bôľne vykríkla a klesla pred soškou bohyne. Ani sa nepohla, len ňadrá sa jej dvíhali zrýchleným dychom. Prudký tanec prerušil výkrik žiaľu. Omámený Pandion sa strhol.

Chyžu naplnil vresk jasajúcich hlasov.

Štyri ženy, čosi nezrozumiteľne šepkajúc, odniesli Irumu hlbšie do chatrče. Starodávnu drevenú sošku v mihu odpratali. Ženy vstali vzrušené, s blčiacimi očami. Hlasno sa zhovárali a ukazovali na cudzinca. Stareny pri vchode sa rozostúpili a vpustili Kidoga a Kaviho, ktorí sa vrhli k Pandionovi a opreteky sa vypytovali. No mladý, Helén nemohol a ani nechcel hneď rozprávať, Priatelia ho odniesli domov a Pandion dlho nezaspal pod dojmom neobyčajného tanca.

Pandion sa uzdravoval. Jeho mladé telo navidomoči nadobúdalo bývalú silu.

O tri dni už bez cudzej pomoci prišiel do lovcovho domu — zažiadalo sa mu vidieť Irumu. Dievčina nebola doma, no jej otec prijal cudzinca láskavo a prívetivo, pohostil ho chutným pivom a dlho mu posunkami čosi vysvetľoval, pričom ho tľapkal po pleciach a hrudi. Mladý Helén nič nepochopil a odišiel namrzený.

Pandionovo znovunarodenie nebolo ešte úplné: hoci bol slobodný a uzdravoval sa, neopúšťala ho čudná duševná meravosť. Sám chápal, že jeho zdravie podlomili ťažké skúšky, ktorými prešiel. Otras v zápolení s nosorožcom bol nad jeho sily. No musí sa z toho dostať, musí sa vzchopiť do ďalšieho boja na ceste do vlasti! A Pandion začal cvičiť, aby sa znovu vyrovnal svojim priateľom.

Kidogo a Kavi sa už nemuseli o Pandiona strachovať. So všetkými bývalými otrokmi a väčšinou domorodcov sa vybrali na veľkú poľovačku na žirafy. Dúfali, že pritom trocha preskúmajú cestu a pre svojich hostiteľov ulovia veľa zveriny.

Pandion zatiaľ za smiechu a dobromyseľného žartovania susedov pomáhal drviť zrno na prípravu piva, aby si otužil ochabnuté svaly. Nedbal, že ho chlapi vysmievali, keď ho videli pri babskej robote. Zakrátko sa púšťal aj ďalej od dediny, ozbrojený tenkou egyptskou kopijou. Tam, v stepi, sa cvičieval v hádzaní kopije a v behu. Tešil sa, ako mu svaly každým dňom mocneli a ako ľahko ho niesli znova neúnavné nohy.

Pritom ani na chvíľu nezabudol na Irumu. Usilovne sa učil domorodej reči. Do nekonečna si opakoval neznáme spevné slová. O týždeň, vďaka dobrej pamäti, už rozumel svojim spolubesedníkom.

Už štrnásť dní nevidel Pandion Irumu a neodvážil sa ísť za ňou v otcovej neprítomnosti, lebo ešte nepoznal domáce obyčaje. Raz, keď sa vracal zo stepi, zočil postavu v belasom plášti a srdce sa mu rozbúchalo.

Zrýchlil kroky, dohonil dievčinu a zastal pred ňou s radostným úsmevom.

Nemýlil sa, bola to Iruma. Pri pohľade na devinu tvár ho pochytilo vzrušenie. S námahou vyslovujúc nezvyčajné slová, ďakoval zmätenej a rozpačitej Irume. Ale čoskoro vyčerpal zásobu domorodých slov a vzrušený prešiel do rodnej reči. No hneď sa spamätal, zmĺkol a v pomykove sa zahľadel na okraj pestrého pása na Iruminej hlave. Iruma naň hľadela huncútsky a znezrady sa rozosmiala. Aj Pandion sa usmial a potom opatrne vyriekol dávno naučenú vetu.

— Môžem prísť k tebe?

— Príď, — odvetila proste, príď zajtra na kraj lesa, keď slnko bude oproti lesu.

Natešený Pandion nevedel, čo by ešte povedal, iba vystrel k Irume obidve ruky. Belasý plášť sa rozhalil a dve drobné, no tvrdé rúčky sa dôverčivo položili do Pandionových dlaní. Nežne ich stisol. V tej chvíli si ani nespomenul na vzdialenú Tessu. Dievčine sa zachveli ruky. Jemným, no rozhodným pohybom sa vymanila Pandionovi z rúk, zakryla si tvár plášťom a chytro odišla dolu kopcom. Pandion si domyslel, že sa nepatrí ísť za ňou, len sa za ňou díval, kým nezmizla medzi chatrčami.

Prvý raz si Pandion všimol, na akom malebnom mieste leží osada: chatrče boli úhľadné, pohodlné, ulice široké.

Nevdojak si uvedomil, že sa tunajší obyvatelia líšia od obyvateľov, ktorých videl v krajine Nub, i od bedárov „vyvoleného“ Ta-Kemu. Im sa vryla do tvárí pečať pochmúrnosti a ľahostajnosti. Na ich telách, vysilených hladom a lopotou, spočívala akási pokora. Tu ľudia chodili ľahko, voľne.

Ešte aj starci boli vzpriamení.

Pandionove myšlienky prerušil svalnatý, plecnatý mládenec s čiapočkou z leopardej kože, ktorý sa pred ním odrazu vynoril. Nepriateľsky pozrel na cudzinca a panovačným pohybom sa dotkol Pandionovej hrude.

Prekvapený Helén zastal. Domorodec stál nehybne, s rukou spustenou na opasok so širokým nožom, a vyzývavo si premeriaval prišelca.

— Videl som, že dobre beháš, — ozval sa napokon. — Chceš ísť so mnou o preteky? Ja som Fulbo, prezývaný Leopardom, — dodal, akoby jeho meno vysvetlilo všetko.

Pandion sa priateľsky usmial a odvelil, že kedysi behával lepšie a k bývalej rýchlosti má ešte ďaleko. Vtedy ho Fulbo zasypal zlostným posmechom. V mladom Helénovi vzkypela krv. Netušiac, čo je príčinou Fulbovej nenávisti, pohŕdavo si založil ruky v bok a výzvu prijal. Súperi sa dohovorili, že sa stretnú ešte v ten večer, keď sa ochladí.

Pri úpätí kopca, na ktorom stála osada, sa zišli mládenci aj zopár starších, aby sa pobavili pohľadom na súperenie medzi Fulbom a cudzincom.

Fulbo ukázal na ďaleký osamelý strom, ku ktorému bolo najmenej desaťtisíc lakťov. Zvíťazí ten, kto sa prvý vráti k naznačenej čiare s konárikom odlomeným zo stromu.

Čapnutie do dlaní bolo znamením — Pandion a Fulbo vybehli. Fulbo sa triasol netrpezlivosťou a razom vyrazil dlhými skokmi. Vyzeralo to, ani čo by letel ponad zem ako vták s roztiahnutými krídlami. Mladí ho posmeľovali hlasným krikom.

Helén, ktorý sa ešte celkom nezotavil, pochopil, že mu hrozí porážka.

Ale rozhodol sa neustúpiť. Bežal tak, ako ho učil ded za chladných hodín na brieždení na úzkom páse morského pobrežia. Bežal, mierne sa kolíšuc, bez prudkých skokov a rovnomerne dýchal. Fulbo už bol ďaleko pred nim, no Helén napredoval pokojne a nepokúšal sa súpera dobehnúť. Hruď sa mu postupne rozširovala, vdychoval čoraz viac vzduchu, nohy sa mihali rýchlejšie a rýchlejšie. Diváci, ktorí naň sprvoti hľadeli súcitne, videli, že sa vzdialenosť medzi súpermi zmenšuje. Afričan sa obzrel, zlostne skríkol a uháňal ešte rýchlejšie. Ku stromu pribehol o štyristo lakťov pred Pandionom, vyskočil, odlomil konárik a hneď sa zvrtol nazad. Pandion ho minul neďaleko stromu a všimol si, že Fulbo namáhavo dychčí. Hoci aj jemu búšilo srdce oveľa rýchlejšie, ako by malo, bol si istý, že zvíťazí nad príliš popudlivým súperom, ktorý nepozná pravidlá behu. Naďalej bežal rovnomerne a len keď mu k divákom zvyšovalo nie vyše troch tisíc lakťov, prudko vyrazil. Čoskoro Fulba dohonil, no domorodec, lapajúc dych široko otvorenými ústami, predĺžil skoky a cudzinec opäť zaostal. Pandion sa nevzdal. I keď sa mu zahmlievalo pred očami a srdce mu išlo rozhodiť, znova dobehol súpera. Fulbo trielil ako slepý, nehľadel na cestu a odrazu sa potkol a spadol. Pandion ho kúsok predbehol, zastavil sa a priskočil k nemu, aby mu pomohol vstať.

Fulbo ho zlostne odsotil, tackavo vstal a hľadiac Pandionovi rovno do tváre, s námahou povedal: — Zvíťazil si… no dávaj si pozor!… Iruma…

Mladý Helén razom všetko pochopil a do radosti z víťazstva sa mu zamiešal trápny pocit, akoby sa bol vkradol niekam do cudzieho a zakázaného.

Fulbo smutne spustil hlavu a odchádzal ťažkým krokom, už sa ani nepokúšal bežať. Pandion pomaly pribehol k čiare. Čo aj ho diváci pozdravovali, neopustil ho trápny pocit.

Len čo sa Helén vrátil do prázdnej chatrče, zacnelo sa mu po Irume.

Stretnutie, dohovorené na druhý deň, zdalo sa mu príliš ďaleké.

V ten večer sa vrátili lovci. Pandionovi priatelia prišli ustatí, s bohatou korisťou, plní dojmov. Etrusk a černoch sa zaradovali, keď videli, ako sa Pandion zotavil. Kidogo žartom navrhol, aby sa pochytili za pasy, a už sa obaja váľali v prachu a tisli jeden druhého v železnom objatí. Kavi ich kopal, hromžil a pokúšal sa ich roztrhnúť.

Priatelia sa zúčastnili na spoločnej hostine vystrojenej na počesť navrátivším sa lovcom. Účastníci lovu rozgurážení pivom sa vystatovali svojimi úspechmi. Mladý Helén sedel obďaleč, nenápadne poškuľoval na lúku, kde tancovala mládež, a snažil sa uvidieť Irumu v dlhom rade chlapcov a dievčat.

Jeden z náčelníkov tackavo vstal a predniesol uvítaciu reč, ktorú sprevádzal ľahkými a peknými gestami. Pandion pochopil iba celkový zmysel reči, náčelník v nej chválil prišelcov, ľutoval, že čoskoro odídu, a navrhoval im, aby zostali, že ich prijmú do svojho kmeňa.

Hostina sa skončila neskoro v noci, keď sa lovci dosýta najedli jemného mäsa z mladých žiráf a vypili všetko pivo, čo bolo v zásobe. Cestou do chatrče Kidogo vyhlásil, že na druhý deň sa všetci bývalí otroci, ktorých zostalo dvadsaťsedem, poradia o ďalšej ceste. Kidogo stretol v lese potulných lovcov, ktorí poznali krajinu na západ od dediny a poradili mu, kade ísť. Vzdialenosť, ktorá ich delí od mora a od Kidogovej vlasti, je nesmierna, no teraz vie, že za tri mesiace sa ta dostanú, čo aj nepôjdu veľmi chytro. Či ich skúsených v boji, silných priateľstvom, môže dačo zastaviť?

Každý z dvadsiatich siedmich je za päť vojakov! Černoch hrdo vypäl prsia, zodvihol ku hviezdam usmiatu, podpitú tvár, objal Pandiona a vzrušene zakončil: — Teraz je moje srdce pokojné. Ty si vyzdravel — nuž hor sa na cestu!

Na cestu, hoci hneď zajtra!

Pandion mlčal, prvý raz cítil, že jeho želania sa odlišujú od želaní jeho priateľov. Nevedel sa pretvarovať.

Po dnešnom stretnutí pochopil, že clivotu, čo mu celý čas jatrila dušu, spôsobila láska k Irume. Na prahu slobody, po krutom živote otroka vstúpila mu do cesty dievčina v plnom rozkvete mladej krásy! Vari je to málo pre neho, čo sa len nedávno na dne hlbokej jamy chytal najmenšej nádeje na slobodu? Čo napokon potrebuje v živote, keď ho láska mocne volá zostať tu, v zlatej stepi? A tajná túžba, ktorú tajil sám pred sebou, túžba navždy zostať s Irumou, začala mu mocnieť v duši. Bojoval sám so sebou, skúmal svoju lásku k dievčine. Dôverčivá mladosť odvádzala Heléna nebadane do ríše snov, kde bolo všetko také ľahké a prosté.

Zajtra sa uvidí s Irumou, všetko jej porozpráva… a ona — aj ona ho ľúbi!

Bývalí otroci sa mali zísť na druhom konci osady. Tam aj bývali v dvoch veľkých chatrčiach. Kavi, Kidogo a Pandion bývali zvlášť v malej chatrči, ktorú im dali kvôli Pandionovej chorobe.

Pandion si v kúte ostril kopiju, no znezrady vstal a zamieril k východu.

— Kam ideš? — spýtal sa ho prekvapený Etrusk. — Nebudeš na porade?

— Prídem neskoršie, — odvetil Pandion odvracajúc sa a náhlivo odišiel.

Kavi nechápavo pozrel na Kidoga, ktorý pri vchode spracovával kus hrubej kože, aby si z nej urobil štít. Helén im nepovedal, že na okraji lesa ho čaká Iruma. Cítil, ako príchod priateľov ohrozil jeho lásku, ktorá sa v ňom práve rodila, no zriecť sa stretnutia bolo nad jeho sily. Ospravedlňoval sa tým, že priatelia mu tak či tak povedia, o čom sa dohovorili.

Keď sa priblížil k lesu, dlho vyzeral Irumu, no usmiata dievčina sa zrazu odlepila od stromu a zastala si pred neho. Mala na sebe otcov poľovnícky plášť z mäkkej sivej kôry a v ňom ju nebolo rozoznať medzi stromami.

Kývla Pandionovi, aby šiel za ňou, a náhlivo vykročila popod horu k srpovitému lesnému výbežku, ktorý vybiehal do stepi tritisíc lakťov povyše dediny. Tam zašla pod stromy. Pandion sa zvedavo obzeral — prvý raz bol v africkom lese. Predstavoval si ho inakšie — les sa ťahal ako úzka dlhá stuha v doline popri riečke, ktorá omývala osadu, a nebol širší ako dvetisíc lakťov. Bola to obrovská klenba vysokých stromov, tmistá chodba nad večne temnou riečnou úžľabinou.

Hlbšie boli stromy vyššie a na svahu, spúšťajúcom sa k vode, skláňali sa k zemi s vetvami hore prepletenými. Rovné štíhle kmene s belavou, čiernou a hnedou kôrou sa týčili dovysoka na stá lakťov ako husté stĺporadie vysokého staviska. Konáre sa splietali do celistvej klenby, cez ktorú slnko nikdy nepreniklo. Zhora padalo pochmúrne sivé svetlo a zhasínalo v hlbokých priehlbinách medzi čudnými koreňmi, čo vyzerali ako nízke múriky. Tíš, porušenú iba slabým žblnkotom vody, šero a nesmierna výška lesného stĺporadia Pandiona skľučovali. Cítil sa ako votrelec, čo sa vkradol do zakázaného tajomného srdca cudzej prírody.

Nad samou vodou boli v zelenej klenbe úzke štrbiny — tade sa z výšky rútil neprestajný vodopád zlatého ohňa. Odieval stromy do žiarivej hmly, v medzerách medzi kmeňmi sa trieštil na kolmé svetelné pásy, hasnúce postupne v lesnej hĺbke. Pandionovi zišli na um tmisté tajomné egyptské chrámy. Povrazce popínavých rastlín sa plazili zo stromu na strom voľnými kosílkami, alebo sa vo vlnitých závesoch spúšťali na zem. Pôda, vystlaná lístím a spráchnivenými zotletými konármi a plodmi, bola kyprá, mäkká, kde-tu boli po nej rozhodené iskričky pestrých kvietkov. Z kmeňov viseli dlhé pásy olúpanej kôry ako zodrané kúsky kože.

Veľké motýle sa tichučko vznášali nad zemou. Ich trepotajúce sa krídla zaujali mladého Heléna fantastickým zoskupením farieb — zamatovočiernych, kovovobelasých, červených, zlatých a striebristých.

Iruma isto kráčala pomedzi korene a zaviedla Pandiona na malú čistinku pri vode, pokrytú jemným kobercom našušoreného machu. Tam stál strom rozťatý bleskom. Z rozčesnutého tvrdého žltého dreva sa vynárali hrubé obrysy ľudskej postavy. Strom podľa všetkého uctievali — dookola viseli farbisté handričky a zuby dravcov, Zo zeme trčali tri očerneté slonie kly.

Iruma úctivo sklonila hlavu, pristúpila ku starému stromu a zavolala Pandiona.

— To je praotec nášho rodu, zrodený hromom, — povedala ticho. — Daruj mu niečo, aby nám predkovia boli milostiví.

Pandion pozrel na seba — nemal nič, čo by obetoval tomuto hrubému bohu, domnelému Iruminmu predkovi. S úsmevom rozhodil ruky, no dievčina bola neúprosná.

— Daj mu toto, — ukázala na opasok spletený zo žirafích chvostíkov, ktorý mu nedávno urobil Kidogo ako pamiatku na poľovačku.

Mladý Helén poslušne odviazal pásik kože a podal ho dievčine. Iruma zhodila plášť. Nemala náramnice ani náhrdelník, bola iba v širokom koženom páse, šikmo spadajúcom na ľavý bok.

Dievčina si stala na prsty, načiahla sa k zárezu pri hlave modly a pripevnila tam Pandionov dar. Nižšie zavesila kúsok pestrej leopardej kože a zväzok tmavočervených bobuliek, podobných korálkom. Potom vysypala modle k nohám za hrsť prosa a spokojne odstúpila. Oprela sa chrbtom o nevysoký strom so záplavou červených kvetov a zahľadela sa na Pandiona. Zdalo sa, že nad hlavou jej horia červené lampáše. Na bronzovej pokožke jej ihrali slnečné lúče.

Pandion stál a mlčky sa kochal pohľadom na dievčinu. Jej krása sa mu videla posvätná v tíšine obrovského lesa — chrámu neznámych bohov, takých odlišných od veselých nebešťanov jeho detstva. Dušu mu zrazu zaplnila jasná, pokojná radosť — znova bol umelcom, znova sa v ňom prebudili bývalé túžby.

No znenazdajky sa mu z hlbín pamäti vynorila neobyčajne jasná vidina.

Tam, v nesmierne ďalekej vlasti, pri šumení borovíc a mora, práve tak stála Tessa pritisnutá ku stromu, v dávnych, nenávratných dňoch…

Iruma si založila ruky za hlavu, mierne sa prehla v štíhlom páse a slabo si vzdychla. Zmätený Pandion zaspätkoval — Iruma stála tak, ako chcel kedysi zobraziť Tessu.

Pred Pandionom ožila minulosť, s novou silou vzplanula túžba po Aeneade. Na cestu, v ústrety novým bojom, preč od Irumy!…

Pandiona trápili tieto dvojaké túžby, predtým vždy také jasné. Tu ho s nezadržateľnou silou vábil život horúci ako africké slnko, mladý ako step rozkvitnutá po dažďoch, mohutný ako široký riečny prúd. Tam boli jeho jasné sny o veľkom umení. Ale či tu nestojí pred ním stelesnená krása, blízka, radostná? Hoci Iruma a Tessa boli veľmi rozdielne, jednako v obidvoch žila taká istá pravá krása.

Pandionov nepokoj prešiel aj na dievčinu. Pristúpila k nemu a spevné slová domorodej reči narušili lesnú tíšinu.

— Ty si náš, zlatooký, tancovala som tanec veľkej bohyne, praotec prijal tvoje dary… — Irumin hlas stíchol, dlhé mihalnice jej zakryli oči. Dievčina tuho objala Pandiona okolo hrdla a pritisla sa k nemu.

Pandionovi sa zatmilo v očiach a len zúfalým úsilím sa vyslobodil Irume z objatia. Dievčina zodvihla hlavu. Detsky pootvorila pery.

— Ty tu nechceš zostať? Odídeš so svojimi priateľmi? — spýtala sa začudovane a Pandion sa zahanbil.

Nežne si ju privinul a hľadajúc vhodné slová z tých, ktoré sa bol naučil z reči jej ľudu, snažil sa jej vysvetliť svoju veľkú túžbu po vlasti, po Tesse.

Iruma zaklonila hlavu, jej pohľad sa ponoril do zlatistého svitu Pandionových očú a slabo sa usmiala. Potom začala rozprávať a v jej slovách bola taká istá neha a jemná láska, ktorá Pandiona opájala z Tessiných úst.

— Áno, ak tu nemôžeš žiť, odíď. — Pri poslednom slove sa jej zachvel hlas. — No ak si si obľúbil mňa a môj ľud, zostaň, zlatooký! Porozmýšľaj, rozhodni sa, príď, budem čakať!

Dievčina sa vzpriamila a hrdo kývla hlavou. Práve takú vážnu a prísnu ju videl Pandion pri tanci. Chvíľu stál pred ňou, potom zrazu sa rozhodol a vystrel k nej ruky. No deva zmizla medzi stromami a rozplynula sa v temrave lesnej húšťavy.

Irumin odchod doľahol na Pandiona ako ťažká strata. Dlho stál v chmúrnom lese a len po hodnej chvíli sa pustil voslep cez zlatistú hmlu na čistinku. Bojoval s túžbou rozbehnúť sa za Irumou, vyhľadať ju, povedať jej, že ju ľúbi, že zostane s ňou.

Iruma, len čo zmizla za stromami, rozbehla sa, ľahko preskakovala korene, preťahovala sa pomedzi liany. Bežala, pokým vládala. Napokon zadychčaná zastala na brehu tichej zátočiny. Ostré svetlo ju oslepilo, po lesnej tôni a chlade zaplavila jej telo páľava.

Dievčina sa clivo poobzerala, cez slzy uvidela na vodnej hladine svoj obraz a nevoľky sa celá uzerala v tom veľkom zrkadle — Áno, je krásna.

Ale krása doista nie je všetko, keď cudzinec, zlatooký, odvážny, smelý, dobrý a nežný, chce od nej odísť.

Vidno, že mu ešte dačo chýba.

Ale čo?

Slnko zapadalo za kopcovitou stepou. Na prahu chatrče, kde sedel Kidogo a Kavi, ležal šikmý belasý tieň.

Z toho, ako sa priatelia nepokojne pomrvili, Pandion vycítil, že ho už dávno čakajú. Mladý Helén pristúpil k priateľom so sklopenými očami.

Kavi slávnostný a drsný vstal a položil Pandionovi ruku na plece.

— Chceme sa s tebou pozhovárať. Neprišiel si na poradu, no všetko je rozhodnuté — zajtra odchodíme...

Pandion sa prekvapene stihol. Priveľa sa toho prihodilo za posledné tri dni, ale jednako sa nenazdal, že priatelia sa tak poponáhľajú. Aj on by sa tak náhlil, nebyť ... nebyť Irumy!

V očiach svojich druhov videl, že ho odsudzujú. Treba sa rozhodnúť, tá myšlienka ho dávno zhrýzala, ale vždy ju odháňal v márnej nádeji, že všetko sa dajako urovná. Teraz už nemožno váhať. Akoby mu voľáky múr znova zahatal cestu k radostnému svetu slobody, k tej slobode, ktorá v skutočnosti žila iba v jeho snoch.

Musí sa rozhodnúť, či zostane tu s Irumou, či odíde s priateľmi a navždy ju stratí. Ak zostane tu — tiež to bude navždy. Iba spoločným úsilím dvadsiatich siedmich chlapov, odhodlaných pre návrat do vlasti na všetko, aj na istú smrť, možno prekonať diaľku, ktorou ich krajina drží v zajatí. Ak zostane, navždy stratí vlasť, more, Tessu — všetko, čo ho posmeľovalo a pomohlo mu dostať sa až sem.

Dokáže tu žiť, splynúť s týmto prívetivým, ale predsa cudzím životom, keď s ním nebudú verní druhovia, osvedčení i v biede, a ich priateľstvo, o ktoré sa nevedomky opieral cez celý čas? Aj bez dlhého uvažovania, celým srdcom vycítil jasnú odpoveď.

A nebude to zrada, keď opustí priateľov, ktorí ho zachránili a opatrovali, kým nevyzdravel?

Nie, musí ísť s nimi a nechať tu polovicu srdca!

Helénova vôľa nevydržala skúšku. Priateľov, ktorí s obavami pozorovali jeho duševný zápas, chytil za ruky a modlikal, aby ešte neodchádzali.

Teraz, keď sú slobodní, čo na tom záleží, ak tu ešte začas zostanú, dobre si oddýchnu pred cestou; lepšie poznajú neznámu krajinu.

Kidogo zaváhal — veľmi ľúbil mladého Helena. Etrusk sa zachmúril ešte väčšmi.

— Poďme dnu, tu sú cudzie oči a uši, — Kavi posotil Pandiona do tmavej chatrče, vyšiel a vrátil sa s uhlíkom. Zapálil malú fakľu. Videlo sa mu, že pri svetle ľahšie presvedčí zmäteného druha.

— Čomu sa úfaš, ak tu ešte zostaneme? — pýtal sa prísne a jeho slová sa zarezávali Pandionovi do duše. — Či potom jednako len neodídeš? Alebo ju chceš vziať so sebou?

Nie, Pandionovi ani na um neprišlo, že by sa Iruma vybrala s nimi na ďalekú cestu, a zavrtel hlavou.

— Potom ti nerozumiem, — povedal drsne Etrusk. — Či aj iní si tu nenašli devy po vôli? Na porade žiaden nezaváhal, čo si vybrať — či ženu alebo vlasť, nikto nepomyslel, aby tu zostal. Irumin otec sa nazdáva, že nepôjdeš s nami. Zapáčil si sa mu, chýr o tvojej chrabrosti sa rozletel medzi všetkých. Riekol mi, že ťa vďačne prijme do domu. Naozaj nás opustíš a pre dievča zabudneš na vlasť?

Pandion sklonil hlavu. Nemal čo odvetiť, nevedel by Etruskovi vysvetliť, v čom sa mýli. Ako mu povedať, že sa neoddal iba vášni? Ako vyjadriť, čo ho pútalo k Irume ako umelca? A na druhej strane — tvrdá pravda v Etruskových slovách ho škrela — zabudol, že cudzí ľud má svoje zákony a obyčaje. Keby tu zostal, musel by byť lovcom, musel by spojiť svoj osud s osudom tohto ľudu. Tak by nevyhnutne zaplatil za šťastie s Irumou… Ale veď tu mu je blízka iba Iruma. Pokojné a horúce priestory zlatej stepi sa vôbec neponášali na rodné, morské šíravy, šumivé, večne pohyblivé. A deva bola časťou sveta, v ktorom sa vždy cítil len ako dočasný hosť… A tam, v diaľke, mu ako maják svietila vlasť. Ak ten zhasne, dokáže bez neho žiť?

Etrusk sa na chvíľu odmlčal, aby Pandion mal kedy si rozmyslieť, a pokračoval.

— Dobre, staneš sa jej mužom a čoskoro ju zanecháš. A nazdáš sa, že jej ľud nás prepustí v pokoji a pomôže nám? Urazíš ich pohostinstvo. Trest, ktorý si zaslúžiš, postihne nás všetkých… A potom, myslíš si, že aj ostatní pristanú čakať? Nepristanú a ja budem pri nich!

Etrusk zmĺkol a akoby sa zahanbil za kruté slová, smutne doložil: — Srdce ma bolí, lebo keď prídem k moru, nebudem mať priateľa, čo sa rozumie lodiam. Môj Remd zahynul — všetky nádeje som vkladal do teba — ty si sa plavil po mori, učil sa u Feničanov… — Kavi zvesil hlavu a stíchol.

Kidogo sa hodil k Pandionovi a zavesil mu na hrdlo miešok na dlhom remienku.

— Chránil som ho, pokým si bol chorý, — povedal černoch. — Je to tvoj morský amulet… Pomohol ti zvíťaziť nad nosorožcom, pomôže nám všetkým dostať sa k moru, ak pôjdeš s nami…

Pandion si spomenul na kameň, čo mu bol daroval Jachmos. Celkom zabudol na ten žiarivý symbol mora, tak ako zabudol na veľa iného.

Zhlboka si vzdychal. V tej chvíli vošiel do chatrče vysoký chlap s veľkou kopijou v ruke. Bol to Irumin otec. Nenútene si sadol na zem, skrížil nohy, priateľsky sa usmial na Pandiona a obrátil sa k Etruskovi.

— Prišiel som za tebou, — začal náhlivo. — Povedal si, že o jedno slnko sa vyberiete na cestu do vlasti.

Kavi prikývol, no mlčal a čakal, čo bude ďalej. Pandion nepokojne hľadel na Iruminho otca, ktorý sa správal prosto a veľmi dôstojne.

— Cesta je ďaleká, na človeka striehne v stepi aj v lese veľa zveri, — pokračoval lovec. — Máte zlé zbrane. Zapamätaj si, cudzinec: so zvieratami sa nemožno biť ako s ľuďmi. Meč, šíp a nôž sú dobré proti človekovi, ale proti zveri je najlepšia — táto kopija. Iba kopija zadrží mocné zviera, zastaví ho, zďaleka mu trafí do srdca. Vaše zbrane sú nesúce do našej stepi, — lovec opovržlivo ukázal na tenkú egyptskú kopiju s malým medeným hrotom, opretú o stenu. — Takéto vám treba! — Položil Kavimu na kolená zbraň, ktorú priniesol, a stiahol z nej dlhé kožené puzdro.

Ťažká kopija bola vyše štyroch lakťov dlhá, hrubá zo dva palce, z tvrdého, pevného dreva, lesklého ako kosť. V strede bola hrubšia, obtiahnutá tenkou drsnou kožou z hyeny. Namiesto hrotu bolo na nej lakeť dlhé a tri palce široké ostrie zo svetlého tvrdého kovu — vzácneho a drahého železa.

Kavi zádumčivo prešiel prstom po nabrúsenom ostrí, poťažkal kopiju v ruke a s povzdychom ju vrátil lovcovi. Domorodec spozoroval, ako zbraň zapôsobila na Etruska, usmial sa a obozretne riekol: — Zhotoviť takúto kopiju dá veľa roboty. Kov na ňu ťaží susedný kmeň a predáva ho draho. Zato ťa kopija neraz zachráni pred smrťou…

Kavi netušil, čo lovec sleduje, preto mlčal.

— Priniesli ste si z Ta-Kemu mocné luky, — pokračoval lovec. — My také nevieme robiť a chceli by sme ich vymeniť za kopije. Náčelníci súhlasia, aby sme vám za každý luk dali dve kopije, a kopije, ako som už povedal, vám budú osožnejšie.

Kavi spýtavo pozrel na Kidoga. Černoch prikývol.

— V stepi je veľa zveri a šípy nebudeme potrebovať, — vysvetľoval Kidogo. — A v lesoch bude horšie. Šesť kopijí namiesto troch lukov bude väčšou zábezpekou.

Kavi chvíľu rozmýšľal, potom súhlasil s výmenou a dal sa jednať. No lovec nástojil na svojom, dokazoval, že ich zbraň je veľmi cenná. Nikdy by nevymenil za luk dve kopije, keby nechceli zvedieť, ako sa robia egyptské luky.

— Dobre, — prikývol Etrusk. — Keby nás nečakala taká dlhá cesta, dali by sme vám naše luky do daru za pohostinstvo. Pristávame na podmienky — zajtra dostaneš luky.

Lovec zažiaril, ťapol si s Kavim do dlane, zodvihol kopiju, zadíval sa na červený odblesk fakle na ostrí a natiahol naň puzdro ozdobené farbistými kúsočkami kože.

Etrusk načiahol ruku, ale lovec mu zbraň nedal.

— Zajtra dostaneš šesť takých istých. Túto, — Irumin otec sa na chvíľu odmlčal, — darujem tvojmu zlatookému priateľovi. Puzdro ušila Iruma, Pozri, aké je utešené! — Lovec podával kopiju mladému Helénovi, ktorý dar prijal váhavo…

— Ty s nimi nejdeš, — Irumin otec ukázal na Etruska a černocha, — no dobrá kopija je pre lovca to najdôležitejšie a ja chcem, aby si preslávil náš rod, keď sa staneš mojím synom.

Kidogo a Kavi upreli oči na priateľa, Kidogo zovrel päsť, až mu kosti zaprašťali. Nadišiel rozhodný okamih.

Pandion obledol a prudkým pohybom vrátil lovcovi kopiju.

— Ty odmietaš, ako tomu rozumieť? — zvolal prekvapený domorodec.

— Odchádzam s priateľmi, — namáhavo vyriekol Helén.

Irumin otec stál meravo a mĺkvo hľadel na Pandiona. Potom mu zlostne šmaril kopiju pod nohy.

— Nech je tak, ale viacej na moju dcéru nepozri! Ešte dnes ju pošlem stadeto!

Pandion sa zahľadel na lovca široko otvorenými očami. Hlboký žiaľ mu strhal mužné črty, a to lovca trochu obmäkčilo.

— Mal si dosť odvahy rozhodnúť sa, kým nebolo neskoro, to je dobre, — povedal. — No keď mieniš odísť, odíď čím prv!

Ešte raz si premeral Pandiona od hlavy, po päty a vydal akýsi neurčitý zvuk. Na prahu sa obzrel na Kaviho.

— Čo som povedal, platí, — riekol tvrdo a zmizol v tme.

Keď černoch uvidel, ako sa Pandionovi ligocú oči, zrozpačitel a cítil, že priateľ o nich nestojí. Helén sa zahľadel do diaľky, akoby tam hľadal, čo má robiť. Potom sa zvalil na lôžko a zakryl si tvár rukami.

Kavi zapálil novú fakľu, nechcel nechať Pandiona samého s jeho myšlienkami potme. Etrusk a černoch sa utiahli do kúta. Nezhovárali sa, iba kedy-tedy nepokojne pozreli na priateľa, ktorému nemohli nijako pomôcť.

Pomaly nadišla noc. Pandion sa pohol, vyskočil, načúval a vyrútil sa z chatrče. No Etruskove široké plecia mu zastali cestu. Helén narazil na jeho skrížené ruky a napajedene zmrštil obočie.

— Pusť! — riekol netrpezlivo. — Nemôžem ináč, musím sa rozlúčiť s Irumou, ak ju ešte kamsi neposlali.

— Spamätaj sa! — odvetil Kavi. — Zahubíš seba i nás všetkých.

Pandion mlčal a pokúšal sa Etruska odtisnúť. No Kavi stál pevne.

— Rozhodol si sa, nuž prestaň, nehnevaj jej otca, — prehováral Kavi priateľa. — Uvedom si, čo z toho môže byť.

Mladý Helén odsotil Kaviho, no aj jemu sa ušiel úder do pŕs a zaspätkoval. Keď černoch videl, ako sa priatelia sácajú, priskočil k nim, no v pomykove nevedel, čo robiť. Pandion stisol zuby, v očiach sa mu nedobre zablyslo a hodil sa na Kaviho. Etrusk chytro vytiahol nôž, obrátil ho črienkou k Pandionovi a hnevlivo skríkol: — Na, bodni!

Pandion zmeravel.

Etrusk vypäl hruď, ľavú ruku si položil na srdce a pravou podával Pandionovi nôž.

— Chytro bodni, sem! Živý ťa aj tak nepustím! Zabi ma, a potom choď!

— zúrivo kričal.

Pandion prvý raz videl chmúrneho a múdreho priateľa takéhoto. Ustúpil, bezmocne zastenal a tackal sa k svojmu lôžku, zvalil sa naň a obrátil sa im chrbtom.

Kavi, ťažko dýchajúc, si utrel pot z čela a zastrčil nôž za pás.

— Musíme ho strážiť celú noc a odísť čím prv, — povedal prestrašenému Kidogovi. — Na svitaní povieš ostatným, aby sa vychystali.

Pandion jasne počul Etruskove slová, ktoré znamenali, že sa mu nepodarí uvidieť Irumu. Dusil sa, akoby sa naň navalila strašná ťarcha.

Bojoval sám so sebou, napínal všetku svoju vôľu a búrlivé, temer šialené zúfalstvo sa pomaly menilo na tichý žiaľ.

A znova africká step roztvorila horúce diaľky pred dvadsiatimi siedmimi tvrdohlavcami, ktorí sa rozhodli vrátiť do vlasti stoj čo stoj.

Teraz, po dažďoch sa hrubá tráva s veľkými hnedými klasmi^[85] výšila na dvanásť lakťov a v jej dusnej húšťave mizli aj obrovské slony. Kidogo Pandionovi vysvetlil, prečo sa museli ponáhľať. Zakrátko sa skončí obdobie dažďov, step začne horieť a zmení sa na mŕtvu rovinu zasypanú popolom, kde len ťažko nájsť nejakú obživu.

Pandion mlčky súhlasil. Jeho smútok bol ešte pričerstvý. No medzi priateľmi, ktorým za toľko vďačil, sa obnovili priateľské putá, opäť v ňom rástlo úsilie ísť vpred a bojovať a mocnela túžba čím prv sa vrátiť do Aeneady.

A hoci sa mu cnelo za Irumou, cítil, že len teraz sa stáva takým, akým býval — jasným a priamym človekom, ktorý nebojácne kráča vytýčenou cestou. Znova v ňom ožila lačná vnímavosť umelca k tvarom a farbám prírody, znova v ňom rástlo želanie tvoriť.

Dvadsaťsedem mocných chlapov bolo ozbrojených kopijami, oštepmi, nožmi a niekoľkými štítmi. Bývalí otroci, ktorí zakúsili toľko strasti a bojov, boli silní a nemuseli sa báť nespočetných zvierat.

Cesta vo vysokej tráve bola veľmi nebezpečná. Voľky-nevoľky museli ísť husím pochodom a predierať sa cez úzke chodby zvieracích chodníkov.

Hodiny a hodiny videli pred sebou iba chrbát svojho druha, ktorý išiel vpredu. A spoza vysokých šuštiacich stien sprava i zľava hrozilo každú chvíľu nebezpečenstvo — hocikedy sa mohli steblá rozhrnúť a prepustiť zakrádajúceho sa leva, rozzúreného nosorožca alebo ozrutné telisko zlostného slona-samotára. Tráva skupinu rozdeľovala a najhoršie bolo posledným: na nich sa mohlo vyvŕšiť zviera, ktoré vyplašili prední chodci.

Ráno bývala na tráve studená rosa, nad zmáčanými ľuďmi sa vznášal jagavý poprašok vodných kropají. Za dennej spary rosa zmizla bezo stopy, hrdlo dráždil suchý peľ, čo sa sypal zhora zo stebiel, v tesných priechodoch sa nedalo dýchať.

Na tretí deň napadol leopard odvážneho Líbyjca Takela, ktorý kráčal vzadu. Šťastnou náhodou šuhaj vyviazol iba s niekoľkými uškrabnutiami.

Deň nato vyskočil na Pandiona z trávy obrovský tmavohrivý lev. Kopija Iruminho otca dravca zadržala a Helénov čierny sused zodvihol štít, ktorý prekvapený Pandion pustil na zem, a zaútočil na leva odzadu. Zviera sa obrátilo proti novému nepriateľovi a padlo preklaté troma kopijami. Kidogo pribehol, ledva lapajúc dych od vzrušenia, keď už bolo po všetkom a bojovníci stierali z kopijí rýchlo hnednúcu krv. Dravec ležal na zemi a ledva ho bolo rozoznať od brnavej, udlapčanej trávy. Všetci chlapi sa s krikom zbehli a dokazovali dvom územčistým černochom — Dchlomovi a Mpofovi, ktorí s Kidogom viedli oddiel — že napokon predsa len niekoho z nich zmárnia dravce. Túto rovinu s vysokou trávou musia obísť. Vodcom ani na um nezišlo odporovať. Oddiel sa zvrtol na juh a v podvečer sa priblížil k dlhému pásu lesa, čo sa tiahol na juhozápad, kam práve mierili.

Pandion už poznal takýto les — zelenú klenutú chodbu nad úzkou stepnou riečkou. Lesy pretínali step krížom-krážom pozdĺž korýt riek a potokov.

Pútnici mali šťastie — pod zelenou klenbou neboli tŕnisté húšťavy, liany sa nesplietali v nepreniknuteľné závesy. Oddiel rezkejšie vykročil úzkym lesným pruhom, vyhýbajúc obrovským koreňom. Šelest trávy na úpeku oslnivého dňa vystriedala hlboká tíš a chladivé šero. Les sa rozprestieral neďaleko — šli ním deň za dňom a len zriedkavo vychádzali do stepi za zverou alebo na kraji hory vyliezli na strom, aby si overili smer.

Hoci cesta tade bola ľahšia a menej nebezpečná, Pandiona gniavila tíšina a temrava v tajomnom lese. Mladý Helén sa vracal k spomienkam na stretnutie s Irumou. Bola to preň ťažká strata, smútok mu zahalil celý svet do sivého mraku. Neznáma budúcnosť bola práve taká chmúrna, mlčanlivá ako les, ktorým kráčali.

Pandionovi sa videlo, že temná cesta, pri ktorej sa otupne striedajú chodby z obrovských kmeňov, šero, slnečné škvrny, výmole a vyvýšeniny, nemá konca kraja. Viedla do neznámej diaľky, stále hlbšie do srdca cudzej a podivnej zeme, kde bolo všetko neznáme a len kruh ostražitých druhov ho chráni pred istou smrťou.

More, po ktorom tak túžil a ku ktorému — ako sa nazdal — poľahky dôjde, teraz sa nesmierne vzdialilo a cestu k nemu zahatávali tisíce prekážok, mesiace ťažkého putovania… More ho odtrhlo od Irumy a samo ostalo nedostižné…

Na konci lesa sa pred pútnikmi objavil obrovský močiar. Pretínal im cestu od jedného konca horizontu po druhý a ťahal sa ďaleko dopredu, zahalený zelenkastým oparom, za rána opásaný bielym rúchom hmiel. Nad morom tŕstia lietali v neveľkých kŕdľoch biele volavky.

Kavi, Pandion a Líbyjci zarazene pozerali na sýtozelenú húšťavu močaristého porastu, medzi ktorým sa ligotali na slnku okienka vody. No sprievodcovia si vymieňali spokojné pohľady a usmievali sa: šli správnou cestou, dva týždne namáhavého pochodu neboli daromné.

Na druhý deň oddiel pozväzoval plte z neobyčajne ľahkého pórovitého tŕstia^[86], ktorého kolienkaté steblá boli desať lakťov dlhé. Na pltiach sa plavili pozdĺž porastov metlicového papyrusu a prepletali sa pomedzi červenohnedé hŕby suchého, polámaného tŕstia a plávajúce ostrovy trávy.

Na každej plti dvaja-traja chlapi udržiavali rovnováhu dlhými tyčami, ktoré sa zabárali do ílovitého dna.

Tmavá, zapáchajúca voda bola ako hustý olej. Spod tyčí vystupovali v bublinách plyny, pozdĺž zelených stien sa penila hrdzavá pleseň. Kam oko dovidelo, nebolo kúsočka súše. Vlhká spara vysiľovala ľudí zaliatych potom, zhora nemilosrdne pieklo slnko. Na večer napádali chlapov milióny mušiek v hustých mračnách. Na šťastie našli suchý pahrbok, kde nakládli čadivú vatru. Ešte lepšie im bolo za vetra, ktorý rozháňal mrákavy hmyzu a umožnil im vyspať sa po úmorných dňoch a nociach. Vietor ohýbal tŕstie, vlna za vlnou bežala po oceáne zelene.

V zatuchnutej vode a v hnijúcich húštinách sa skrývalo nesmierne množstvo plazov. Obrovské krokodíly sa v stovkách zhromažďovali na plytčinách, alebo nazízali spoza zelených stien, napoly skryte tratím. Po nociach netvory revali — ich hluchý dunivý rev naháňal ľuďom poverčivý strach. V krokodílom reve nebola zúrivosť ani hrozba — v prerývaných nízkych zvukoch, ktoré sa niesli nocou nad stojatou vodou, sa tajilo čosi bezcitného, studeného.

Cestovatelia naďabili na plytký záliv, posiaty podmytými kužeľovitými kopčekmi hliny. Hnedá voda neznesiteľne zapáchala, kopčeky pokrývala biela kôra vtáčieho trusu. Černosi vysvetlili, že tu hniezdia veľké, dlhonohé ružové vtáky^[87]; ktorým sa v inom ročnom období močiar priam hmýri.

Z nezdravej vody a škodlivých výparov ochorelo niekoľko chlapov, zväčša Líbyjcov. Chorých vyčerpávala strašná triaška a nevšímavo ležali na pltiach pri nohách svojich druhov.

Na piaty deň sa z močiara čoraz častejšie vynárala čistá hladina, z ktorej trčali vrchovce stromov. Pandion sa prekvapene pýtal Kidoga, čo to znamená. Čierny priateľ mu s širokým úsmevom prezradil, že čoskoro sa ich útrapy skončia.

— Tu, — povedal černoch a ponoril tyč do hlbokej vody, — v období sucha zem horí páľou; a toto je záplava od dažďov.

— Aká je to rieka? — vyzvedal sa Pandion ďalej.

— Tu nie je jedna rieka, ale dve^[88], a medzi nimi je reťaz močiarov, — vysvetľoval černoch. — Za sucha rieky takmer vyschnú.

Kidogo — ako vždy v poslednom čase — mal pravdu. Čoskoro sa začali plte zadŕhať o ílovité dno. Tam rástla zvláštna tráva so striebristobielymi klasmi, takže zďaleka sa zdalo, že step, ktorá sa ligotala v slnečných lúčoch, je pokračovaním vodnej hladiny. Pútnici, brodiac sa po pás v bahne, krikom rozháňali krokodíly a s pocitom uľahčenia vstupovali na pevnú, horúcu pôdu. Vítal ich svieži, suchý vietor a rozháňal ťažké výpary slatín. Oddiel došiel k návršiu, kde rástli kriaky so širokými sivozelenými listami, plné oranžových plodov veľkých ani vajce.

Natrafili na čistú vodu a rozhodli sa tu zastaviť. Okolo tábora postavili vysoký tŕňový plot. Černosi nazbierali hŕbu oranžových plodov, ktoré boli veľmi chutné a jemné, podonášali aj akési lístia a šťavou z neho začali liečiť priateľov postihnutých zimnicou. Zdraví sa do vôle vyspali. Boľačky, čo im na vreli, keď ich uštipol vodný hmyz, sa chytro hojili. Nepršalo niekoľko dní! Rána boli veľmi chladné a černosi sa triasli zimou.

Zakrátko sa všetci pobrali ďalej.

Dvadsaťpäť dní išli stepou. Bolo ich už len devätnásť — ôsmi sa po prechode cez močiare oddelili a zamierili na sever k rodným miestam, vzdialeným na desať dní pochodu. Darmo pozývali ostatných — tvrdohlavci neustúpili — chceli dôjsť až k moru.

Sivá clona zahalila belasú oblohu, z ktorej sa prv liala oslnivá žiara, V noci často zatiahli nebo mračná, strašná hrmavica sa neprestajne hnala nad stepou, no jediný blesk nepreťal zamatovo čiernu tmu, jedinká kvapka nespadla na zem rozpukanú od horúčavy.

Po stepi boli roztrúsené malé kopčeky — končisté kužele alebo až desať lakťov vysoké veže s ohnutými vrcholkami. Dnu v kopcoch z hliny tvrdej ani tehla žilo mnoho veľkého hmyzu, podobného mravcom, s nebezpečnými hryzadlami. Pandion si už zvykol na množstvo zveri: neprekvapili ho žirafy, ani stáda s päťsto slonmi. Teraz uvidel čriedu zvláštnych čierno-bielo pásikavých zvierat. Ponášali sa na aeneadské kone, ale boli menšie, s tenkými nohami, mali širší chrbát, prehnutý v krížoch, ladne vykrojený horný pysk, krátku hrivu a chvost. Pandion s úľubou hľadel na nich, keď sa v čriede objavili pri napájadlách. Rojčil o tom, ako by chytil také pásikavé kone a vycvičil ich v jazde. No keď sa s tým zveril Kidogo vi a ostatným černochom, dlho a hlasno sa mu smiali. Černosi vysvetlili mladému Helénovi, že pásikavé zvieratá sú silné, zlé a neskrotné; a keby sa ho aj podarilo chytiť niekoľko krotkejších, tie dve desiatky, koľko im treba, by nelapili ani za desať rokov.

Druhé sklamanie zažil Pandion pri stretnutí s byvolmi. Zbadal mocných tmavosivých býkov so širokými, zahnutými rohmi a prikrádal sa k najbližšiemu, aby ho zložil kopijou. No Kidogo sa navalil na šuhaja celým telom a pritisol ho k zemi. Černoch presviedčal priateľa, že tieto býky sú vari najnebezpečnejšie zvieratá v južnej krajine, že poľovať na ne možno iba s lukmi alebo vrhacími kopijami, ináč je smrť istá. Pandion počúvol priateľa a utiahol sa do kriakov ako ostatní, no nepochopil Kidogov strach pred týmito zvieratami — jemu sa nosorožec alebo slon videli oveľa strašnejší.

Cestu im často pretínali skalnaté hradby, reťaze vrchov alebo skupiny zvetraných útesov. V takých miestach vídali odporné opice so psími hlavami^[89]. Keď sa otroci približovali, opice sa zhŕkli na skalách alebo pod stromami, smelo si ich obzerali a bezočivo sa vyškierali. Pandion len s odporom hľadel na ich holé psie papule s belasými napuchnutými lícami, olemovanými hustou ježatou srsťou, na ich vrtiace sa zadky s červenými mozoľnatými lysinami. Opice boli nebezpečné. Raz Kavimu zastali cestu tri opice a správali sa tak bezočivo, že sa Etrusk nezdržal a kopijou udrel jedno zo zvierat. Pri úpätí brala sa strhla vážna bitka. Pútnici boli radi, že sa im podarilo zutekať a vyviaznuť bez nehody.

Na dvadsiaty piaty deň cesty po krajine mierne stúpajúcej objavil sa na horizonte tmavý pás. Kidogo radostne vykríkol a ukazoval dopredu. Tam sa začínali hlboké hory — posledná prekážka, ktorú im prichodilo prekonať. Za zalesnenými vrchmi ležalo vytúžené more — istá cesta k domovu.

Na poludnie prišiel oddiel k palmovému háju. Pandion obdivoval zvláštny háj. Prv v stepi nevidel také vysoké štíhle stromy, podobné na datľové palmy, ktoré poznal z Egypta. Každý kmeň akoby vyrastal rovno zo stredu modročiernej hviezdicovej tône, ktorú vrhal vrchovec. Suchá pôda medzi čiernymi hviezdami tieňov vyzerala ako do biela rozžeravený kov. Podľa neobyčajných tieňov Pandion usúdil, že im poludňajšie slnko stojí priamo nad hlavou. Povedal to Kavimu. Etrusk iba nechápavo mykol plecami, no Kidogo im vysvetlil, že je to naozaj tak. Čím ďalej na juh, tým vyššie stúpa slnko a nikto nevie prečo. Starci vravia, že — ako počuli — ďaleko na juhu slnko opäť klesá.

Helén nemal kedy dlho hútať nad záhadou — všetci, zmorení páľavou, ponáhľali sa k vode. Pri oddychu Kidogo prehlásil, že navečer dorazia k lesu a potom ich cesta povedie cez lesy a hory, ktoré sa rozprestierajú ďaleko až na okraj pevniny.

— Tam, — černoch ukázal napravo, — i tam, — ukázal naľavo, — sú veľké rieky, no nemôžeme po nich plávať. Pravá^[90] sa obracia na sever k veľkému sladkému moru pri okraji severných pustatín. Ľavá^[91] prudko zahýna na juh a zaviedla by nás celkom inde, ako chceme. Okrem toho popri riekach žijú mocné kmene, ktoré jedia ľudské mäso a všetkých nás zahubia. Musíme ísť rovno na juhozápad, ako letiaci šíp, medzi dvoma riekami. Tmavé lesy sú pusté a bezpečné a na horách nikto nežije zo strachu pred strašnými búrkami a temnými húšťavami. Zveriny je tam málo, ale nás nie je veľa — dáko sa uživíme lovom a plodmi.

Pandion, Kavi a Líbyjci s obavami pozerali na tmavý les, ktorý sa objavil pred nimi, a zmocnil sa ich čudný nepokoj.

V zajatí lesov

Medzi hustými kríkmi sa týčili čudné stromy. Ich tenké kmene s vypuklými priečnymi hranami sa končili plochými vejármi krátkych konárov s veľkým lístím a nad nimi trčali dlhé rovné výrastky podobné zeleným mečom, z desať lakťov dlhé. Štyri takéto stromy, po dva z každej strany, stáli ako stráž pred vchodom do lesa a hrozivo dvíhali meče k bledému nebu. Oddiel prešiel pomedzi ne, predierajúc sa tŕnistým krovím. Z krov sa vyrútil veličizný diviak so zahnutými trhákmi, s hnusnou hrboľatou hlavou; nespokojne zagrúlil na ľudí a zmizol…

Keď šli prvý deň cesty cez les, Kavi stratil papek so štyridsiatimi deviatimi zárezmi, ktoré označovali, koľko dní sú na ceste, a pútnici prestali rátať čas. Mladému Helénovi do pamäti sa navždy vryl jednotvárny, nekonečný les.

Oddiel išiel mlčky. Ak niekto prehovoril, hlas sa dunivo rozliehal pod nepreniknuteľnou zelenou klenbou. V šírych priestoroch zlatej stepi nikdy sa necítili takí malí a stratení v hlbinách cudzej zeme. Obrovské šnúry popínavých rastlín, neraz hrubé ako ľudské telo, špirálovite obkrúcali hladké kmene, v korunách sa splietali do hustej siete a viseli dolu ako riasené závesy alebo jednotlivé široké stuhy. Konáre sa rozvetvovali vysoko-vysoko nad hlavami chodcov, kmene sa rozplývali v sivom súmraku. Často natrafili na mláky s hnijúcou vodou, potiahnuté plesňou, niekedy ticho tiekli lesom úzke, tmavé potoky. Na nemnohých čistinách slnko slepilo oči zvyknuté na lesné šero; museli obchádzať nepreniknuteľné húšťavy. Nevídané papradie, štvornásobne prevyšujúce človeka, rozprestieralo ako krídla ohromné bledozelené peristé listy. Sivasté lístie mimóz tvorilo najjemnejšie vzory v stĺpoch slnečného svetla. Záplava kvetov — krvavočervených, oranžových, fialových, bielych — veľmi výrazne a pestro sa odrážala od bledej zelene listov, veľkých, širokých, dlhých aj úzkych, rovných, vykrojených aj zúbkovaných. V divej spleti prepletali sa kľukaté špirály popínavých výhonkov, trčali hrozné, na prst dlhé pichliače, nemilosrdne driapajúce telo. Na čistinách sa rozliehal divý škrek a štebotanie vtákov, akoby sa tu sústredil všetok lesný život.

Pútnici si overovali smer podľa slnka a znova vošli do lesného súmraku podľa dažďových výmoľov, podľa toku potokov, podľa šikmých stĺpov slnečných lúčov, ktoré sa málokedy predrali lístím. Čistinám vyhýbali aj preto, lebo blízo nich hniezdieval na stromoch nebezpečný hmyz — strašné čierne osy a hrozné mravce. Stromy obrastal vysoký lišajník, hubovité hrče a výčnelky. Zelený mach obaľoval povrch koreňov, ktoré vybiehali z obrovských kmeňov ako široké podpery. V hlbokých jamách medzi nimi by sa spratal celý devätnásťčlenný oddiel. Korene zabiehali jeden do druhého a neobyčajne sťažovali cestu — chlapi ich museli preliezať, alebo obchádzať a predierať sa úzkymi chodbami. Nohy sa zabárali do hrubej vrstvy zbútľavených konárov, lístia a vyschnutých výhonkov. Prechádzali okolo skupín belavých húb s ťažkým mŕtvolným zápachom. Iba tam, kde stromy neboli také vysoké, nezahatávali korene cestu a nohy si oddýchli na pokrovci mäkkého machu. Zato v tých miestach rástlo husté tŕnisté krovie, ktoré bolo treba obísť alebo sa ním predierať, pričom sa strácal čas i sily.

Pútnikom na holé plecia padali akési škvrnité slimáky a pŕhlili ich jedovatým slizom. Občas sa temravou mihol a ticho zmizol tieň zvieraťa.

V noci tu vládlo také isté hlboké ticho, kedy-tedy prerušené zavytím neznámeho nočného dravca alebo škrekotom tajomného vtáka.

Cestovatelia prešli veľa nízkych horských hrebeňov, no ani raz nevyšli na nezalesnené priestranstvo. V dolinách bol les ešte hustejší. Vlhký dusný vzduch a zápach spretej zeme nedal ľuďom dýchať.

Keď prešli dolinu, cez ktorú sa rútila medzi kameňmi studená bystrina, sadli si oddýchnuť.

Pred nimi bol dlhý svah.

Už druhý deň sa štverali dovrchu. Les bol čoraz hustejší a nepreniknuteľnejší. Zmizli čistiny, na ktorých nachádzali obživu. Cestu im častejšie prehrádzali obrovské vyvrátené stromy. Oddiel vyhýbal pichľavým oponám z tenkých pružných stebiel, splývajúcim zhora, alebo nepreniknuteľným húštinám kriakov a nízkych stromov a plazil sa jarkami, ktoré na svahoch vymleli dažde. Pod rukami a kolenami sa im sypala drsná, suchá zem. Smer udržovali iba podľa výmoľov.

Postupne sa väčšmi schladzovalo, ako keby oddiel vnikol do hlbokého, vlhkého podzemia.

Už sa zotmelo, keď sa stúpanie skončilo a pútnici boli zrejme na náhornej rovine. Tam už neboli výmole a oddiel, aby nestratil smer, zostal tam nocovať. Ani hviezdička nepreblysla cez zelenú klenbu. Kdesi hore vystrájal silný vietor. Pandion dlho nezaspal a načúval hučaniu lesa, ktoré sa podobalo hučaniu mora. Buchot, šuchot a praskanie konárov v poryvoch vetra splývalo v mohutné plieskanie a pripomínalo rovnomerné nárazy príboja.

Dlho sa nerozvidnievalo — slnečné svetlo zadržovala hustá hmla.

Napokon neviditeľné slnko sa prebilo chmárami a pred cestovateľmi sa otvoril gniavivý a chmúrny výhľad.

Kmene netvorných stromov, sto päťdesiat lakťov vysokých, s hladkou čiernou a bielou kôrou sa ponárali vrcholkami do hustej mliečnej hmly, ktorá úplne skrývala ošarpané konáre. Mach a lišajníky nasiaknuté vodou sa zavesili na stromy ako dlhé tmavé vlasy a sivé brady. Voda ločkala pod nohami, vyšpľachujúc z hubovitej siete spletených koreňov, trávy a machu.

Husté kríkovité porasty s veľkými listami zatarasovali cestu. Veľké bledé kvety vajcovitých tvarov sa ticho knísali na dlhých stonkách.

Čierne a biele stĺpy sa hromadili v nedohľadných radoch, vôkol nich sa kúdolila sivá hmla, po kôre stekali úzke pramienky vody. Niektoré kmene boli obalené hrubým povlakom mokrého machu.

V tom strašnom lese nebolo vidieť ďalej ako na tridsať-štyridsať lakťov.

Nemohol si urobiť ani krok, ak si si neprerúbal cestu pri päte lesných velikánov.

Hŕby ozrutných vyvrátených kmeňov privádzali nešťastníkov do zúfalstva. Najhoršie bolo, že sa tu nemohli nijako orientovať — ničím si nemohli overiť smer.

Černosi sa triasli v studenej hmle, prestrašení ešte navyše mohutným pralesom. Líbyjcov to zgniavilo celkom. Všetkým sa zdalo, že zašli priamo do sídla lesných bohov, kam ľudská noha nesmie vkročiť a odkiaľ nieto východu.

Kavi kývol Pandionovi — obaja chytili nože a dali sa zbesilo obsekávať mokré konáre. O chvíľu sa vzchopili aj ostatní — pri práci sa navzájom striedali, preliezali cez kopce obrovských kmeňov, blúdili, hľadajúc východ medzi obludnými koreňmi a znova viazli v nepriechodnej zeleni. Čas sa míňal a hore jednostaj visela biela hmla, jednostaj zo stromov ťažko a pomaly kvapkala voda, vzduch sa neoteplil a iba podľa sivočerveného odtieňa hmly si domysleli, že nadišiel večer...

— Nikde sa nedá prejsť! — s takou zprávou si Kidogo sadol na koreň a zúfalo si stískal hlavu. Dvaja sprievodcovia sa pred chvíľou vrátili s takým istým výsledkom.

Priekom cez prerúbanú cestu sa na tisíce lakťov tiahla úzka čistina. Za nimi bol obrovský chmúrny les, cez ktorý sa s nadľudským úsilím predierali tri dni. Vpredu stál hustý bambusový porast. Lesklé stvoly sa dvíhali na dvadsať lakťov a plavne skláňali jemné riasnaté vrcholce.; Bambus rástol tak husto a bol taký tvrdý, že bronzové nože sa vyštrbili už pri prvých úderoch. Bez sekier alebo ťažkých mečov sa nedalo vniknúť do hustej mreže rovných, kolienkatých stebiel. Obísť bambusovú húštinu bolo nemožné — rástla všade, kam dovideli, v širokom páse na obidve strany do hmlistej diaľky náhornej roviny.

Ľudia zmučení chladom, nedostatkom potravy a borbou so strašným lesom, stratili zvyčajnú energiu — posledný úsek cesty bol príliš ťažký. No nijako sa nemohli zmieriť s myšlienkou, že sa musia vrátiť.

Aby prešli cez tieto strašné lesy, nestačí im iba zachovávať juhozápadný smer, nestačí zo všetkých síl sa presekávať a predierať cez húšťavy — musia ešte vedieť, kade možno prejsť. Tie miesta im ukážu obyvatelia lesov — a tých nestretli. Keby aj vyhľadali lesných ľudí, iste by všetci skončili na ražňoch ľudožrútov.

Neprešli sme, neprebili sme sa — rovnaká myšlienka sa zračila všetkým devätnástim na tvárach, v drsných vráskach, v zúfalých úškrnoch, aj v maske stuhnutej pokory.

— Dalo by sa vyliezť hore? — spýtal sa mladý Helén a pozrel na vysoké, rovné kmene.

— Musíme, hoc tým stratíme celý deň, — zachmúrene odpovedal Kidogo.

— Dozadu alebo dopredu, no voslep už nemôžeme ísť, nemáme poživne.

— Z tohto stromu bude pekný rozhľad, — Pandion ukázal na velikána s bielou kôrou.

Kidogo zavrtel hlavou.

— Nie, nehodí sa nám strom s bielom kôrou, ani s čiernou^[92]. Ich drevo je tvrdé ako železo, nemožno doň vbiť ani nôž, tobôž drevený klin. Hádam len nájdeme strom s červenou kôrou^[93] a s veľkým lístím, na ten vylezieme.

Chlapi sa dali hľadať pozdĺž čistiny taký strom. Po chvíli oznamovali, že už ho majú. Strom bol nižší ako železné giganty, ale rástol celkom blízo bambusov a čnel nad húšťavou vyše päťdesiat lakťov. Pútnici horko-ťažko zoťali dva bambusy, rozrúbali ich na lakeť dlhé štiepanice a každú na konci zaostrili. Kidogo a Mpafu ťažkou vetvou zatĺkali do stromu klin za klinom čoraz vyššie, až po špirálovitú lianu, ktorá obkrúcala peň. Potom sa Kidogo a jeho pomocník opásali tenkými lianami a zapierajúc sa zo všetkých síl nohami a odkláňajúc telo ďaleko od kmeňa, stúpali do výšavy. Čoskoro ich tmavé postavy bolo ledva vidieť na pozadí neba, zatiahnutého mračnami.

Pandion im odrazu závidel. Oni tam hore vidia svet, zatiaľ čo on zostal dole, v tôni, ako tie veľké červeno-belasé červy, ktoré vídali vo výmoľoch lesnej pôdy.

Mladý Helén sa razom rozhodol a zachytil sa bambusových klinov. Na Etruskov výstražný krik iba hodil rukou, rýchlo sa vyštveral na peň, odrezal zhora ovísajúci koniec inej rastliny a napodobnil Kidoga. Nebolo to ľahké — tvrdá liana sa mu zarezávala do chrbta. Keď ju trocha popustil, nohy sa mu šmýkali a bolestivo si odieral kolená o drsnú kôru. Horko-ťažko vyliezol do polovice kmeňa. Pórovité vrcholce bambusov sa pod ním kolísali v žltnúcich sa vlnách, ale obrovské konáre boli ešte vysoko. Zhora sa ozvalo Kidogovo volanie a pevná liana zakosílená do slučky sa dotkla Helénovho pleca. Pandion si prevliekol lianu popod pazuchy a druhovia ho opatrne ťahali nahor. S odretými nohami, ustatý, no šťastný dosiahol spodné, najhrubšie konáre. Tu sa už bol medzi dvoma rázsochami usalašil Kidogo a jeho pomocník.

Pandion sa obzeral z osemdesiatlakťovej výšky a prvý raz po toľkých dňoch sa pred ním otvoril široký horizont. Les na vysokej náhornej plošine lemoval bambusový porast. Za ním trčala hradba nevysokých čiernych skál, zvažujúcich sa na západ reťazou riedkych šikmých zubov. Ďalej sa krajina opäť mierne znižovala. Nekonečné kopce, husto zalesnené, sa kučeraveli ako dajaké zelené oblaky rozdelené úzkymi roklinami, v ktorých sa kúdolila hmla. V nich sa skrývali nekonečné dni hladového a namáhavého pochodu, práve tade bežala cesta ich oddielu. No v tej hustej zelenej mase nebolo vidieť ani čistinky, ani širšej doliny. Prekonať vzdialenosť, ktorú teraz merali očami, na to by im ťažko stačili sily. A tam za nepreniknuteľnými hmlami, na horizonte mohlo byť to isté a potom by bola záhuba neodvratná.

Kidogo odvrátil zrak od diaľky rozprestierajúcej sa pod ním a zachytil Pandionov pohľad. Mladý Helén uvidel mu v očiach smútok a nesmiernu únavu — černochova nevyčerpateľná bodrosť pohasla, tvár sa mu zmrštila v trpkej grimase.

— Treba pozrieť nazad, — povedal Kidogo skleslým hlasom, vstal a šiel po konári, ktorý navisol ďaleko nad bambusy.

Pandion potlačil výkrik strachu, no černoch stúpal akoby nič, až na koniec konára, takmer nebadane sa pohupujúc v strašnej výške. Konár sa prehol. Pandion stŕpol v hrôze, ale Kidogo už si sadol rozkročmo, spustil nohy do prázdna, oprel sa rukami o tenké vetvy a zahľadel sa do diaľky.

Pandion sa neodvážil ísť za ním, so zatajeným dychom čakali s Mpafu, čo im Kidogo povie. Všetko, čo sa odohrávalo na strome, sledovalo zdola ostatných šestnásť druhov, ktorých z výšky nebolo takmer rozoznať.

Kidogo sa dlho hojdal na pružnom konári a potom sa bez slova vrátil ku kmeňu.

— Je to zlé, keď nepoznáme cestu, — prevravel stiesnene. — Mohli sme sa sem dostať oveľa ľahšie. Tam, — ukázal na severozápad, — blízko nás je step. Mali sme ísť väčšmi doprava a nezachádzať do lesa… Treba sa nám vrátiť k stepi. Možno tam budú ľudia: okraje lesa bývajú častejšie obývané ako step alebo samotný les.

Zísť zo stromu bolo oveľa ťažšie ako vyškriabať sa hore. Nebyť priateľov a ich pomoci Pandion by nikdy nezliezol tak chytro a najskôr by bol spadol a zahlušil sa. Len čo Helén stúpil na zem, nohy sa mu podlomili a za smiechu svojich druhov odkvicol na trávu. Kidogo porozprával, čo uvidel zo stromu, a navrhol, aby sa obrátili v pravom uhle od doterajšieho smeru. Napodiv nikto nezareptal, hoci si všetci uvedomovali, že v boji s lesom boli porazení a že sa im cesta oveľa predĺži.

Pandion si spomenul, čo Kidogo vravel na začiatku pochodu, a uvedomil si, že cesta okolo lesov je ďaleká a nebezpečná. Popri riekach a na okrajoch lesa žijú divé a mocné kmene, ktorým by sa devätnásť pútnikov márne stavalo na odpor.

Step, ktorá s riedkymi nízkymi stromami vyzerala ako ovocný sad, zvažovala sa k prudkej riečke. Na náprotivnom brehu sa kopila hŕba čiernych kmeňov. Rieka k nim naplavila dlhú hať kmeňov, konárov a tŕstia, vysušených a vybielených.

Oddiel minul palmový háj, ktorý slony načisto spustošili, a utáboril sa pod hustým nevysokým stromom. Po kmeni stekala voňavá živica, z konárov aj z kmeňov visela v dlhých pásoch hodvábna kôra, ktorá v ľahkom vánku jednotvárne šelestila a uspávala ustatých pútnikov.

Odrazu sa Kidogo zľakol a aj ostatní zbystrili pozornosť. K rieke sa blížil velikánsky slon. Slon bezstarostne si vykračoval, pokyvoval chvostom a v jeho správaní čosi sa neponášalo na zvyčajnú ostražitosť týchto zvierat. Zrazu sa ozvali ľudské hlasy, no slon ani len nepodvihol sklopené ušiská. Prekvapení pútnici vyskočili, no zápäť ako na povel sa znovu pritisli k zemi. Pri slonovi uvideli niekoľko postáv. Iba teraz si všimli, že na širokej slonovej šiji— ležal človek a rukami sa opieral zvieraťu o zátylok.

Slon vošiel do vody, ktorá sa pod stĺpmi jeho nôh zmútila. Veľké ušiská sa zrazu vztýčili, pričom sa obrova hlava trojnásobne zväčšila. Malé hnedé očká sa pozorne dívali do riečnej hlbiny. Chlap na slonovi si sadol a hlasno pľasol zviera po širokej lebke. Od rieky sa niesol prenikavý krik „chejja!“.

Slon pokýval chobotom, schytil do neho veľký kmeň z riečneho nánosu, vysoko ho zodvihol nad hlavu a šmaril doprostred rieky. Ťažký kmeň hlasno čľapol na hladinu, ponoril sa a vyplával o hodný kus nižšie. Slon tak zhodil ešte niekoľko kmeňov, potom opatrne vošiel do stredu rieky a zastal s hlavou obrátenou proti prúdu.

Nato sa čierni chlapci a dievčatá, čo prišli so slonom — bolo ich osem — s krikom a smiechom hodili do studenej vody. Šantili, potápali jeden druhého — smiech a hlasné plieskanie po mokrých telách sa rozliehalo široko-ďaleko. Chlap na slonovi veselo kričal, no ustavične pozoroval rieku a kedy-tedy prinútil slona, aby hodil do rieky nové kusiská dreva.

Pútnici začudovane hľadeli, čo sa pred nimi robí.

Priateľstvo ľudí s obrovským slonom bolo pre nich neuveriteľným zázrakom. Na tristo lakťov od nich stál sivý obor a počúval človeka. Ako sa stalo, že zviera, čo nemá páru vo veľkosti a sile, neobmedzený vládca stepí a lesov, sklonil sa pred krehkým, slabým človekom. Akí sú to ľudia, ktorí si podmanili afrických velikánov?

Kavi s horiacimi očami sa dotkol Kidogovho boka.

Černoch odtrhol zrak od veselého výjavu a zašepkal Etruskovi do ucha: — V detstve som počul, že kdesi na hranici lesov a stepi žijú ľudia, ktorých volajú vládcami slonov. Teraz vidím, že to nebola rozprávka. Tu stojí slon a chráni tých, čo sa kúpu, pred krokodílmi… Povrávalo sa, že sú to ľudia z príbuzného kmeňa, ich reč sa vraj podobá našej.

— A ty chceš ísť k nim? — spýtal sa Etrusk zadumane, nespúšťajúc oči z človeka na slonovi.

— Chcem, no neviem… — Kidogo bol v rozpakoch. — Ak je moja reč ich rečou, vtedy mi porozumejú a my sa dozvieme testu. No ak ich reč je iná — bude zle: pobijú nás ako kurence.

— Jedia ľudské mäso? — spýtal sa po chvíli Kavi.

— Počul som, že nie. Je to ľud bohatý a mocný.

— Ja by som sa im skúsil prihovoriť už tu a nešiel by som do osady, — povedal Etrusk. — Tu je iba neozbrojená mládež, a keby nás chcel napadnúť mužský, čo sedí na slonovi, skryjeme sa v tráve a v kriakoch. Ale v osade všetci zahynieme, ak sa nedohovoríme s vládcami slonov.

Etruskova rada sa Kidogovi zapáčila. Černoch sa vystrel a pomaly kráčal k rieke. Varovný krik slonieho vodiča prehlušil huriavk naháčov.

Zastali meravo po pás vo vode a pozerali na breh.

Slon sa hrozivo obrátil ku Kidogovi, trúbiac zdvihol chobot ponad dlhé kly, vztýčil uši. Mužský na slonovi pozoroval Kidoga — v pravej ruke sa mu kolembal veľký nôž so zahnutým koncom.

Kidogo mlčky prišiel až k vode, kopiju položil na zem, stúpil na ňu a vystrel ruky.

— Pozdravujem ťa, priateľu, — povedal Kidogo, pomaly a pozorne vyslovujúc slová. — Som tu so svojimi druhmi. Sme osamelí beženci a vraciame sa do vlasti. Chceme požiadať tvoj kmeň o pomoc.

Sloní vodič mlčal. Pútnici pritajení pod stromom tŕpli, či porozumel Kidogovým slovám alebo nie. Veď od toho mládenca záviselo, či sa ich osud zmení k lepšiemu.

Domorodec sklonil nôž. Slon prestúpil z nohy na nohu a zvesil chobot medzi kly. Zrazu vodič prehovoril a Pandion si uľahčene vydýchol.

A Kidogo, stojac napäto, sa radostne mykol. Domorodcova reč sa odlišovala od Kidogovej spevnej vravy ostrým prízvukom a sykavkami, no aj Pandion v nej poznal známe slová.

— Skade si, prišelec? — povýšene sa ozvalo zo slonieho chrbta. — Kde sú tvoji druhovia?

Kidogo vysvetľoval, že boli v zajatí v Ta-Keme a idú domov, k moru.

Posunkom privolal priateľov — na brehu si zastalo všetkých devätnásť vycivených a zachmúrených chlapov.

— Ta-Kem? — slabikoval domorodec. — Čo je to, kde je taká krajina?

Černoch mu rozprával o mocnej ríši na severovýchode, ktorá sa rozprestiera popri veľkej rieke. Domorodec uspokojene prikyvoval.

— Počul som o nej, je strašne ďaleko. Ako ste sa odtiaľ dostali až sem? — v slovách mu zaznela nedôvera.

— To je dlhé rozprávanie, — povedal Kidogo ustato. — Pozri na nich, — černoch ukázal na Kaviho, Pandiona a na skupinu Líbyjcov. — Videl si nablízku takých ľudí?

Domorodec si zvedavo obzeral nezvyčajné tváre. Postupne mizla nedôvera v jeho pohľade, potom pľasol slona po zátylku.

— Ja som mladý a o ničom nesmiem rozhodovať bez starších. Prejdite na náš breh, kým je slon v rieke, a čakajte. Čo mám odkázať náčelníkom?

— Povedz im, že ustatí pocestní ich prosia, či by si smeli oddýchnuť v osade a prezvedieť sa na cestu k moru. Iné nepotrebujeme, — zreteľne odvetil Kidogo.

— Neslýchaná vec, nevídaní ľudia, — so záujmom skončil domorodec, obrátil sa k rodákom a vykročil: — Choďte napred, dobehnem vás!

Mládež, mlčky sa obzerajúc na cudzincov, poslušne vyliezla na breh, vodič obrátil slona bokom proti prúdu a pútnici sa prebrodili na druhý breh.

Potom domorodec pohnal slona a zmizol za stromami. Chlapi si posadali na kmene a nepokojne čakali. Najväčšmi sa báli Líbyjci, no Kidogo ich ubezpečoval, že vládcovia slonov im neublížia.

Zanedlho sa v stepi objavili štyri slony. Na chrbtoch mali široké košiny zo spletených konárov. Na každej sedeli šiesti bojovníci ozbrojení lukmi a širokými kopijami. Pod touto ochranou došli bývalí otroci do osady, ktorá bola neďaleko — štyritisíc lakťov na juhozápad pri riečnej zákrute.

V mierne zvlnenej krajine bolo zďaleka vidieť asi tristo chatrčí ponorených v zeleni.

Naľavo sa rozprestieral riedky les, napravo vysokánska ohrada z mocných končistých stĺpov podopretých zvonka podperami. Dookola bola hlboká priekopa obohnaná plotom zo zaostrených kolov. Pandion sa začudoval rozmerom ohradeného priestranstva, no Kidogo usúdil, že tam asi chovajú slony.

Znova, ako pred mnohými dňami na východe, stáli prišelci pred náčelníkmi a starešinami veľkej osady, znova rozprávali nezvyčajný príbeh o povstavších otrokoch, k čomu pribudol ďalší hrdinský čin — ďaleká cesta neznámou krajinou. Náčelníci sa dopodrobna vypytovali, obzerali si zbrane pútnikov, červené jazvy s faraónovým menom na chrbtoch a prinútili Pandiona i Kaviho, aby im rozprávali o svojich krajinách na severe ďalekého mora. Pandiona udivil široký rozhľad týchto ľudí — nielenže počuli o krajine Nub, odkiaľ cudzinci prišli, ale poznali ešte mnohé miesta vo všetkých končinách Afriky.

Kidogo jasal; teraz im domorodci ukážu cestu do vlasti. Keď pôjdu pútnici správnou cestou, onedlho budú tam.

Krátka porada starešinov rozhodla o osude prišelcov: dovolili im oddýchnuť si niekoľko dní v osade, dostanú prístrešie a poživeň, ako káže posvätný zákon pohostinstva.

Bývalých otrokov umiestili vo veľkej chatrči konča osady — ustatí pútnici mohli pokojne oddychovať. Ešte väčšmi ich tešilo, že im vládcovia slonov ukážu cestu, že sa blíži koniec putovania.

Pandion, Kidogo a Kavi sa túlali po osade a sledovali život ľudí, ktorých si vážili pre ich moc nad obrovskými zvieratami. Pandion sa nevedel vynačudovať dlhým ohradám zo sloních klov^[94], ku ktorým priväzovali lichvu. Koľko klov tu asi majú, keď mrhajú drahocennú slonovinu na také obyčajné veci? Keď sa na to spýtal jedného z domorodcov, ten mu poradil, aby požiadal náčelníkov o dovolenie prezrieť si veľké skladište v strede osady.

— Tam ich je uložených toľkoto! — domorodec ukázal na priestor medzi dvoma chatrčami, dlhý sto päťdesiat lakťov. Potom dvihol nad hlavu palicu a ukázal, do akej výšky sú kly naukladané.

— Ako môžete rozkazovať slonom? — Pandion sa nezdržal zvedavej otázky.

Domorodec sa zachmúril a podozrievavo pozrel na Heléna.

— To je pre cudzincov tajomstvo, — odvetil pomaly. — Ak chceš, spýtaj sa na to náčelníkov. Tí, čo nosia na hrdle zlatú reťaz s červeným kameňom, sú hlavnými učiteľmi slonov…

Pandion si spomenul, že im zakázali chodiť k ohrade obohnanej priekopou, a zmĺkol: hneval sa sám na seba za nenáležitú otázku. Vtom naň zavolal Kidogo — stál pod dlhou strieškou, kde pracovali niekoľkí chlapi.

Pandion tam uvidel hrnčiarsku dielňu — robili v nej hlinené nádoby na obilie a pivo.

Kidogo neodolal. Vzal kus dobre rozmiešanej vlhkej hliny, čupol si a zahútal sa. Potom istými pohybmi veľkých rúk, túžiacich po milovanej práci, začal modelovať. Pandion ho pozoroval. Hrnčiari sa smiali, no pokračovali v práci. Čierne ruky pomaly odštipovali, uhladzovali a priťapkávali hlinu, z beztvárnej hmoty sa vynárali obrysy širokého chrbta, záhybov kože — z hliny vystupovala výstižná slonia podoba. Hrnčiari zmĺkli, nechali robotu a obkolesili Kidoga. Na zemi už stáli hrubé nohy, slon zodvihol hlavu s dopredu vystretým chobotom, s nastraženými ušami.

Naokolo sa ozvali výkriky obdivu. Jeden z hrnčiarov sa potichučky vytratil.

Kidogo sa zahĺbil do práce a nezbadal, že medzi divákov prišiel náčelník — starec s dlhým chudým krkom, zohnutým nosom a malou prešedivenou briadkou. Na hrdle mu visela zlatá reťaz s červeným kameňom — bol jedným z hlavných učiteľov slonov.

Starec mlčky sledoval, ako černoch dokončuje prácu. Kidogo odstúpil, poutieral si dlane zababrané hlinou, s úsmevom si obzrel figúrku slona, za lakeť vysokú. Hrnčiari pochvalne vykríkli. Starý náčelník zodvihol ťažké obočie a hneď všetci stíchli. Potom s výrazom znalca sa dotkol mokrej hliny a kývol Kidogovi, aby k nemu podišiel.

— Vidím, že si majster, — povedal významne, — lebo ľahko si urobil to, čo nevie nik z nášho ľudu. Povedz, vedel by si urobiť sochu, no nie slona, ale človeka? — a ukázal na seba.

Kidogo zavrtel hlavou. Náčelník sa zamračil.

— Medzi nami je majster lepší ako ja, majster z ďalekej severnej krajiny, — povedal Kidogo, — ten urobí tvoju sochu, — a ukázal na Pandiona.

Starec sa obrátil k Helénovi a opakoval otázku.; Pandion zbadal, že černoch naň prosebne hľadí, a súhlasil.

— Ale vedz, náčelník, — riekol, — v mojej vlasti sa vytesávajú sochy z mäkkého kameňa alebo sa vyrezávajú z dreva. Tu nemám ani nástroje, ani kameň, tvoju podobu môžem urobiť iba z tejto hliny. No hlina zanedlho vyschne a popraská, tvoja socha bude stáť iba niekoľko dní…

Náčelník sa usmial.

— Chcem len vidieť, čo dokáže cudzí majster; a naši majstri nech sa prizerajú.

— Dobre, skúsim to, — súhlasil Pandion. — Ale kým budem pracovať, musíš sedieť predo mnou.

— Prečo? — začudoval sa náčelník. — Ty nepracuješ ako on? — a starec ukázal na Kidoga.

Pandion sa zháčil a hľadal vhodné slová.

— Ja som urobil iba slona, — zamiešal sa do rozhovoru Kidogo. — A či ty, učiteľ slonov, nevieš, že každý slon je inakší? Iba tomu, kto ich nepozná, sa zdajú všetky ako jeden.

— Pravdu vravíš, — prisviedčal náčelník. — Ja razom poznám dušu každého slona a vopred poviem, ako sa bude, správať.

— Tak vidíš, keby som chcel urobiť takého slona, musel by som ho mať pred očami— A tak aj môj priateľ. Nerobí iba človeka, ale práve teba, a preto musí pri práci na teba hľadieť.

— Rozumiem. Nech tvoj priateľ chodí ku mne v hodinu denného odpočinku a ja budem pred ním sedieť. — Po tých slovách sa náčelník vzdialil. Hrnčiari postavili hlineného slona na drevenú lavičku. Zvedavcov pribúdalo.

— No, Pandion, — povedal Kidogo priateľovi, — náš osud je v tvojich rukách.

Helén prikývol a obaja sa pobrali k domovu — za nimi sa tmolil rákoš detí, ktoré šli zvláštnym prišelcom za pätami.

— Môžeš hovoriť? — spýtal sa náčelník a oprel sa do vysokého nepohodlného sedadla, zatiaľ čo Pandion rýchlo nahadzoval hlinu na hrubý klát. — Nebude ti to vadiť pri práci?

— Môžem, lenže viem neveľa z vašej reči. Nerozumiem všetkému, čo vravíš, a odpoviem ti málo slovami.

— Zavolaj teda svojho priateľa, obyvateľa prímorských lesov; nech je tu s tebou. Otupno mi je sedieť ako opici, ktorá nevie rozprávať.

Prišiel Kidogo a so skríženými nohami sadol si k náčelníkovmu sedadlu.

S černochovou pomocou sa náčelník a Helén mohli zhovárať. Náčelník sa prezvedal na Helénovu vlasť a Pandion pod jeho prenikavým pohľadom odpovedal, plný dôvery k múdremu starcovi, ktorý doista veľa skúsil.

Rozprával o svojom živote vo vlasti, o Tesse, o ceste na Krétu, o otroctve v Ta-Keme, o svojom úmysle vrátiť sa domov. Hovoril, jeho prsty modelovali a Kidogo prekladal. Sochár pracoval nezvyčajne zápalisto. Náčelníkova socha akoby mu bola ukazovateľom do prístavu jeho vlasti. Spomienky znova rozjatrili netrpezlivosť a zastávka u vládcov slonov ho škrela.

Starec si vzdychol a pomrvil sa, zrejme už ustal.

— Povedz mi dačo vo svojej reči, — znenazdajky popýtal Heléna.

— To Hellenikon eleuteron! — riekol Pandion.

Čudne zazneli tu, hlboko v Afrike, slová, ktoré rád opakoval jeho ded, keď malému Pandionovi rozprával o sláve a hrdinoch gréckeho ľudu.

Pandion mu vysvetlil, že tieto slová vyjadrujú ideál každého obyvateľa jeho krajiny. — Helada je slobodná.

Starec sa zamyslel. Kidogo Pandionovi nebadane naznačil, že náčelník je ustatý a na ten deň je toho dosť.

— Áno, dosť! — zodvihol hlavu učiteľ slonov. — Prídi zajtra. Koľko dní budeš ešte potrebovať?

— Tri! — isto povedal Pandion, nedbajúc na Kidogove varovné posunky.

— Tri dni? Dobre, to vydržím, — súhlasil starec a vstal. Pandion a Kidogo obkrútili hlinu mokrou handrou a odniesli ju do tmavého skladu pri náčelníkovej chatrči.

Na druhý deň obaja priatelia rozprávali náčelníkovi o Ta-Keme, o jeho moci a o jeho ozrutných stavbách. Starca ohromili tieto zvesti o egyptskom ľude, chmúril sa, no počúval so záujmom. Keď Pandion spomenul jednotvárnosť uzavretého sveta Egypťanov, náčelník ožil.

— Je načase, aby ste poznali môj ľud, — riekol vážne. — Ponesiete o ňom chýr do vašich ďalekých krajín.

A náčelník rozprával priateľom, že vládcovia slonov, opierajúc sa o svoju moc, chodievajú na ďaleké cesty po krajine. Idú na slonoch a hrozí im iba jedno nebezpečenstvo: že naďabia na slonie stádo. Slon vždy môže nečakane ujsť k svojim divým príbuzným. Ale poznajú spôsoby, ako tomu predísť. Náčelník spomínal, že ďalej na východ a na juh od miest, kde ich pritúlil pohostinný ľud, za močiarmi a vrchmi ležia sladkovodné moria^[95].

Ťahajú sa v reťazi jedno za druhým južným smerom a lemujú ich hory, ktoré chrlia dym, plamene a ohnivé rieky. Za morami je opäť súš — vysoká pahorkatina bohatá na zverinu a skutočný koniec zeme — breh nekonečného mora — leží na východ od pásma močiarov.

Na pahorkatine stoja neďaleko od seba dva veľké, oslnivo biele vrchy^[96], ich krásu si nevie nik ani predstaviť, ak ich nevidel. Obkolesujú ich hlboké lesy, v nich žijú divosi a tajomné vzácne zvieratá, ktoré v iných končinách dávno vyhynuli. Vládcovia slonov videli rokliny, zavalené obrovskými kosťami pomiešanými s kosťami ľudí a úlomkami kamenných zbraní.

V húšťavách neďaleko severnej bielej hory sa neraz objavili diviaky veľké ani nosorožce a raz tam boli zazreli zviera veľké ako slon, ibaže ešte ťažšie, s dvoma rohmi na konci pysku.

Na sladkovodných moriach v plávajúcich dedinách^[97] žijú ľudia, ktorých nezraní nijaký nepriateľ a ktorí nepoznajú s nikým zľutovanie.

Pandion sa náčelníka spýtal, ako ďaleko na juh sa rozprestiera africká zem a či je pravda, že sa tam slnko opäť skláňa nižšie.

Starec sa rozohnil. Vysvitlo, že sám velil veľkej výprave na juh, keď mu ešte nebolo štyridsať liet.

Na dvadsiatich vyberaných slonoch sa pustili za zlatom a po vzácnu trávu južných stepí, ktorá vracala starým a chorým silu.

Za veľkou riekou^[98], tečúcou zo západu na východ, tam, kde hrmia obrovské vodopády a v stĺpoch vodných kvapiek stojí večná dúha, je nedozierna step belasých tráv^[99]. Na pokraji stepi, pozdĺž morských brehov na východe i západe rastú mohutné stromy; ich lístie je ani uliate z jagavého kovu a horí na slnku ako milióny zrkadiel.

Tráva a lístie tam nie sú zelené, lež sivé, belasé alebo sivomodré, a preto krajina vyzerá cudzo a chladne. A naozaj, čím ďalej na juh, tým je chladnejšie. Obdobie dažďov, ktoré tam nastáva, keď je u nás obdobie sucha, je pre ľudí zo severu neznesiteľne studené.

Náčelník rozprával Pandionovi o neobyčajnom striebornom strome, čo rastie na ďalekom juhu v horských roklinách. Je vysoký do tridsať lakťov, má jemnú, priekom zvráskavenú kôru, husté konáre obaľujú listy ligotavé ani striebro a mäkké ani páper.

Neplodné skalisté vrchy sa dvíhajú ako obrovské fialové veže s kolmými stenami. Pri ich úpätí sa túlia hrčavé stromy ovešané strapcami jasne červených kvetov.

Na neúrodných miestach v stepi a na zvetraných skalách rastú znetvorené kriaky a zakrpatené stromy. Mäsité listy naliate jedovatou šťavou trčia do neba na konci rázsocha tých konárov deliacich sa vo dvoje ako roztiahnuté prsty. Na iných stromoch sú také isté listy, ale červenkasté a sklonené nadol, a tvoria akýsi hustý šišak na konci skriveného kmeňa, vysokého štyri lakte.

Pri riekach a na okraji lesov vidieť rumoviská dávnych stavieb, ktoré vybudoval zrejme mocný a rozumný národ z obrovských otesaných kmeňov. Dnes nik nebýva v rozvalinách, len za bledého mesačného svitu zavýjajú tam strašné divé psy. Po stepi sa potulujú kočovní pastieri alebo biedni lovci. Ešte ďalej na juh žijú národy s bledou sivou kožou^[100], ktoré majú nespočetné stáda býkov. No k nim už vládcovia slonov nezašli.

Pandion a Kidogo dychtivo počúvali. Rozprávanie o belasej stepi sa im zdalo ako rozprávka vpletená do skutočnosti. Ale náčelníkov hlas znel presvedčivo; starec často uprel do diaľky oči, čo sa mu leskli od vzrušenia, a Pandionovi sa videlo, že sa pred nim vynárajú obrazy, ktoré si zachoval v pamäti.

Náčelník zrazu zmĺkol.

— Prestal si pracovať, — usmial sa. — Tak budem ešte veľa dní sedieť pred tebou!

Mladý sochár sa znova chytro pribral do roboty, ale už veľa nebolo treba; cítil, že sa mu socha podarila ako ešte nič predtým. Majstrovstvo v ňom dozrievalo nebadane a postupne, hoci aj toľko pretrpel. Skúsenosti a pozorovania z Egypta neboli daromné.

Na tretí deň Pandion niekoľko ráz porovnal náčelníkovu tvár s hlineným modelom.

— Hotovo! — povedal napokon a zhlboka si vydýchol.

— Skončil si? — starec vstal a podišiel k soche.

Kidogo nadšene pozeral na Pandionovo dielo a len horko-ťažko zadržiaval slová chvály.

Jednofarebná hlina prijala všetky charakteristické črty panovačnej, múdrej a drsnej tváre s tvrdými vysunutými čeľusťami, širokým šikmým čelom, ťažkými gambami a tučným nosom so širokými nozdrami.

Starý náčelník ticho zavolal dnu do chatrče.

Objavila sa jedna zo žien, mladá, s mnohými tenkými vrkôčikmi, zastrihnutými nad čelo do rovnej čiary. Podala starcovi okrúhle zrkadlo z lešteného striebra; bola to zrejme severská práca, ktorá sa neznámymi cestami dostala hlboko do Afriky.

Náčelník podniesol zrkadlo soche ku tvári a sústredene porovnával svoje črty s Pandionovým dielom.

Pandion a Kidogo čakali starcov úsudok. Náčelník dlho mlčal, napokon mu klesla ruka so zrkadlom a ticho povedal: — Veľká je sila ľudského umenia… Ty, cudzinec, poznáš túto silu ako nikto v našej krajine. Urobil si ma lepším, ako som — to znamená, že o mne dobre zmýšľaš. Odplatím sa ti tak isto. Akú odmenu si žiadaš?

Kidogo štuchol Pandiona, no mladý Helén odvetil múdremu starcovi slovami, ktoré akoby mu vytryskli priam zo srdca.

— Stojím pred tebou tak, ako som, nemám nič, iba kopiju, aj tú mi darovali… — Pandion sa zháčil a poryvisto dokončil: — A nepotrebujem tu, v cudzej zemi nič… Mám ešte svoju vlasť — je tak ďaleko odo mňa, ale je mojím najväčším bohatstvom. Pomôž mi vrátiť sa ta!

Starec mu otcovsky položil ruku na plece.

— Rád by som sa s tebou ešte pozhováral, príď zajtra aj so svojím priateľom. A teraz skončime dielo. Rozkážem našim majstrom, aby vysušili hlinu tak, žeby sa nepopukala. Chcem si teraz zachovať svoju sochu.

Vyberú zdnuka zbytočnú hlinu a vrch pokryjú zvláštnou smolou — vedia to urobiť. Len sa mi nepáčia slepé oči. Môžeš do nich vsadiť kamene, ktoré ti dám?

Pandion prikývol. Starec znova zavolal ženu. Prišla s truhličkou obtiahnutou leoparďou kožou.

Náčelník vybral z truhličky hodný mešec a vysypal z neho za priehrštie veľkých brúsených oválnych kameňov, čírych ako voda. Kamene iskrili, akoby boli vstrebali všetku silu slnečného jasu, no zostali pritom studené, priesvitné a čisté^[101].

— Vždy som si želal mať také oči, aby zhŕňali svetlo života a sami sa nemenili, — povedal náčelník. — Vyber najkrajšie a vsaď ich.

Mladý Helén počúvol. Náčelníkova socha nadobudla zvláštny, neopísateľný výzor. V sivej vlhkej hline svietili namiesto oči žiarivé kamene — ich lesk naplnil tvár čarovným životom. Kontrast, ktorý sa Pandionovi sprvu videl neprirodzený, ho teraz prekvapil. Čím dlhšie sa prizeral, tým väčší súlad videl v spojení priezračných očí s tmavou hlinou.

Učiteľ slonov bol veľmi spokojný.

— Vezmi si na pamiatku tie kamene, cudzí majster! — zvolal náčelník a nasypal ich Pandionovi zopár do dlane. Podaktoré boli väčšie ako slivková kôstka. — Aj tieto kamene sú z južných stepí — tam ich nachodia v riekach. Nič nie je tvrdšie a čistejšie nad tieto kamene. Ukáž vo svojej ďalekej vlasti čudá juhu, ktoré nadobudli vládcovia slonov.

Pandion sa poďakoval, odložil dar do mieška s Jachmosovým kameňom a odišiel.

— Nezabudni prísť zajtra! — zavolal za nim starý náčelník.

V chatrči bývalí otroci živo posudzovali, aký osoh im asi prinesie Pandionov úspech. Dúfali, že čoskoro sa budú môcť vybrať na ďalšiu cestu.

Videlo sa im nemožné, že by ich vládcovia slonov neprepustili a neukázali im správnu cestu.

V určený čas sa Pandion a Kidogo objavili pri náčelníkovom príbytku.

Starec im pokynul, aby vstúpili. Sadli si mu k nohám a usilovali sa utajiť vzrušenie. Starec sedel chvíľu mlčky, a potom prehovoril, obracajúc sa razom k obom.

— Radil som sa s ostatnými náčelníkmi — súhlasili so mnou. O pol mesiaca, po veľkom love, vypravíme oddiel na západ po liečivé orechy a zlato. Šesť slonov pôjde cez lesy a ďalej k hornému toku veľkej rieky, vzdialenej sedem dní cesty odtiaľto. Podaj mi palicu, — požiadal starec Pandiona.

Náčelník nakreslil na zem breh morského zálivu, ktorý sa ostro vrezával do súše, a Kidogo slabo vykríkol. Potom starec nakreslil kľukatú čiaru, ktorá mala znamenať rieku na konci rozvetvenú, a tam, kde sa čiara rozbiehala, urobil krížik.

— Slony pôjdu až sem, vy pôjdete za nimi a ľahko prejdete cez les. Ďalej musíte ísť sami, ale to bude už iba päť dní cesty…

— Otec a vládca, ty si naša záchrana! — vykríkol Kidogo. — Táto rieka tečie už za hranicami mojej krajiny a zlatonosnú vrchovinu už poznám — černoch sa od radosti roztancoval.

— Viem, — pokojne pokračoval starec, uškŕňajúc sa. — Poznám tvoj ľud a tvoju krajinu, kedysi som poznal mocného náčelníka Iorumefu.

— Iorumefu! — zajachtal Kidogo. — To je môj ujec!

— Dobre, — prerušil ho náčelník. — Pozdravuj ho odo mňa. Teraz si všetko pochopil? — a nečakajúc odpoveď, skončil: — Chcem sa pozhovárať s tvojím priateľom. — Náčelník sa obrátil k Pandionovi. — Cítim, že budeš vo svojej zemi veľkým človekom, ak sa ti pošťastí vrátiť do vlasti. Spýtaj sa ma, na čo chceš, odpoviem ti.

— Dávno som sa chcel dozvedieť, ako ovládate slony, — povedal Pandion. — Alebo je to tajomstvo? — dodal nesmelo.

— Výcvik slonov je tajomstvom iba pre hlupákov, — usmial sa starec. — Každý rozumný človek ho ľahko uhádne… No je to ťažká a nebezpečná práca, ku ktorej treba nekonečnú trpezlivosť. Nestačí iba um — treba aj pracovať. Málo je v tejto krajine kmeňov, ktoré by mali zrazu všetky tri vlastnosti ako môj ľud: um, pracovitosť a nesmiernu odvahu. Vedz, cudzinec, že dospelého slona neskrotíš. Lovíme len mláďatá. Mladý slon sa učí desať rokov. Treba vynaložiť desať rokov namáhavej práce, kým zviera pochopí príkazy človeka a vykonáva, čo treba.

— Desať rokov! — prekvapil sa Pandion.

— Veru, práve toľko, ak si správne určil povahu slona. Ak si sa pomýlil, neporadíš si s ním ani za pätnásť liet. Medzi slonmi sú aj tvrdohlavci, aj tupci. A nezabúdaj, že lov na mladých slonov je nesmierne nebezpečný.

Treba ich chytať bez pomoci cvičených slonov, lebo skrotené zvieratá odídu so stádom. Naše slony nám pomáhajú, až keď sme stádo zahnali a mladé slony pochytali. Na každom love zahynie niekoľko udatných lovcov, — v náčelníkovom hlase zaznel smútok. — Povedz, videl si, ako cvičia naši mladí bojovníci? Áno? Aj to je umenie potrebné pri love slonov.

Pandion sa neraz prizeral nezvyčajným hrám domorodcov. Bojovníci postavili na rovnej lúčine dve vysoké tyče a päť lakťov od zeme spojili ich priekom bambusovou žŕdkou. Potom sa rozbehli a akosi bokom sa prešvihli ponad žrď. Skokan sa vždy zohol, akoby sa zlomil na dve polovice.

Pandion ešte nikdy nevidel tak vysoko skákať. Niektorí skákali až šesť lakťov vysoko. Vtedy ešte nechápal, načo im treba toto umenie. No náčelníkove slová mu trocha objasnili význam cvikov.

— Teraz vidíš, aké je to ťažké, — ozval sa náčelník po chvíli. — Na slony poľujú aj iné kmene. Zabíjajú ich zo stromov ťažkými kopijami, zaháňajú ich do jám, prikrádajú sa k nim, keď spia. Ale počkaj, — náčelník sa pľasol po kolene, — prikážem, aby ťa vzali na lov. Bude to čoskoro, prv ako odíde oddiel do západných lesov. Chceš vidieť slávu aj utrpenie môjho ľudu?

— Chcem a ďakujem ti, náčelník. Môžu ísť aj moji druhovia?

— Nie, bolo by nás všetkých priveľa. Zavolaj iba jedného-dvoch, inak by ste zavadzali.

— Nech so mnou idú dvaja priatelia: tento, — Pandion ukázal na Kidoga, — a ešte jeden…

— Kto? Ten namosúrený, bradatý? — spýtal sa náčelník, mysliac na Kaviho. Helén prisvedčil.

— Aj s tým by som sa chcel pozhovárať, nech zájde ku mne, — povedal starec. — A ty by si iste rád druhom oznámil čím najskôr, že vám pomôžeme. Na kedy bude určený deň lovu, ti povedia. — A starec kývnutím ruky, prepustil obidvoch priateľov.

Lovci sa vybrali na cestu za zlovestného bubnovania. Podaktorí sa viezli na slonoch naložených povrazmi, poživňou a vodou, ostatní šli peši. K nim sa pripojil Kavi, Kidogo a Pandion, ozbrojení svojimi mocnými kopijami.

Dvesto lovcov, prekročilo riečku a zamierilo po stepi na sever, k pásmu holých brál, ktoré sa slabo črtali v belasej hmle nad horizontom. Kráčali rýchlo, takže im aj takí chodci, akými boli traja priatelia, ledva stačili.

Od úpätia horského hrebeňa na juh a na východ bola step úplne rovná s veľkými vypálenými miestami. Nad žltou rovinou vietor roznášal obláčiky prachu, ktorý sadal na matnú zeleň stromov a krovísk.

Nocovali pri južnom výbežku skalnej reťaze a na svitaní sa pustili popod východné svahy. Vpredu nad rovinou sa kúdolil červenkastý opar, v ktorom sa chveli a rozplývali obrysy stromov. Na severe sa rozprestieral veľký močiar. Od skupiny lovcov sa oddelil junák, kývol cudzincom, aby išli za ním, a začal vystupovať hore na svah.

Kavi, Pandion a Kidogo vyliezli do výšky vari dvesto lakťov. Nad hlavami sa im týčil kamenný zráz, sálajúci páľavou. Po žltých skalách sa hadili čierne trhliny. Lovec priviedol priateľov na kamenný výstupok priamo proti močiaru, prikázal im, žeby sa pritajili za chumáče tvrdej trávy a skálie, naznačil im, aby boli ticho, a zmizol.

Etrusk, černoch a Helén dlho bez slova ležali na úpeku. V doline pod nimi sa dosiaľ nič neozvalo.

Zrazu sa zľava doniesol k nim nejasný— tlieskavý šuchot, blížil sa, mocnel. Pandion opatrne vyzrel spoza kameňa cez mierne rozkolísanú trávu a zmeravel.

Močiar zaplavila tmavosivá mrákava slonov.; Obrovské zvieratá prechádzali šikmo od skalísk cez rozhranie stepi a močiarov a mierili na juhovýchod. V stádach išlo sto až päťsto slonov, skupiny, nasledovali za sebou v neveľkých medzerách. Každé stádo bolo zomknuté dokopy, zvieratá sa tisli k sebe a zhora sa zdalo, že sa pohybuje jednoliata sivá škvrna so zvlneným povrchom chrbtov,; spestrená bielymi čiarkami klov.

Na bahnitých miestach sa stádo roztiahlo do úzkeho pása. Niektoré slony uskakovali nabok, natŕčali uši a smiešne rozťahovali napäté zadné nohy. No potom sa opäť zaradili medzi ostatných.

Jedny, zväčša veľké samce, nenáhlivo prekladali nohy a sklopili hlavy a uši. Iné stúpali vážne, vysoko dvíhali prednú časť tela, a krížom kládli zadné nohy. Tretie sa často obracali bokom a vystrkovali tenké chvosty.

V tmavosivej mase sa beleli kly krátke aj dlhé, rovné aj zohnuté.

Kidogo sa naklonil k Pandionovi.

— Slony sa sťahujú k močiarom a riekam, step vyschla, — zašepkal mu do ucha.

— A kde sú lovci? — spýtal sa mladý Helén.

— Skryli sa a čakajú na stádo, v ktorom je veľa mláďat — také pôjdu na samom konci.

— Prečo majú niektoré slony, krátke kly a iné dlhé?

— Zlomili sa im.

— V bitkách medzi sebou?

— Slony sa vraj navzájom bijú málokedy. Najčastejšie si kly dokaličia, keď vyvracajú stromy, aby spásli plody, lístie a mladé konáriky. Lesné slony majú kly mocnejšie ako stepné — preto z lesov ide na trh tvrdá slonovina a zo stepi mäkká.

— A toto sú stepné či lesné slony?

— Stepné, veď vidíš. — Kidogo ukázal na starého slona, čo zostal pod skaliskom, kde sedeli.

Sivý velikán stál po kolená v tráve a obrátil sa priamo k trom priateľom, ktorí naň hľadeli. Od koreňa chobotu mu trčali doširoka sa rozbiehajúce kly, veľmi hrubé a krátke.

— Nechápem, ako si poznal, že je to stepný slon.

— Vidíš jeho kly? Nie sú polámané, ale zodraté, pretože sú mäkké.

U lesného slona také kly neuvidíš — tie bývajú úzke a dlhé…

Priatelia sa tíško zhovárali. Čas sa míňal. Predné slony zmizli za obzorom, stádo sa zmenilo na tmavý pás.

Zľava sa objavilo ďalšie veľké stádo. Na čele išli štyri ozrutné samce.

Pokyvovali hlavami a dlhé, mierne zahnuté kly sa vše dvíhali, vše sa ostrými koncami dotýkali trávy.

V stáde bolo veľa sloníc. Od samcov sa líšili preliačeným chrbtom a veľkými záhybmi kože na bokoch. Pri zadných nohách sa im neisto motkali malé sloniatka a trochu bokom si veselo vykračovali odrastenejšie mladé. Od dospelých sa odlišovali malými klami a ušami, podlhovastými hlavami, veľkými bruchami a rovnako vysokými zadnými i prednými nohami.

Priatelia pochopili, že sa blíži rozhodujúca chvíľa. Malým slonom sa ťažko išlo močiarinou a stádo zabočilo napravo medzi kriaky, kde bola pôda pevnejšia.

— Prečo také ťažké zviera neuviazne v mokradi? — znova sa spýtal Pandion.

— Má zvláštne nohy, — začal Kidogo, — má...

Znezrady sa stepou rozľahol ohlušujúci tresk kovových plechov a bubnov a zúrivé výkriky, až priateľom zatajilo dych.

Slonie stádo sa zmätene rútilo k močiaru, ale tam sa z trávy vynorila reťaz domorodcov s bubnami a trúbami. Prvé zvieratá cúvli a zastavili zadné. Preľaknuté slony prenikavo trúbili, kovové plechy hrmotali, s praskotom sa lámali konáre — a v tejto pekelnej haravare sa kedy-tedy ozval žalostný krik sloniatok. Zvieratá pobiehali sem i ta, raz sa tisli dokopy a hneď sa rozutekali. V trme-vrme medzi splašenými slonmi, v kúrňave prachu sa mihali lovci. Nepriblížili sa k stádu, len prebiehali, zoraďovali sa a znova bili do plechov. Postupne priatelia pochopili, čo lovci robili — zaháňali mladé slony od stáda a zatískali ich do širokej a suchej kotliny medzi bralami, zakrytej skupinou stromov. Siví obri sa vrhali na lovcov, snažili sa ich rozdupať a rozmliaždiť. No domorodci vysokými skokmi vo chvíli zmizli v kriakoch a za stromami. Zatiaľ čo rozzúrené zvieratá kývali chobotmi a hľadali ukrytých nepriateľov, na druhej strane sa objavili nové rady lovcov, divo vykrikujúcich a hrmotajúcich kovovými plechmi: Slony sa vrhli zase na nich a poľovníci zopakovali manéver, snažiac sa oddeliť mladé od starých.

Stádo odchádzalo stade ďalej do stepi, sivé telá zmizli za stromami a len ohlušujúci lomoz a dovysoka skúdolený prach ukazovali, kde je miesto lovu.

Kidoga, Kaviho a Pandiona ohromila odvaha a vrtkosť lovcov, ktorí vedeli umkýnať pred rozzúrenými zvieratami a pritom neústupčivo pokračovať v nebezpečnej práci. Všetci traja mlčky hľadeli na pustú step s podubasenými kriakmi a polámanými stromami. Kidogo sa chmúril, napäto počúval a konečne ticho povedal: — Čosi nie je v poriadku… Lov sa nedarí tak, ako by sa mal!

— Skade to vieš? — čudoval sa Kavi.

— Ak nás priviedli sem, iste rátali, že stádo tu odbočí na východ, no zvrtlo sa doprava. Myslím, že to nie je dobré.

— Poďme ta! Vrátime sa tade, ako sme prišli! — navrhol Pandion.

Kidogo chvíľu porozmýšľal a súhlasil. V takom zmätku ich príchod nič nepokazí.

Etrusk, Helén a černoch sa zhodli a krytí trávou a skalami vrátili sa popod hrebeň o tisíc lakťov nazad, pokým neprišli nad otvorenú rovinu.

Medzi skaliskami zbadali úžľabinu, kam sa lovcom podarilo zahnať vyše desať mladých slonov, Domorodci pobehúvali medzi stromami, šikovne hádzali na slonov slučky a priväzovali ich ku kmeňom.

Reťaz lovcov ozbrojených širokými kopijami uzatvárala vstup do doliny. Lomoz a krik sa rozliehal ďaleko vpredu a napravo — tam zrejme bola väčšia časť stáda.

Znezrady sa ozvalo vľavo prerývané, ostré trúbenie. Kidogo sa zachvel.

— Slony útočia! — zašepkal.

Ktosi ťahavo zastenal, ktosi zlostne vykríkol dáky povel.

Priatelia zbadali, že na druhom konci roviny, tam, kde dva rozložité stromy vrhali veľké škvrny tieňov, sa čosi hýbe. Vyrútil sa stade obrovský slon — uši mu naširoko odstávali, chobot vytrčil dopredu ako klát. Vedľa neho sa vynorili dvaja takí istí velikáni. — Pandion poznal obrovitých vodcov stád. Vzadu ešte s niekoľkými slonmi sa hnal štvrtý. Z kriakov vyskočili lovci, vbehli medzi zvieratá a bežiačky hodili kopije na zadného slona. Zver zúrivo zatrúbil a vrhol sa na ľudí, ktorí uháňali k močiaru. Za ním sa obrátili aj ostatné slony. Traja vodcovia nezbadali úskok domorodcov, ktorí ich oddelili od ostatných, a valili sa ďalej k úžľabine, kam ich podistým vábil krik mladých slonov.

— Zle je, zle je! Vodcovia sa vrátili z druhej strany! — vzrušene šepkal Kidogo a tuho stískal Pandionovi ruku.

Kavi sa pozabudol a vykríkol: — Pozri… pozri na odvážlivcov!

Bojovníci, čo prehradili vchod do doliny, sa neukryli pred rozľútenými obrami. V roztiahnutom šíku postupovali dopredu. Nízka spálená tráva neskryla ani jediný ich pohyb.

Prvý slon zamieril rovno do stredu šíku. Dvaja chlapi nehybne zastali a ich susedia z obidvoch strán odrazu vyskočili proti privalivšej sa ozrute.

Slon spomalil beh, vysoko zdvihol ťažký chobot a dupajúc so zlostným trúbením zaútočil. Slonovi zvyšovalo k odvážlivcom iba neveľa, keď domorodci bleskove odskočili. V tej chvíli sa zvieraťu pri zadných nohách objavili štyria lovci. Dvaja zabodli ozrute do brucha kopije, druhí dvaja sa zahnali a ťali slona po nohách.

Zo zodvihnutého chobota sa vydral vysoký svištivý zvuk. Slon spustil chobot a obrátil hlavu k najbližšiemu lovcovi. Chlap nestihol uskočiť.

Vystrekla krv a bojovníkovi sa na pleci a na boku zabeleli obnažené kosti.

Ranený mlčky klesol, ale aj obrovský slon sťažka si sadol na zadné nohy a pomaly sa prevalil na bok. Lovci nechali slona a pripojili sa k druhom bojujúcim s dvoma ďalšími vodcami. Tieto slony boli múdrejšie alebo skúsené v boji s človekom: vrhali sa zboka nabok a nedovolili, aby sa k nim bojovníci prikradli odzadu. Zadlávili už troch lovcov.

Prach zahaľujúci celé priestranstvo zružovel v lúčoch zapadajúceho slnka. Slony vyzerali ako ozrutné čierne veže, pri ktorých sa hmýrili smelí ľudia. Vyskakovali, uhýbali strašným klom, s krikom odbiehali dozadu, aby odvrátili pozornosť slonov od bojovníkov, ktorým hrozila smrť.

Zvieratá rozbesnené do šialenstva neprestajne trúbili. Keď sa slony obrátili hlavami ku skale, kde sedeli traja priatelia, boli nesmierne veľké; ich roztiahnuté uši sa kývali ponad ľudí. Slon so sklonenou hlavou sa zdal zboku nižší, kly, pripravené človeka už-už zachytiť, takmer ryli zem.

Pandion, Kidogo a Kavi si uvedomili, že vidia iba časť bitky. Bojovalo sa aj ďaleko za stromami, kde bolo celé stádo, aj vľavo v močiari, kam utiekli lovci, aby odvábili štvrtého vodcu a slony, ktoré bežali za ním. Priatelia nemali kedy rozmýšľať, čo sa tam robí — celkom ich zaujala krvavá bitka pred nimi.

Spoza stromov zarachotili bubny, bojujúcim prichádzal na pomoc oddiel o niekoľkých desiatkach lovcov. Vodcovia slonieho stáda nerozhodne zastali. Domorodci hrozivo kričali, zaháňali sa kopijami a nato ozruty ustúpili. Vrhli sa k zranenému zvieraťu, stali si vedľa neho, podstrčili podeň kly a zodvihli ho. Potom, stisnúc ho medzi seba, ťahali ho za stromy, pustili ho, opäť zodvihli a zmizli. Niekoľkí lovci sa pustili za ním, ale vrátil ich chlap, čo velil pri love.

— Neujde ... čoskoro ho pustia… znova sa rozzúria, — preložil Kidogo jeho slová.

Hluk vpravo sa vzďaľoval a zatíchal: bitka sa podistým skončila. Troch priateľov si nik nevšímal. Černoch, Etrusk a Helén opatrne zišli na step, aby si prezreli bojisko. Zamierili ta, kde bola hlavná časť stáda. Predierali sa cez krovie, keď Kidogo znezrady odskočil. Na korune zlámaného stromu ležal umierajúci slon. Ďalej rástli stromy redšie a medzi nimi bolo vidieť sivú hromadu — druhý slon ležal na bruchu, nohy pod sebou, chrbát vyklenutý. Keď zacítil ľudí, zodvihol hlavu. Okolo mútnych očú mal hlboké záhyby kože, čo mu dodávalo výraz nekonečnej únavy. Obor spustil hlavu, oprel si ju o dlhé kly, no potom s, dutým buchnutím sa zvalil nabok.

Dookola pokrikovali domorodci. Kidogo hodil rukou a obrátil sa nazad — na juhu sa znova vynorilo stádo slonov. Priatelia sa ponáhľali ku skaliskám, no podaromnici sa naplašili — prichádzali cvičené zvieratá.

Mladé slony priviazané ku stromom otŕčali chvosty a zúrivo sa vrhali na ľudí, snažiac sa ich zasiahnuť vystretými chobotmi. Vodcovia slonov, postavili k nim na obe strany cvičené zvieratá. Tie stisli zajatca medzi seba a odviedli k osade.; Pre každý prípad lovci priviazali mláďaťu na krk a zadné nohy mocné povrazy, ktoré držali pätnásti lovci vpredu a vzadu.

Domorodci malí ustaté, strhané a zachmúrené tváre. Na pletené košiny na sloních chrbtoch položili už jedenásť nehybných tiel a bojovníci ešte stále blúdili medzi kroviskami a hľadali dvoch nezvestných druhov.

Slonov so zajatými sloniatkami odviedli. Lovci sedeli a ležali na zemi, oddychovali po ťažkom boji. Priatelia podišli k hlavnému lovcovi a Kidogo sa spýtal, či im nemôžu nejako pomôcť. Lovec sa zamračil a srdito prevravel: — Pomôcť? Čím by ste nám mohli pomôcť, cudzinci? Lov bol ťažký, stratili sme veľa statočných mužov… Čakajte, kde sme vám kázali, a nezavadzajte!

Priatelia sa vrátili ku skaliskám a usadili sa bokom — báli sa, aby nenahnevali ľudí, od ktorých závisela ich budúcnosť. Čakali, kedy ich zavolajú, a ticho sa zhovárali. Slnko zapadalo, do stepi sa plazili čierne tône zubatých skalísk.

— Jednako len nechápem, ako je možné, že veličizné slony nezničia v bitke všetkých lovcov, — povedal Kavi zamyslene. — Keby slony bojovali tvrdšie, rozdrvili by ľudí na prach…

— Máš pravdu, — ohlásil sa Kidogo. — Na šťastie slon má slabé srdce…

— Akože?

— Jednoducho preto, že nebojováva. Je taký mocný a ozrutný, že naň nik nezaútočí, nehrozí mu nebezpečenstvo. Iba človek sa naň odváži. Preto nie je sivý obor vytrvalým bojovníkom, nemá pevnú vôľu a ak razom nezmetie protivníka, nevydrží dlhý zápas… To byvol je dačo iné. Keby bol rozumný a veľký ako slon, zahynuli by všetci lovci…

Kavi čosi zahundral, nevedel, či má uveriť černochovým slovám, no spomenul si, ako slony zakolísali v rozhodnej chvíli, a nepovedal nič.

— Vládcovia slonov majú iné kopije ako my — ostrie na hrotoch je osem palcov široké, — zamiešal sa Pandion. — Koľko sily treba na úder takou kopijou!

Kidogo zrazu vstal a započúval sa. Odtiaľ, kde oddychovali lovci, sa neozval ani hlások. Nebo pozlátené žiarou zapadajúceho slnka rýchlo haslo.

— Odišli a zabudli na nás, — skríkol černoch a vybehol spoza skalnatého útesu.

Naokolo nebolo nikoho. V diaľke sa ešte ozývali rôzne hlasy — lovci sa vracali do osady a zabudli na troch priateľov.

— Poďme chytro za nimi, cesta je ďaleká! — súril Pandion, no černoch ho zastavil.

— Už je neskoro, čochvíľa sa zotmie a my zablúdime. Radšej počkajme, kým vyjde mesiac — bude to onedlho.

Kavi a Pandion súhlasili a znova si ľahli.

Synovia vetra

V nepreniknuteľnej tme zavýjali hyeny, žalostne skuvíňali šakaly.

Kidogo bol nepokojný, často pozeral na východ, kde popolavý pruh oblohy veštil východ mesiaca.

— Neviem, či sú tu divé psy, či nie, — šomral si. — Ak prídu, je nám beda!

Psy útočia vo svorkách a premôžu aj byvoly…

Nebo bolo čoraz jasnejšie, chmúrne bralá napokon zostriebreli, stromy na stepi sa vynárali ako čierne tiene. Vyšiel mesiac.

Etrusk, černoch a Helén zamierili na juh pozdĺž reťaze skalísk a tuho stískajúc kopije, obzerali sa a striehli. Ponáhľali sa z neprívetivého miesta bitky, kde sa medzi kríkmi a stromami váľali zabité slony a kde hodovali žrúti mrcín. Zavýjanie za nimi tíchlo, step mlčala, akoby všetko navôkol bolo vymrelo. Iba kroky pútnikov rušili nočnú tíš.

Kidogo starostlivo obchádzal husté háje a kroviny, ktoré sa kde-tu vynárali ako tajomné čierne vŕšky. Volili cestu cez otvorené poľany, ktoré sa beleli medzi porastom ako jazerá v labyrinte čiernych ostrovov.

Skalnatá reťaz sa skrúcala na západ, úzky háj pritisol pútnikov k bralám.

Kidogo zabočil doprava a šiel po dlhom kamenistom svahu, skláňajúcom sa na juh. Zrazu zastal, obrátil sa a načúval. Aj Pandion a Kavi zbystrili pozornosť, no všade bolo hlboké ticho.

Kidogo sa nerozhodne pohol ďalej, zrýchľoval kroky a neodpovedal priateľom na tiché otázky. Prešli hodný kus a černoch znova zastal.

V mesačnom svetle sa mu rozčúlene leskli oči.

— Niekto nám ide v stopách, — zašepkal a pritisol ucho na zem.

Pandion sa sklonil k zemi, Etrusk zostal stáť a s prižmúrenými očami sa snažil preniknúť cez striebristý závoj mesačného svetla.

Pandion pritískal ucho na horúcu kamenistú pôdu. Sprvu počul iba vlastný dych. Mlčanlivá, hrozivá neistota ho znepokojovala. Zrazu zachytil na tvrdej pôde tichý šramot. Jednostaj sa zrýchľovalo a pravidelne sa opakovalo zreteľné klopkanie — klop, klop. Pandion vstal. Kidogo ešte chvíľu pritískal k zemi raz jedno, raz druhé ucho, napokon vyskočil, akoby ho vystrelil.

— Za nami ide veľké zviera, ale neviem aké. Pazúry má vystrčené ako pes alebo hyena — teda nie je to lev ani leopard…

— Byvol alebo nosorožec, — usudzoval Kavi.

— Nie, je to dravec, — tvrdil černoch. — Musíme sa dáko zachrániť.

Škoda, že nablízku niet ani stromu. — šepkal a nepokojne sa obzeral.

Pred nimi sa rozkladala takmer rovná kamenistá planina. Trčala z nej iba riedka tráva a nízke kríky.

— Dopredu, chytro! — súril Kidogo. Priatelia sa rozbehli.

Za nimi sa už jasne ozývalo klopkanie ťažkých pazúrov a zrýchľovalo sa. Aj zviera sa zrejme rozbehlo a doháňalo ich. Klop, klop, klop — znelo čoraz bližšie.

Pandion sa obzrel a uvidel vysoký knísavý tieň, ktorý ich sledoval ako sivý prízrak.

Kidogo obracal hlavu na všetky strany; usiloval sa rozoznať stromy pred nimi, odhadnúť vzdialenosť a rýchlosť neznámeho zvera. Keď videl, že stromy sú priďaleko a že nedobehnú, zastal.

— Zviera nás doháňa, nesmieme mu už byť obrátení chrbtom, lebo biedne zahynieme! — vykríkol rozčúlene.

— Treba sa biť! — zahundral Kavi chmúrne.

Priatelia sa postavili vedľa seba a obrátili sa k strašidelnému sivému prízraku, ktorý sa blížil mlčiacou nocou. Kým ich zviera prenasledovalo, ani nehleslo. A táto nezvyčajná vlastnosť stepného dravca ich najväčšmi desila.

Sivý hmlistý tieň jednostaj tmavel, jeho obrysy boli čoraz zreteľnejšie.

Zver bol už sotva tristo lakťov od priateľov, keď spomalil a blížil sa krokom, presvedčený, že mu vyhliadnutá obeť neujde. Priatelia ešte nikdy nevideli podobné zviera. Jeho silné predné laby boli dlhšie ako zadné, predná časť trupu sa mu nad krížmi dvíhala, chrbát sa strmo zvažoval. Na tučnom krku sedela ťažká hlava s mocnými čeľusťami a vypuklým čelom.

Na krátkej svetlej srsti sa jarabeli tmavé fľaky. Na zátylku a na šiji mu trčali dlhé tvrdé škutiny. Zviera sa naoko ponášalo na škvrnitú hyenu, no nevídane ozrutnú: jeho hlava bola na päť lakťov od zeme. Široká hruď, plecia a zátylok desili mohutnosťou, veličizné zahnuté pazúry zlovestne klopkali a naháňali strach.

Zviera sa čudne knísavo pohybovalo, vrtelo nízkym zadkom a pokyvovalo ťažkou hlavou. Chriapu malo zvesenú, takže spodná čeľusť sa takmer dotýkala krku.

— Čo je to? — pýtal sa Pandion priškrteným hlasom a oblizol si suché pery.

— Neviem, — rozpačito odvetil Kidogo. — Nikdy som nepočul o takých zveroch.

Zviera sa odrazu zvrtlo. Veľké oči upreté na pútnikov zahoreli blikavým plameňom. Zviera opísalo polkruh vpravo od ľudí, opäť sa k nim obrátilo chriapou a zastalo. Okrúhle uši mu trčali šikmo hore.

— Zviera je múdre — stalo si tak, aby mesiac svietil proti nám, — šepol Kidogo, rýchlo dýchajúc.

Pandion sa triasol od vzrušenia — stávalo sa mu to vždy pred nebezpečným bojom.

Zviera vtiahlo do seba vzduch a pomaly sa blížilo. V jeho pohyboch, v zlovestnom mlčaní; v jeho upretom pohľade bolo niečo, čím sa líšilo od všetkých zvierat, aké priatelia poznali. Všetci traja tušili, že dravec je zvyškom z iného, dávneho sveta, s inými životnými zákonmi. Plece pri pleci, s otrčenými kopijami, pohli sa proti nočnej príšere. Zviera sa na mih zarazilo, ale vzápätí sa s chrčaním vyrútilo na troch priateľov. Veličizná papuľa sa rozďavila, v mesačných lúčoch sa zablysli veľké zuby a tri dlhé hroty mocných kopijí sa zaborili príšere do širokej hrude a krku. No nevládali zvera zadržať — mal nesmiernu silu. Kopije narazili na mocné kosti, vyšmykli sa z rúk a chlapi odleteli nazad. Kidogo a Pandion ešte stačili uskočiť, ale Kaviho prigniavilo zviera. Priatelia mu priskočili na pomoc. Netvor si sadol na zadné laby a bleskove vyhodil prednými.

Otupené pazúry udreli Pandiona do boka tak silno, že spadol a len-len nestratil vedomie. Ozrutná laba mu prikvačila nohu, zhyby, prašťali a pazúry zvieraťa vytrhli mu kus mäsa i kože.

Pandion nepúšťajúc kopiju sa usiloval vstať, keď začul praskať Kidogovu kopiju. Horko-ťažko si kľakol a uvidel, ako zver pritíska černocha k zemi a skláňa k nemu rozďavenú papuľu. Kidogo s vytreštenými očami sa zapieral nočnej mátohe do spodnej čeľuste a snažil sa oddialiť strašné zubiská. Verný priateľ hynul Pandionovi pred očami.

Helén, nedbajúc na bolesti, šialene vyskočil a vrazil zvieraťu kopiju do boku. Dravec hlasno sklapol zuby, zvrtol sa k Pandionovi a zrazil ho na zem. Helén však nepustil kopiju, oprel ju o zem a zadržal netvora, kým Kidogo stačil vytiahnuť nôž. Ani černoch, ani Helén nevideli, že za zverom vstal Kavi. Etrusk vyceril zuby, chladnokrvne namieril kopiju netvorovi do boka a oboma rukami ju vrazil rovno pod lopatku. Dlhý hrot prenikol na celý lakeť dravcovi do tela, z rozchľapenej papule sa vydral rev, zviera sa myklo a obrátilo sa proti Etruskovi. Kavi prikrčil hlavu medzi plecia, zatackal sa, no nespadol. Zatiaľ Kidogo s prenikavým krikom pichol zvera nožom do krku a v tej chvíli Etruskova kopija vnikla dravcovi do srdca.

Ťažkým telom kŕčovito zašklbalo a dookola sa rozšíril neznesiteľný zápach.

Pandion vytrhol kopiju a znova ju zaboril zvieraťu do tyla. No už nebolo treba. Zver natiahol krk, papuľou sotil Etruska do nôh a zadnými labami hodil nabok. Pazúry ryli zem, svaly pod kožou sa chveli, no natrčené škutiny na tyle už klesli.

Len čo sa priatelia spamätali, začali si prezerať rany. Etrusk mal z pleca vydrapený kus mäsa, na chrbte jarčeky od dlhých pazúrov. Pandionovi sa nezlomila noha — ale mal hlbokú ranu pod kolenom a na chodidle sa mu doista potrhali šľachy. Tam, kde ho zasiahla obrovská laba, bok mu spuchol a osinel. Najviac utŕžil Kidogo, mal niekoľko veľkých rán a pomliaždenín.

Priatelia, sa navzájom poobväzovali zdrapmi odedze a tešili sa z víťazstva nad strašným netvorom, ktorý ležal nehybne vystretý v jasnom mesačnom svetle. Pandion sa nevedel zo všetkého spamätať, no Kidogo ich uspokojoval, že teraz im už nič nehrozí. Zdochlina ich ochráni pred inými dravcami a vládcovia slonov ich určite na svitaní budú hľadať.

Priatelia trpezlivo znášali bolesť, ľahli si na tvrdé skálie, ale od rozčúlenia nezaspali.

Nečakane rýchlo sa rozvidnelo, slnko zahnalo tajomné a hrozivé tiene noci. Pandion, zmučený bolesťou v nohe, otvoril ustato oči, keď začul Kidogov krik. Černoch si prezeral premoženého nočného prenasledovateľa a vysvetľoval Etruskovi, že také zviera videl vyobrazené v Ta-Keme, v hrobke pri meste Bielych múrov. Kavi nedôverčivo otŕčal spodnú gambu.

Kidogo sa prisahal a presviedčal ho, že obyvatelia Ta-Kemu kedysi dávno iste poznali takéto zviera.

Slnko stúpalo po oblohe. Priateľov moril smäd a drvila zimnica od utŕžených rán. Kidogo a Kavi sa rozhodli, že pôjdu hľadať vodu, keď vtom začuli hlasy. Tri slony s bojovníkmi na chrbtoch išli cez step popod kamenistý svah, kde priatelia stretli nočnú príšeru. Keď vládcovia slonov začuli Kidogovo volanie, posúrili zvieratá. Slony sa blížili k cudzincom, no zrazu výstražne zatrúbili a cúvali, dvíhajúc choboty a natŕčajúc uši.

Bojovníci z nich zoskočili a bežali k zdochline s výkrikmi: „Gišu, gišu!“ Náčelník včerajšieho lovu pochvalne pozrel na priateľov a povedal priškrteným hlasom: — Ste slávni bojovníci, keď ste si sami traja poradili s príšerou noci, so žrútom hrubokožcov. Vládcovia slonov rozprávali cudzincom o gišu — veľmi vzácnom a nebezpečnom zvierati. Nikto nevie, kde sa cez deň skrýva a v noci sa ticho potuluje a napadá mladé slony, nosorožce a mláďatá iných veľkých zvierat. Je neobyčajne mocný a vytrvalý v boji. Jeho strašné zubiská naraz prehryznú slonovi nohu a mohutné predné laby dlávia obeť a lámu jej kosti.

Kavi posunkami poprosil lovcov, aby mu pomohli zviera odrať. Štyria bojovníci sa ochotne prichytili do roboty, nevšímajúc si, že zo zvieraťa sa šíril neznesiteľný pach.

Kožu a odrezanú hlavu naložili lovci na slona a naňho vysadili aj ranených cudzincov. Slony, počúvne ľahkým úderom zakrivených nožov, bežali klusom. Na poludnie už boli v osade. Obyvatelia ich srdečne vítali.

Bojovníci na sloních chrbtoch hlasno vychvaľovali hrdinstvo cudzincov.

Rozžiarený Kidogo trónil vedľa Pandiona na hojdajúcom sa širokom sedisku päť lakťov nad zemou. Černoch začal niekoľkokrát spievať, ale vládcovia slonov ho vždy, zahriakli, lebo slony nemajú rady krik a sú naučené na ticho.

Už štyri dni cesty delili cudzincov od sídla vládcov slonov. Náčelníkov sľub sa splnil. Oddiel bývalých otrokov sa smel pripojiť k výprave, čo šla na západ. Kavimu, Kidogovi a Pandionovi ešte nezaceleli rany, preto sa viezli na jednom zo šiestich slonov. Ostatní šestnásti druhovia išli pešo v stopách výpravy. Zvieratá boli na ceste len necelého pol dňa, ostatný čas sa pásli a oddychovali. Peší oddiel dohonil slonov zvyčajne až na mrkaní.

Domorodci viedli zvieratá celkom inou cestou, akú by si boli zvolili pocestní. Obchádzali vysoké lesy, šli cez čistiny a krovité porasty, kade by si ľudia museli cestu prekliesniť. Kedy-tedy sa predný slon zamenil so zadným a kráčal na konci skupiny. Za slonmi zostával v húštinách udupaný, chodník a Pandionovi druhovia pohodlne napredovali. Ešte lepšie bolo tým trom, čo sa niesli na slonovi vysoko nad zemou s jej tŕňmi, hmyzom, hadmi, barinami, ostrým skálím a tvrdou trávou. Iba teraz si Pandion uvedomil, koľko ostražitosti treba pri peších pochodoch cez hlboké africké lesy a stepi. Iba teraz mohol lačne a nerušene vnímať farby, tvary a vôňu cudzej zeme v celej mohutnosti jej živočíšneho a rastlinného života.

V oslnivom svetle slnečných lúčov boli čisté odtiene farieb také jasné, že severana priam nejasne znepokojovali. No len čo sa zaoblačilo, alebo sa oddiel posunul do lesnej tône, farby pohasli. Ich jednotvárne odtiene zdali sa ponuré pri porovnaní s mäkkými a súladnými farbami Pandionovej vlasti.

Oddiel preťal výbežok lesa a znovu sa ocitol vo zvlnenej stepi s červenou pôdou, s bezlistými stromami, z ktorých vytekala mliečna šťava.

Ich sivozelené konáre sa neprívetivo dvíhali k oslnivému nebu. V týchto nehybných húšťavách neboli ani vtáky, ani zver — nad červenými kopčekmi panoval znojný mŕtvy pokoj. Veľké červené kvety sa červeneli na konci konárov ako fakle horiace na chmúrnom pohrebišti.

Ďalej ležala pôda zbrázdená hlbokými výmoľmi — pod ohnivočerveným povrchom ležali vrstvy bieleho piesku. Oddiel sa dostal do spleti úzkych roklín. Po oboch stranách sa dvíhali sypké purpurové steny. Slony sa opatrne predierali labyrintom vymletých úšustov, pyramíd, veží a úzkych stĺpov. Občas sa zrútila niektorá stena a naplašila slony, ktoré uskakovali nabok. Farba vymletej sypkej pôdy sa ustavične menila: za stenou teplého červeného odtieňa sa dvíhal bledohnedý múr, za ním sa týčili jasné žlté pyramídy, žilkované oslepivo bielymi pruhmi. Pandionovi sa marilo, že prišiel do zakliateho kráľovstva. V hlbokých suchých a mŕtvych kotlinách sa skrýval celý svet živých farieb neživej prírody.

Potom sa znova tiahla zalesnená vrchovina, oddiel znova obklopili zelené steny a košina na sloňom chrbte bola ako ostrov, ktorý pomaly plával po mori lístia a konárov.

Pandion si všimol, ako starostlivo dbali domorodci o svoje mohutné zvieratá. Na zastávkach im pozorne poprezerali kožu. Helén sa spýtal, prečo to robia. Černoch položil ruku na nádobu z akéhosi plodu, ktorá mu visela na opasku.

— Je zle, ak si slon poškriabe kožu alebo sa poraní, — riekol domorodec.

— Začne mu hniť krv a zviera zakrátko zahynie. Ranu treba včas natrieť hojivou živicou, preto ju máme vždy poruke.

Helén nechcel veriť, že takmer nezraniteľní obri sú takí chúlostiví.

Teraz chápal opatrnosť múdrych zvierat. Domorodci mali s nimi hŕbu starostí. Iba po dlhom hľadaní a poradách sa utáborili na noc. Priviazané slony obkolesila reťaz pozorných stráží, ktoré nespali celú noc. Ďaleko dopredu vysielali zvláštnych prieskumníkov, aby sa presvedčili, či nie sú nablízku divé slony. Ak naďabili na voľné stádo, zaháňali ho hlasným krikom.

Pri oddychu priatelia besedovali so svojimi sprievodcami. Drsní vládcovia slonov vďačne uspokojovali zvedavosť cudzincov.

Raz sa Pandion spýtal staršieho územčistého domorodca, ktorý viedol výpravu, prečo tak radi lovia slony, keď je to také nebezpečné.

Domorodcovi sa prehĺbili vrásky okolo úst. Neochotne odvetil: — Rozprávaš ako zbabelec, hoc naň nevyzeráš. Slony sú mocou nášho kmeňa. S nimi sa nám žije dobre, v dostatku. Platíme za to životmi. Keby sme sa báli, živorili by sme priam tak ako kmene, ktoré sa živia jaštericami a korienkami. Ten, kto sa bojí smrti, žije o hlade a v strachu. Ak vieš, že v tvojej smrti je život tvojich blízkych, nebojíš sa nijakého nebezpečenstva!

Aj môj odvážny syn v rozkvete síl zahynul pri love slonov… — Domorodec uprel na Pandiona mračný pohľad. — A či vy, cudzinci, inakšie rozmýšľate?

Prečo si prešiel toľko krajín, bojoval si s ľuďmi aj so zverou a neostal si v otroctve?

Zahanbený Pandion sa prestal vypytovať. Zrazu Kidogo, ktorý sedel pri vatre, vstal a krivkal k neďalekému hájiku. Zapadajúce slnko zlátilo veľké oválne listy, tenké konáre sa mierne chveli. Kidogo si prezeral hrboľatú kôru na tenkých kmeňoch, natešene skríkol a vytiahol nôž. O chvíľu sa vrátil s dvoma veľkými zväzkami sivočervenej kôry. Jeden zväzok podal domorodcovi, čo viedol oddiel.

— Odovzdaj to vášmu náčelníkovi ako Kidogov darček na rozlúčku, — povedal černoch. — Je to práve taký dobrý liek ako čarovná tráva z belasej stepi. V chorobe, pri únave alebo pri útrapách sa kôra rozmrví a vypije sa trocha odvaru. Ale len trocha. Ak by sa ho vypilo viacej, už nie je liekom, lež otravou. Táto kôra starým vracia silu, zarmútených rozveselí, zoslabnutých posilní. Zapamätaj si ten strom — budeš mi vďačný^[102].

Vodca sa darčeku potešil a hneď rozkázal, aby nalúpali ešte viacej kôry.

Druhý zväzok Kitigo odložil do kože gišu, ktorú si vzal Kavi so sebou.

Na druhý deň slony vstúpili na kamenistú rovinu. Vysoké husté kríky sa vo vetre skláňali až k zemi a vyzerali ako vysoké zelené hrby, rozhodené po suchej sivej tráve.

Vietor, ktorý dul proti nim, prinášal príjemnú vlhkú vôňu. Pandiona prehradilo. V tej vôni bolo čosi známe, nekonečne drahé a zabudnuté, i keď sa to ešte tratilo vo výparoch lesa, čo sa rozkladal pri úpätí. Ďaleko sa ťahali široké a strmé svahy, ich belasý povrch pretínali tmavé pásy a škvrny lesných húštin. Na obzore sa belasela reťaz vysokých hôr.

— To je Tengrela, moja vlasť! — bláznivo skríkol Kidogo a všetci sa k nemu obrátili.

Černoch rozhadzoval rukami, vzlykal a mrštil tvár, mocné plecia sa mu triasli vzrušením. Pandion chápal priateľove pocity, no kvárila ho akási závisť; Kidogo je už doma a jemu treba ešte toľko prekonať, kým nadíde veľký okamih, keď aj on bude môcť zvolať ako Kidogo: „To je moja vlasť!“ Pandion sklonil hlavu a odvrátil sa. V tej chvíli sa nevedel radovať so svojím priateľom.

Slony zostupovali po čiernej sopečnej pôde. Na stuhnutej láve nerástli nijaké stromy. Cestu im preťal hladký výbežok posiaty malými jazerami.

Ligotavé škvrny čírej, belasej a hlbokej vody sa ostro odrážali od čiernych brehov. Pandion sa zachvel. Zrazu si neobyčajne živo spomenul na Tessine belasé hlboké oči, na jej husté čierne vlasy. Aj tu belasé jazierka akoby naň hľadeli s nemou výčitkou, tak, ako by naň hľadela Tessa, keby vedela o jeho slabosti. Pandion zablúdil v myšlienkach do Aeneady a nesmierna nedočkavosť mu zovrela hruď. Pomkol sa k priateľovi a tuho ho objal. Na čiernu ruku Kidogovu sa položila šľachovitá ruka Kaviho a traja priatelia spojili svoje dlane v pevnom a radostnom stisku.

A slony sa spúšťali čoraz nižšie — z obidvoch strán sa vynorili úbočia širokej doliny. Po chvíli sprava ústila druhá taká dolina. Pretekajúce bystriny sa zliali do dravej riečky, čím ďalej tým mohutnejšej. Slony kráčali začas po ľavom brehu popod zvetrané bralá. Potom sa skaliská rozostúpili a čistá voda v riečke sa s veselým žblnkotom náhlila do tône popod velikánske stromy, ktoré sa klenuli ako vysoké zelené oblúky na brehoch koryta. Slony nedošli k stromom a zastali.

— Ďalej už nejdeme, — povedal vodca.

Traja priatelia zišli zo slonov a rozlúčili sa so svojimi sprievodcami.

Oddiel sa prebrodil cez rieku. Priatelia dlho hľadeli za sivými velikánmi, ktorí vystupovali na plochú vrchovinu severne od rieky. A všetci traja si nevdojak ľútostivo vzdychli, keď mocné zvieratá zmizli v diaľke. Potom rozložili vatru — znamenie pre druhov, ktorí zaostali.

— Poďme hľadať tŕstie a stromy na plte, — navrhol Kidogo Etruskovi. — Zvyšok cesty chytro zídeme po rieke. A ty, krivý, čakaj pri vatre, šetri si nohu! — obrátil sa s drsnou nehou k Helénovi.

Pandion a Kavi nechali Kidoga pri rieke medzi jeho pokrvnými.

Vôňa blízkeho mora opájala priateľov, čo vyrástli na jeho brehu.

Odrazili plť a plávali do ľavého ramena rozvetvenej delty. Ďaleko sa nedostali — prieliv bol zanesený pieskom. Priatelia sa vyštverali na strmý breh, zamotávajúc sa do vysokej trávy. Preliezli cez kopcovitý hrebeň a vzrušení vystúpili na pobrežný val, kde zastali so zatajeným dychom.

Opájala ich nekonečná šírava oceánu a špľachot vĺn. Kavi a Pandion stáli po prsia v pichľavej tráve. Vysoko nad ich hlavami sa knísali vrchovce paliem. Zelené úpätie kopcov sa temne odrážalo od pobrežného piesku, ligotajúceho sa v slnečných lúčoch. Zlatý pás piesku lemovala zvlnená stuha striebornej peny, za ktorou sa pohojdávali priezračné zelené vlny.

Ešte ďalej oslnivo biela rovná čiara vyznačovala hranicu pobrežných skalísk. Po oblohe pomaly plávali páperové chumáče obláčikov. Nad pieskom na pobreží sa skláňalo päť paliem. Ich dlhé listy sa hneď rozprestierali vo vzduchu, hneď zas skláňali v poryvoch vetra ako krídla našušorených vtákov s hnedým a zlatistým perím, vznášajúcich sa nad pobrežím. Palmové lístie, akoby odliate z bronzu, zacláňali ligotavý oceán.

Vlhký vánok prinášal vôňu morskej soli. Teplé pramienky vetra sa roztekali Pandionovi po tvári a obnaženej hrudi, akoby sa ponáhľali do jeho náruče po dlhom rozlúčení. Etrusk a Helén pomaly klesli na piesok, chladný, pevný, rovný ako dlážka v rodnom dome.

Keď si oddýchli, hodili sa do rozhojdaných vĺn. More ich privítalo ľahkými nárazmi. Pandion a Kavi s pôžitkom vdychovali vôňu slaných kropají, rozrážali rukami jagavé hrebene, pokým ich zaceľujúce sa rany nezačali páliť od morskej vody. Potom sa obaja vrátili na piesočinu a kochali sa pohľadom na morskú diaľavu. Klenula sa pred nimi ako modrý most, ktorý sa kdesi ďaleko spájal s vodami ich rodného mora; také isté vlny narážali na biele skalnaté brehy Helady, na žlté svahy Kaviho vlasti.

Mladý Helén cítil, ako sa mu oči zalievajú slzami radosti. Teraz nemyslel na strašnú diaľavu, ktorá ho ešte vždy delí od domova. Tu bolo more a za morom ho čakala Tessa, čakalo ho všetko blízke a drahé, čo opustil a čo zaclonili roky drsných skúšok a nekonečne ťažká cesta.

Etrusk a Helén stáli na úzkom pobrežnom páse, obrátení tvárou k moru.

Za nimi sa týčili mohutné vrchy pod pokrovcom hrozných lesov — okraj cudzej zeme, ktorá ich tak dlho držala v zajatí rozpálených pustatín, stepí, suchých vysočín, vlhkých a tmavých húštin, zeme, ktorá im vzala roky, života, všetko, čo mohli dať blízkym. Ich oslobodenie si vyžiadalo roky, hrdinskej borby a neslýchaného úsilia. A keby toto všetko vynaložili pre vlasť, prinieslo by im to úctu a slávu.

Kavi položil Pandionovi na plecia ťažké ruky.

— Náš osud je teraz v našich rukách! — zvolal. Jeho tmavé, zvyčajne smutné oči vášnivo horeli. — Sme dvaja. Či by sme nedokázali doplávať do Zeleného mora, keď sme sa prebili až ku brehom Veľkej Dúhy? Nie, my sa vrátime, budeme oporou aj našim líbyjským druhom, ktorí nepoznajú more…

Pandion mlčky prikývol.

Nad brehom sa zrazu rozľahol Kidogov hlas. Znepokojený černoch so zástupom vzrušených rodákov a všetkými druhmi z výpravy hľadal dvoch priateľov. Pandiona a Kaviho odviedli nazad k rieke, preplavili sa na druhý breh a tam už čakalo niekoľko býkov, aby prepravili chorých, náklad a zbrane.

Pútnikom zostával už len malý kus cesty. Kidogo splnil, čo bol sľúbil pod stromami na brehu Nílu pred druhmi umierajúcimi po strašnej bitke s nosorožcom. Všetci devätnásti bývalí otroci našli prívetivý útulok a oddych vo veľkej osade neďaleko mora, na brehu veľkej rieky, tečúcej rovnobežne s tou, po ktorej priplávali, keď sa rozlúčili s vládcami slonov.

Pre Kaviho a Pandiona bola najradostnejšia zvesť, že lanského roku, po dvanásťročnej prestávke, sem znova priplávali Synovia vetra. Synmi vetra volali Kidogovi rodáci mornárov, ktorí oddávna prichádzali zo severu k brehom Južného Rohu po slonovinu, zlato, liečivé rastliny a zvieracie kožky. Domorodci tvrdili, že Synovia vetra sa ponášajú na Etruska a Heléna, ibaže majú tmavšiu pleť a brčkavejšie vlasy. Minulého roku prišli štyri čierne koráby, ktoré sa plavili po cestách otcov, Synovia vetra sľúbili, že prídu zas, len čo sa skončí obdobie búrok na Mori Hmiel. Podľa výpočtov skúsených ľudí do príchodu korábov zvyšovali asi tri mesiace.

Stavať vlastnú loď by si vyžiadalo viac času, nehovoriac už o tom, že nik nepoznal cestu, ktorá ich čakala. Pandiona a Kaviho znepokojovala myšlienka, či ich a ostatných desiatich vezmú mornári na lode, no Kidogo sa záhadne usmieval, požmurkával a tvrdil, že všetko zariadi.

Neprichodilo im iné ako čakať a zhrýzať sa neistotou. Mohlo sa stať, že Synovia vetra sa celých dvadsať rokov neukážu. Etrusk a Helén sa uspokojovali tým, že ak koráby nepriplávajú načas, prichytia sa stavať vlastnú loď.

Kidogov návrat bol udalosťou, ktorá sa hlučne oslavovala. Pandion bol už ustatý z ustavičných hostín. Nudilo ho nekonečné vychvaľovanie jeho statočnosti, omrzelo ho naveky, rozprávať o rodnom kraji a o dobrodružstvách, ktoré prežil.

Bolo celkom prirodzené, že Kidogo, večne obkolesený príbuznými a rodákmi a zaujatý obdivom žien, akosi sa odcudzil Pandionovi a Kavimu.

Priatelia sa vídali menej ako v šene a na ďalekej púti cez Afriku. Kidogo už išiel životom vlastnou cestou, ktorá sa rozchádzala s cestami priateľov.

Všetci Kidogovi druhovia z príbuzných kmeňov, ktorí s nimi prišli až sem, sa chytro roztratili rôznymi smermi. Zostal iba Etrusk, Helén a desať Líbyjcov, ktorí vedeli, že ich návrat do vlasti závisí od Pandiona a Kaviho.

Všetkých dvanástich cudzincov ubytovali v priestrannom dome z tvrdej sivozelenej hliny, vysušenej na slnku. No Kidogo nástojil, aby Kavi a Pandion bývali v peknej, kupolovitej chatrči neďaleko jeho domu. Po dlhoročnom putovaní Pandion zasa odpočíval na vlastnom lôžku.

Príslušníci Kidogovho kmeňa nespávali na dlážke, na kožušinách alebo otepiach trávy. Robili si drevené rámy na nôžkach vypletené sieťou z pružných stebiel, na ktorých sa prijemne hovelo; pre Pandionovu boľavú nohu to bola veľká úľava.

Helén mal teraz veľa voľného času. Zapĺňal ho vychádzkami k moru, kde dlho sedával sám alebo s Kavim a počúval rovnomerný hukot vĺn.

Zhrýzal ho jednostaj nepokoj. Jeho nezlomným zdravím otriasli útrapy na ceste a horúce podnebie.

Pandion sa veľmi zmenil a uvedomoval si to. Kedysi, na krídlach mladosti a lásky, opustil milú, domov aj vlasť, túžiac poznať staré umenie, uvidieť iné kraje, poznať život.

Teraz vedel, čo je horká clivota, poznal bezútešné zajatie, ťarchu zúfalstva, otupujúcu ťažkú prácu otroka. A Pandion sa s obavami spytoval sám seba, či ho neopustila sila tvorivého nadšenia, či sa ešte môže stať veľkým umelcom. No zároveň cítil, že všetko to, čo zakúsil a videl, obohatilo jeho životnú skúsenosť o mnohé a mnohé nezabudnuteľné dojmy.

Pandion si rád obzeral svoju kopiju — dar od otca navždy stratenej Irumy, ktorý preniesol cez lesy a stepi, ktorým sa neraz zachránil zo smrteľného nebezpečenstva. Bol preň symbolom statočnosti, zárukou ľudskej odvahy v boji s prírodou, zvrchovane vládnucou v horúcich afrických priestoroch. Kým na kopiju navliekol puzdro, ušité Iruminými rukami, opatrne pohládzal dlhú čepeľ. Ten kúsok kože s pestrou ozdobou z vlny — to bolo všetko, čo mu zvýšilo ako pamiatka na milú, nežnú dievčinu, ktorú stretol na ťažkej ceste do vlasti. S takými myšlienkami sa Pandion obracal k tmavým horám, čo oddeľovali sťa hradba oceán od zeme, ktorú prešiel…

A nad tým všetkým sa vznášal obraz Irumy, živý a vábivý… Takej, akú ju videl naposledy pri kmeni zakvitnutého stromu… Pandionovi sa rozbúšilo srdce. Jasne si predstavil lesk jej tmavej pokožky, oči, plné huncútskych iskričiek… Okrúhla dievčinina tvár sa k nemu s úsmevom blížila, počul jej milý hlas…

Pandion sa postupne zoznamoval so životom veselého a dobrodušného Kidogovho ľudu. Urastení domorodci s bronzovým odtieňom tmavej kože sa zaoberali zväčša poľnohospodárstvom. Pestovali nízke stromy s olejnatými plodmi^[103] a veľké tmavé rastliny s obrovskými listami, roztvárajúcimi sa vejárovite z mäkkých lodýh. Na takýchto rastlinách sa rodili ťažké strapce žltých, srpovito zahnutých plodov s jemnou voňavou dužinou^[104]. Boli hlavnou potravou domorodcov. Pandionovi veľmi chutili.

Jedli ich surové, varené aj vyprážané na oleji. Domorodci sa zaoberali aj lovom, aby si zadovážili slonovinu a kože, zbierali čarovné orechy, podobné gaštanom, ktoré kedysi vyliečili Pandiona zo záhadnej choroby, a chovali rožný statok a hydinu.

Medzi domorodcami boli zruční majstri — stavitelia, kováči i hrnčiari.

Pandion si rád obzeral diela mnohých umelcov, ktorí nezaostávali za Kidogom.

Veľké domy postavené z pieskovcových kameňov a nepálených tehál, alebo celé ulepené z tvrdej hliny, zdobili zložité a krásne plastické ornamenty, vyryté na vonkajšie múry. Niektoré domce krášlili farbisté fresky, ktoré Pandionovi pripomínali nástenné maľby zo starovekých krétskych zrúcanín.

Na hlinených nádobách ladných foriem videl jemné kresby, vytvorené s vyberaným vkusom. V príbytkoch náčelníkov a vo veľkých staviskách, kde sa konali zhromaždenia, stáli drevené pomaľované sochy. Podoby ľudí a zvierat udivovali Pandiona vernosťou výrazu, umne zachyteného v charakteristických črtách. No podľa jeho mienky čiernym majstrom chýbalo hlbšie chápanie formy, tak ako ho nechápali egyptskí umelci.

Sochári Kidogovho ľudu síce vedeli vyvolať neobyčajný dojem životnosti, ale len v jednotlivých, náročky zdôraznených ťahoch. A mladý Helén, rozmýšľajúc nad tvorbou miestnych obyvateľov, nejasne cítil, že cesta k dokonalému dielu musí byť čímsi úplne novým — nie slepým odkresľovaním prírody, ani úsilím vyjadriť iba jednotlivé dojmy.

Kidogov ľud mal rád hudbu, brávali na zložité nástroje z dlhých drevených doštičiek, spájaných vydlabanými podlhovastými tekvicami.

Podaktoré piesne, clivé, ťahavé, Pandiona vzrušovali, pripomínali mu spevy jeho vlasti.

Etrusk sedel pri vyhasnutom ohni pri chatrči, žul osviežujúce lístie a zádumčivo prehrabával papekom horúci popol, v ktorom sa piekli žlté plody, Kavi sa z nich naučil pripravovať múku na osúchy.

Pandion vyšiel z chatrče, prisadol si k priateľovi a blúdiac očami po vysokých staviskách, obzeral si okoloidúcich. Mäkké večerné svetlo sa ukladalo na prašné chodníky a mizlo v nehybných korunách rozložitých stromov.

Odrazu Pandionovu pozornosť upútala prechádzajúca žena. Všimol si ju už v prvé dni po príchode do Kidogovho mesta, ale odvtedy ju nevidel.

Bola ženou jedného z Kidogových príbuzných a volala sa Niora. Teraz kráčala pomaly, s dôstojnosťou žien, vedomých si svojej krásy. Pandion za ňou pozeral nadšený a túžba tvoriť v ňom odrazu vzkypela novou silou.

Niorinu postavu tuho obopínal pruh zelenomodrej tkaniny. Ozdobou jej bola šnúra belasých perál, ťažké náušnice a úzky zlatý krúžok na ľavom zápästí. Spod hustých mihalníc pokojne hľadeli veľké oči. Krátke vlasy vyčesané na temä a dômyselne zapletené jej predlžovali hlavu. Pod očami jej vystupovali zaoblené lícne kosti.

Hladká čierna koža, taká napätá, že telo vyzeralo ako uliate z kovu, sa zlatisto ligotala na slnku. Hrdú hlavu niesla štíhla šija, mierne sklonená dopredu. Pandion sa kochal pohľadom na jej vysokú, pružnú postavu, na ľahké vláčne pohyby. Zamarilo sa mu, že v Niore sa pred ním objavila jedna z troch Charitiek^[105], bohýň, ktoré — ako veril — vdychovali kráse život a obdarúvali ju neodolateľnou príťažlivosťou.

Etrusk zľahka udrel Pandiona papekom po hlave.

— Prečo si sa za ňou nerozbehol! — zapáral žartom. — Vás Helénov očarí každá žena…

Pandion sa nenahneval, no pozrel naň tak, akoby ho prvý raz videl, a prudko ho objal okolo pliec.

— Počúvaj, Kavi, nerád rozprávaš o sebe… Či teba ženy vôbec nezaujímajú? Necítiš, aké sú krásne? Pre teba nie sú časťou tohto naokolo, — Pandion opísal rukou široký kruh, — mora, slnka, krásneho sveta?

— Nie, keď ja vidím čosi pekné, chcel by som to zjesť, — zasmial sa Etrusk. — Pravda, žartujem, — pokračoval vážne. — Nezabúdaj, že som dva razy starší ako ty, a za svetlou stránkou sveta vidím aj tú druhú — tmavú, nepeknú. Ty si už zabudol na Ta-Kem, — Kavi prešiel prstom Pandionovi po červenom znaku na chrbte, — ja nezabúdam na nič. Ale závidím ti.

Budeš tvoriť krásno, ja môžem len ničiť v boji s temnými silami. — Kavi sa odmlčal a po chvíli rozochvene doložil. — Málo myslíš na svojich blízkych tam, vo vlasti… Koľko rokov som si nevidel deti, ani neviem, či žijú, či jestvuje ešte celý môj rod. Ktovie, čo sa robí tam, medzi nepriateľskými kmeňmi…

Smútok, ktorý zaznel v hlase vždy zdržanlivého Etruska, naplnil Pandiona súcitom. Ako by mohol priateľa potešiť? No Etruskove slová — málo myslíš na svojich blízkych — ho zaboleli. Mohol mu Kavi také čosi povedať? Nie, vari preňho málo znamenala Tessa, ded, Agenor? Ale potom by bol taký zachmúrený ako Kavi, potom by nevnímal mnohotvárnosť života — a ako by porozumel kráse? Pandion sa zaplietol do protikladov a nevyznal sa sám v sebe. Vyskočil a navrhol Etruskovi, aby sa išli kúpať.

Kavi súhlasil a obaja sa pustili cez vŕšky, za ktorými čľapotal oceán.

Niekoľko dní predtým zhromaždil Kidogo mladých mužov a mládencov kmeňa. Povedal im, že jeho druhovia, ktorí tu čakajú na koráby, nemajú nič, iba kopije a kúsky látky okolo bedier, a že ich Synovia vetra bez odmeny nevezmú na lode.

— Keby každý z vás, — riekol Kidogo, — pristal pomôcť im hoci tým najmenším, naši priatelia sa budú môcť vrátiť do vlasti. Pomohli mi dostať sa zo zajatia a prísť domov, medzi vás.

Všeobecný súhlas ho potešil. Navrhol, aby išli s ním na zlatonosnú vysočinu a tí, čo nemôžu, aby darovali slonovinu, orechy, kožušiny alebo vzácne drevo.

Na druhý deň Kidogo oznámil priateľom, že sa chystá na poľovačku.

Ale odmietol ich vziať so sebou a dohováral im, aby si šetrili sily na ďalšiu cestu.

Kidogovi priatelia nevedeli o pravom cieli výpravy. Hoci ich neraz znepokojovalo, čím zaplatia za cestu, dúfali, že tajomní Synovia vetra ich prijmú za veslárov. Pandion tajne zamýšľal zaplatiť kameňmi juhu, ktoré mu bol dal starý náčelník.

Ani Kavi Kidogovi nič nespomenul, no dva dni po jeho odchode zvolal Líbyjcov a vybral sa s nimi hore po rieke v nádeji, že neďaleko nájde čierne drevo^[106] a splaví ho na pltiach, lebo ťažké kmene by sa na vode neudržali.

Pandion dosiaľ kríval a Kavi ho nechal v osade. Heléna to mrzelo. Už druhý raz ho priatelia nechali samého, ako vtedy, keď išli loviť žirafy.

Kavi, zanovito vytrčiac bradu, poznamenal, že ani vtedy, nemámil čas nadarmo, nech to teraz vraj zopakuje. Pandion od zlosti onemel a utekal od nich. Etrusk ho dohonil, potľapkal po chrbte a ospravedlňoval sa, ale zo svojho nepopustil a presviedčal priateľa, že musí najprv celkom vyzdravieť.

Napokon Pandion s horkým pocitom, že je úbohá kalika, súhlasil a chytro sa skryl v chatrči, aby nevidel, ako budú odchádzať jeho zdraví druhovia. Keď Pandion osamel, ešte mocnejšie pocítil, ako veľmi treba vyskúšať sily po vydarenom pokuse so sochou učiteľa slonov. Za posledné roky videl toľko umierania a skazy, že sa mu nechcelo pracovať s málo trvanlivou hlinou a túžil vytvoriť niečo z pevného materiálu. Lež taký nemal. A keby sa mu aj také čosi dostalo do rúk, nebolo nástrojov, ktorými by ho spracoval.

Často sa prizeral Jachmosovmu kameňu, ktorý ho predsa len priviedol k moru, ako naivne veril Kidogo, náchylný pripisovať veciam čarovnú moc. Číry, priehľadný kameň vnukol Pandionovi myšlienku vyryť gemu.

Pravda, kameň bol oveľa tvrdší ako tie, čo užívali v Helade a opracovali smirkom z ostrova Naxos^[107]. Vtom si spomenul, že má — ak môže veriť starému náčelníkovi — kamene, ktoré tvrdosťou prevýšia všetko na svete.

Pandion vybral najmenší kamienčok a obozretne prešiel ostrou hranou po okraji belasozeleného kryštálu. Na nepoddajnom hladkom povrchu sa belela čiara. Mladý Helén pritisol silnejšie. Kameň vyryl hlbokú ryhu, tak ako rydlom z čierneho bronzu v mäkkom mramore. Neobyčajná tvrdosť južných kameňov naozaj prevyšovala všetko, čo Pandion doteraz poznal.

V rukách mal nástroje, ktoré mu uľahčia úlohu. Pandion rozbil kamienčok, starostlivo pozbieral všetky črepiny a tvrdou živicou ich prilepil na drevené rukoviatky. Mal teraz desať rydiel rozličnej hrúbky. Čo zobraziť na prekrásnom belasozelenom kameni? Jachmos ho vyniesol zo zrúcanín tisícročného chrámu a Helén ho neporušený priniesol k moru, ktorého symbolom bol v dlhom dusnom zajatí zeme. Nejasné vidiny leteli Pandionovi hlavou.

Mladý Helén odišiel z osady a túlal sa sám, pokým sa nedostal k moru.

Dlho sedel na kameni a vše sa zahľadel do diaľav, vše pozoroval drobné priezračné vlnky, čo mu pribiehali k nohám. Zvečerievalo sa, krátky súmrak zastrel ligot mora, vlny sa neviditeľne pohybovali. Zamatová čierňava bola čoraz hustejšia, ale na nebi sa zažínali nové a nové hviezdy.

Nebeské ohníky, ktoré sa hojdali na vlnách, znova oživili more. Mladý Helén zodvihol hlavu k nebu a hľadal nové, neznáme súhvezdia. Mliečna cesta sa klenula cez celú oblohu takým istým strieborným mostom ako vo vlasti. Trochu nižšie beláskavo svietili dva hmlisté hviezdne oblaky. Vedľa nich sa černela nepriehľadná škvrna, akoby tam kusisko uhlia zatôňovalo všetky hviezdy. Na rodnom severnom nebi Pandion nevidel nikdy nič podobného. Kontrast medzi čiernou škvrnou a bielou hmlovinou bol preň neočakávaným prekvapením. Helén v ňom zrazu uvidel samotnú podstatu južných krajín. Čierne a biele v bezprostrednej a zreteľnej tvrdosti tohto spojenia — to bola duša Afriky, jej tvár; ako ju Pandion pocítil. Čierne a biele pásy na čudných koňoch, čierna koža domorodcov, pomaľované bielou farbou, beľ zubov a očné bielka, výrobky z čierneho a ako perly bieleho dreva, čierne a biele stĺporadie stromov v lesoch, jas stepí a tma lesných húšťav, čierne skaly so žilkami bielych vrstiev kremeňových a ešte mnohé sa mihalo Pandionovi pred očami.

Doma, na kamenistých brehoch Zeleného mora, bolo celkom inakšie.

Rieka života tam neprúdila tak strmo, jej čierne a biele stránky sa nezrážali tak nezakryto.

Pandion vstal. Nedozierny oceán, za ktorým bola jeho Aeneada, oddelil mladého Heléna od Afriky. Zem, ktorú v duchu už dávno opustil, zostala za ním, nevľúdne zahalená nočnými tieňmi hôr. Pred ním na vlnách drobčili odrazy hviezdnych ohníkov a tam, na severe, more splývalo s rodnou Heladou a na jeho brehu bola Tessa. A za návrat do vlasti a za Tessu sa boril s ľuďmi i zvermi, šiel cez krv, piesky, horúčavy a tmy.

Tessa, vzdialená, milovaná a nedostupná, vznášala sa ako hviezdne hmloviny v diaľke, nad morom, kde okraj severného Džbánu sa ponáral za obzor. A tu sa rozhodol. Do kameňa, ktorý je tvrdým symbolom mora, vyryje Tessu stojacu na morskom brehu.

Pandion zlostne zovrel rydlo a rúčka sa mu v mocných prstoch zlomila.

Už niekoľko dní sa skláňal nad Jachmosovým kameňom s búšiacim srdcom, vôľou premáhajúc tvorivé nadšenie. Hneď pevnými ťahmi rysoval dlhé línie, hneď opatrne vyhladzoval drobné hrbolky. Obraz bol čoraz jasnejší. Tessina hlava sa mu vydarila — jej hrdé držanie videl aj teraz tak zreteľne ako vo chvíli, keď sa lúčili na brehu Achelojovho mysu. Vyryl ju do priezračnej hĺbky kameňa a teraz plasticky vystupovala z matne belasého povrchu hladkého ako zrkadlo. Kučery vlasov jej zľahka a voľne splývali na okrúhle plecia. Potom mladý umelec istými ťahmi načrtol jemné línie devinho tela. Kameň okolo kresby vybrúsil, aby postava lepšie vynikla, keď zrazu pochopil, že to vôbec nie je Tessa. V obryse bokov, kolien a hrudi vystúpilo a ožilo telo Irumino a na niektoré črty nepochybne vplývala Niorina krása. Tessin obraz nebol helénskou devou — Pandion vytvoril akúsi abstraktnú podobu. A toľko sa snažil o niečo iné — usiloval sa zobraziť Tessu, živú, milovanú. Napínal pamäť, pokúšal sa zotrieť vrstvu vnemov z posledných liet, kým sa nepresvedčil, že nové zážitky vystupujú tým jasnejšie.

Ešte väčšmi sa zhrozil, keď si uvedomil, že sa mu opäť nepodarilo vdýchnuť dielu život. Keď si postavu iba načrtol, ľahké obrysy žili. Len čo sa pokúsil dať plochej kresbe plastické tvary, živé telo skamenelo, stalo sa studeným a zmeravelo. Nie, nevnikol do tajomstiev umenia. Ani toto dielo nebude živé, nepodarí sa mu vytvoriť, čo zamýšľal.

Vzrušený zlomil rydlo, vzal kameň a obzeral si ho. Nedokáže zobraziť Tessu a prekrásna gema zostane nedokončená. Cez priezračný kameň sa predierali slnečné lúče a napĺňali ho zlatistým odtieňom rodného mora.

Pandion vyryl postavu vpravo pri okraji a ostatnú plochu nechal voľnú. Na kameni, ako na morskom brehu, stála deva s tvárou Tessy, ale nebola to ona. Zápal, s akým pracoval od svitu do mrku, zmizol. Pandion odložil kameň, pozbieral rydlá a vystrel stŕpnutý chrbát. Trpkú porážku miernilo vedomie, že predsa len dokáže vyjadriť krásu — ale aká bola úbohá v porovnaní so živou!

Z neveselých myšlienok ho vytrhol šuhajko, ktorý pribehol s odkazom od Kaviho.: — Bradatý prišiel, máš ísť k rieke, — volal; hrdý na svoje poslanie.

To, že Etrusk zostal pri rieke a volá ho, Pandiona znepokojilo. Ponáhľal sa na breh chodníkom pomedzi kaktusy. Už zďaleka videl na piesočnatom svahu druhov v hlúčku okolo otiepky; tŕstia. Na nej bol ktosi vystretý.

Pandion pomaly pobehol, usilujúc sa nestúpiť na chorú nohu, a vošiel do mlčanlivého kruhu priateľov. V ležiacom poznal mladého Líbyjca Takela, bol s nimi pri nevydarenom úteku cez púšť. Helén si k nemu kľakol. Pred očami sa mu objavila dusná úžľabina, ktorou sa vliekol polomŕtvy od smädu. Takel bol medzi tými, ktorí na čele s Achmim mu priniesli vodu zo vzdialeného prameňa. Iba pred mŕtvym Takelom si Pandion uvedomil, aký blízky a drahý mu je každý druh, s ktorým prežil vzburu a dlhú púť. Zrástol s nimi a nevedel si ani predstaviť život bez nich. Keď vedel, že sú nablízku a v bezpečí, nemusel sa s nimi stretnúť celé týždne, ale teraz ho strata zdrvila. Nevstávajúc uprel na Etruska spýtavý pohľad.

— Takela uštipol had v húštinách, kde sme hľadali čierne stromy, — vysvetľoval smutne Kavi.

— Nepoznám liek, — Etrusk si ťažko vzdychol.

— Nechali sme všetko a prišli sme sem. Keď sme ho vyniesli na breh, už zomieral. Zavolal som ťa, aby si sa s ním rozlúčil… Neskoro… — Kavi nedopovedal, zaťal päste a sklonil hlavu.

Pandion vstal. Takelova smrť sa mu videla nespravodlivá, nezmyselná: nezahynul v slávnej bitke ani v boji so zverou, ale tu, v pokojnej osade, pri mori, ktoré mu sľubovalo zaslúžený návrat po toľkých hrdinstvách a statočnosti na dlhej ceste. To Heléna bolelo najväčšmi. Do očú sa mu nahrnuli slzy. Aby premohol žiaľ, zadíval sa za rieku.

Po oboch stranách piesočnatej plytčiny rástli husté kroviská. Pod horou rástli biele stromy, krivé, hrčovité, s malými listami. Ich konáre obaľovali stuhy jasne červených kvetov. Červené kvety horeli a biele stromy svietili ako pohrebné fakle pri bráne do podsvetia, kam sa už uberala duša nebohého Takela. V rieke sa pomaly valila mútna, olovená voda. Na plytčinách ležali stovky krokodílov. Niekoľko jašterov rozďavilo v spánku široké papule, lemované klinmi strašných zubísk.

Druhovia zodvihli nebohého a mlčky ho niesli do osady. Domorodci sa zbiehali a sprevádzali ich vzrušenými pohľadmi. Pandion išiel vzadu, bez Kaviho. Etrusk sa obviňoval za Líbyjcovu smrť, lebo on si zmyslel hľadať čierne drevo. Kráčal bokom od smutného sprievodu, hrýzol si pery a šklbal bradu.

Aj Pandiona trápilo svedomie, aj on sa cítil vinný. Nadchýnal sa obrazom milovanej dievčiny, keď mal vytvoriť dielo na pamäť bojovej družby ľudí, ktorí prešli cez všetky skúšky, zostali si verní zoči-voči smrti, hladu a smädu za ťažkého pochodu. „Prečo mi to prv nezišlo na um?“ spytoval sa sám seba. Prečo zabudol na priateľstvo, ktoré sa zrodilo v boji za slobodu? Nadarmo ho nepostihol neúspech — bohovia ho potrestali za nevďak… Nech mu je žiaľ ponaučením…

Po oblohe sa rozliezli lilavosivé mračná. V diaľke duto zahrmelo. Blížil sa lejak.

Len čo sa Kavi a Pandion stihli ukryť vo svojom obydlí, z neba sa prevrátila ohromná čaša a hukot padajúcej vody prehlušil hrmavicu. Lejak, ako vždy, čoskoro prestal, rastliny sa trpkasto rozvoňali vo sviežom, vlhkom vzduchu, k rieke a k moru s bublaním stekali nespočetné potôčiky.

Mokré stromy hlucho šumeli vo vetre. Šelestili ťažko a smutne, ničím nepripomínali šelestenie listov za slnečných dní. Kavi sa započúval do hlasu stromov a znenazdajky povedal: — Neodpustím si Takelovu smrť. Som vinný — vybrali sme sa bez skúseného sprievodcu, my cudzinci v tejto krajine, kde nedbajstvo prináša záhubu. Čierne drevo sme nezískali a jeden z našich najlepších leží na brehu pod kopou kamenia… Draho sme zaplatili za moju hlúposť…

Neodvážim sa ísť ešte raz. Nemáme čím zaplatiť Synom vetra.

Pandion mlčky vybral zo svojho vrecúška za hrsť jagavých kameňov a pokládol ich pred Etruska. Kavi prikývol, no zrazu sa mu na tvári objavila pochybnosť.

— A ak Synovia vetra nepoznajú cenu kameňov, môžu ich neprijať.

Ktože počul o takých kameňoch v našich krajinách? I keď… — Etrusk sa zamyslel.

Pandion sa zľakol. Kaviho pochybnosť mu prv ani na um neprišla.

Zabudol, že kupci ich môžu považovať za bezcenné. Ruka vystretá ku kameňom sa mu zachvela. Keď mu Etrusk uvidel na tvári strach, rýchlo doložil: — i keď som kedysi počul, že priezračné kamene, neobyčajne tvrdé, zavše privážali z Ďalekého východu na Cyprus a do Karie a draho ich predávali. Hádam ich Synovia vetra poznajú.

Ráno po rozhovore s Kavim sa Pandion vybral k úpätiu hôr, kde rástli trávovité rastliny so žitými plodmi. Blížil sa čas Kidogovho návratu.

Priatelia ho netrpezlivo čakali. Etrusk a Helén sa s ním chceli poradiť, ako by si zadovážili niečo cenného pre Synov vetra. Etruskove pochybnosti otriasli aj Pandionovým presvedčením o cene južných kameňov a mladý Helén nemal nikde pokoja. Nevdojak zamieril k horám dúfajúc, že stretne oddiel čierneho priateľa. A okrem toho, chcel byť sám, aby mohol porozmýšľať o novom diele, ktoré sa mu črtalo v mysli čoraz jasnejšie.

Nečuje kráčal po tvrdo vyšľapanom chodníku. Už nekríval, vrátila sa mu prvšia ľahká chôdza. Domorodci, ktorých stretával, niesli strapce žltých plodov a priateľsky v úsmeve ukazovali biele zuby alebo mu kývali odtrhnutými listami. Chodník sa skrútol naľavo, Pandion šiel medzi dvoma stenami sýtej zelene, zaliatej zlatým slnečným svitom. V jeho horúcom lesku strojne kráčala akási žena. Pandion poznal Nioru. Zbierala z ťažkých strapcov najzrelšie plody a kládla ich do vysokého pleteného koša. Pandion cúvol do tône pod veľkými listami, cit umelca v ňom utlmil všetky ostatné myšlienky. Mladá žena prechádzala od jedného strapca k druhému, vrtko sa skláňala ku košu a opäť si stávala na prsty, vypäla celé telo a načahovala sa za vysokými plodmi. Po hladkej čiernej koži jej tancovali odblesky slnečného svetla. Niora zľahka nadskočila a celá sa prehnúc, vystrela ruky k hustému zamatovému lístiu. Očarený Pandion sa zachytil o suché steblo — a v hlbokej tíšine hlasno zapraskalo. Žena sa v mihu obrátila a znehybnela.

Poznala Pandiona. Jej telo, napäté ako struna, sa uvoľnilo: Niora si vydýchla a usmiala sa na mladého Heléna. Ale Pandion nič nezbadal. Z pŕs sa mu vydral nadšený výkrik, naširoko otvorenými zlatistými očami hľadel na Nioru, no nevidel ju.

Pery sa mu odchýlili v ľahkom úsmeve. Zmätená žena zaspätkovala.

Cudzinec sa zvrtol a uháňal stade, vykrikujúc neznáme slová.

Pandion znenazdajky čosi objavil. V podvedomí vlastne vždy k tomu smeroval, smerovali k tomu všetky nástojčivé myšlienky a nekonečné úvahy. A nebol by to našiel, keby nebol toľko videl, keby si nebol kliesnil novú svojskú cestu. V tom, čo žije, nemôže byť nič meravé. V živom a krásnom tele nikdy nie je mŕtva nehybnosť, iba pokoj, čiže okamih, keď sa pohyb zastaví, aby ho vystriedal ďalší. Ak ten okamih postihne a prenesie ho na nehybný kameň, potom mŕtve ožije.

Toto teda Pandion uvidel v Niore, keď preľaknutá zmeravela ako čierna socha. Utiahol sa pod strom na opustenej čistine. Keby ho bol niekto zazrel, iste by sa nazdal, že Helén zblaznel: robil prudké pohyby, zohýnal a vystieral raz ruky, potom nohy a sústredene ich pozoroval. Domov sa vrátil iba navečer, vzrušený, so zimnične lesklými očami. Prinútil Kaviho — na jeho veľký údiv — aby sa pred neho postavil a na povel chodil a zastavoval sa. Etrusk spočiatku trpezlivo znášal priateľove rozmary, no napokon ho to zunovalo — poklopal si na čelo a rozhodne si sadol na zem.

Ale Pandion mu ani teraz nedal pokoja, obzeral si ho, obchádzal ho sprava, zľava, kým Etrusk nezačal hromžiť. Prehlásil, že Pandion má doista horúčku a pohrozil mu, že ho chytí a priviaže na lôžko, ak hneď neprestane.

— Hybaj voľakde! — veselo zakričal Pandion. — Nebojím sa ťa, skrútim ťa, že budeš ako zatočený roh bielej antilopy.

Kavi ešte nikdy nevidel priateľa takto vyčíňať. Potešil sa, lebo už dávno si všimol, aký je Pandion skľúčený… Hundral čosi o chlapčiskovi, ktorý si uťahuje z otca, pľasol Pandiona po chrbte. Ten sa odrazu upokojil a vyhlásil, že je strašne hladný. Obaja si sadli k večeri a Pandion sa pokúsil vysvetliť Etruskovi, čo veľkého objavil. Kavi sa o to napodiv zaujímal, dlho sa vypytoval a snažil sa vniknúť do ťažkostí, ktoré sa vynárajú pri pokuse zobraziť živú prírodu.

Odrazu čosi zakrylo záblesk večernej oblohy vo dverách a radostne ich vyrušil Kidogov hlas. Černoch sa neočakávane vrátil a hneď sa rozbehol za priateľmi. Na otázku, či sa im lov vydaril, odpovedal neurčito, vyhovárajúc sa na únavu, a sľúbil, že zajtra im ukáže korisť. Kavi a Pandion mu rozprávali o Takelovej smrti a o Kaviho výprave na čierne drevo. Černoch sa náramne nazlostil, zasypával priateľov nadávkami, kričal, že urazili jeho pohostinstvo; ba Etruska nazval starou hyenou. Napokon utíchol: bolesť nad strateným priateľom premohla hnev. Vtedy sa mu Etrusk a Helén zdôverili, že ich trápi, ako zaplatia. Synom vetra, a prosili ho o radu.

Kidogo vypočul veľmi ľahostajne, neodvetil im na otázky a odišiel.

Zarazení priatelia usúdili že zvláštne černochovo správanie spôsobil bôľ nad Takelovou smrťou. Obaja sa dlho prevracali na lôžku a mlčky rozmýšľali.

Ráno Kidogo prišiel znova. Na dobromyseľnej tvári sa mu zračila figliarska prefíkanosť. Priviedol všetkých Líbyjcov a niekoľkých mladých mužských. Kidogovi rodáci žmurkali na začudovaných cudzincov, hlasno sa chichúňali, šepkali si a nezrozumiteľne na seba pokrikovali.

Nadhadzovali čosi o čarách, ktoré pozná ich kmeň, a tvrdili, že Kidogo vie premeniť obyčajné palice na čierne drevo a slonovinu a riečny piesok na zlato. Všetky tieto nezmysly si cudzinci vypočuli na ceste k domu ich čierneho priateľa. Kidogo ich zaviedol k neveľkému skladišťu. Pomohli mu odvaliť kameň od dverí. Kidogo sa zohol, vošiel dnu a volal priateľov za sebou. Kavi, Pandion a Líbyjci ešte nič nechápali. Stáli mlčky, kým si im oči neprivykli na šero. Potom uvideli niekoľko hrubých čiernych brván, hŕbu sloních klov a päť veľkých košov kopcom naplnených liečivými orechami. Kidogo uprene pozoroval svojich druhov a slávnostne povedal: — To všetko je vaše. Nazbieral to pre Vás môj ľud, aby ste mali ľahkú a šťastnú cestu! Za toto musia Synovia vetra vziať na palubu nie jednu, ale dve desiatky ľudí.

— Tvoj ľud nám toľko daruje ... za čo? — zvolal dojatý Kavi.

— Za to, že ste dobrí, statoční, za to, že ste moji priatelia a pomohli ste mi vrátiť sa, — vyratúval Kidogo a silil sa premôcť vzrušenie. — Ale počkajte — to ešte nie je všetko! — černoch pristúpil ku košom a vytiahol spomedzi nich mešec zo silnej kože, veľký ako ľudská hlava.

— Vezmi! — podával ho Kavimu.

Etrusk vystrel ruku, zohol sa od nečakanej ťarchy a len-len nepustil vrecúško. Kidogo sa rozosmial.

— Čo je to? — spýtal sa Kavi, pritískajúc k sebe ťažký mešec.

— Ty, starý vojak, sa spytuješ? — smial sa Kidogo. — Akoby si nevedel, že len jedno na svete je také ťažké.

— Zlato! — vykríkol Kavi po etrusky, no Kidogo mu porozumel.

— Veru zlato, — prisvedčil.

— Kde si ho toľko nabral? — zamiešal sa Pandion a ohmatával napchatý mešec.

— Namiesto na poľovačku šli sme na zlatonosnú vysočinu. Osem dní sme tam prekopávali a premývali piesok… Synovia vetra vás nedovezú až do vlasti. Tam, na vašom mori sa vám rozídu cesty a každý pôjde domov sám. Rozdeľte si zlato a dobre ho ukryte, aby ho Synovia vetra po ceste neuvideli.

— Kto bol s tebou na tejto „poľovačke“? — vyzvedal sa Kavi.

— Títo všetci. — Černoch ukázal na mládencov, ktorí sa zhŕkli pri vchode.

Natešení, k slzám dojatí priatelia sa hodili k černochom so slovami vďaky. Domorodci v pomykove prestupovali z nohy na nohu a pomaly sa vytrácali.

Priatelia vyšli zo sypárne, dvere privalili kameňom. Kidogo akoby bol zrazu onemel, všetka veselosť z neho vypŕchla. Pandion pritiahol k sebe čierneho priateľa, ale ten sa mu vyslobodil z objatia, položil mu ruku na plece a dlho hľadel do jeho zlatistých očú.

— Ako sa len s tebou rozlúčim, Kidogo? — vzdychol si Pandion nevoľky.

Černochove prsty sa mu zaryli do pleca.

— Boh bleskov vidí, — riekol Kidogo priškrtene, — že by som dal všetko zlato z vysočiny, všetko, čo mám, do poslednej kopije, keby si privolil a zostal so mnou navždy… — Kidogo zmrštil tvár, zakryl si oči rukami. — Ale ani ťa neprosím, — prerývaný hlas sa mu chvel, — v zajatí som pochopil, čo je to vlasť. Viem, nemôžeš ostať — veď vidíš, sám ti pomáham, aby si odišiel… — Tu černoch pustil Pandiona a rozbehol sa k domu.

Mladý Helén hľadel za priateľom a slzy mu zakalili zrak. Za jeho chrbtom si ťažko vzdychol Kavi.

— Príde čas, a aj my, dvaja sa rozídeme, — ticho a smutne riekol Etrusk.

— Naše domovy nie sú od seba tak ďaleko a často tam priplávajú lode, — obrátil sa k nemu Pandion. — Ale Kidogo zostane tu, na hranici Oekumeny.

Etrusk neodpovedal.

Pandion, zbavený starosti o budúcnosť, zahĺbil sa do práce. Náhlil sa — veľkosť priateľstva, zrodeného v boji za slobodu, ho oduševňovala a povzbudzovala. Už vopred videl všetky podrobnosti gemy.

Traja chlapi budú stáť v objatí na pozadí mora, ku ktorému sa prebíjali a ktoré ich zavedie do vlasti.

Pandion sa rozhodol zobraziť na veľkej ploche kameňa troch priateľov — Kidoga, Kaviho a seba v trblietavom, priezračnom svite morskej diaľavy, ktorú modrozelený krištáľ veľmi dobre znázorňoval.

Mladý sochár si urobil niekoľko náčrtov na tenkých doštičkách zo slonoviny, ktoré tunajšie ženy používali pri rozotieraní akýchsi mastí.

Nedávny nový poznatok ho nútil pozerať pri práci na živé telá, ale to nebolo ťažké. Etrusk bol jednostaj pri ňom a Kidogo, tušiac, že onedlho prídu Synovia vetra, nechal všetko a nepohol sa od priateľov.

Pandion ich často žiadal, aby stáli pred ním v objatí a obaja mu so smiechom vyhoveli.

Priatelia viedli dlhé besedy, zdôverovali sa navzájom s najtajnejšími myšlienkami a plánmi, ale hlboko v duši každému trčala ako osteň myšlienka na nevyhnutný rozchod.

Pandion nestrácal ani pri rozhovoroch čas a húževnato ryl do tvrdého kameňa. Niekedy, sa odmlčal a snažil sa zachytiť v črtách priateľov nejakú dôležitú podrobnosť.

Tri mužské postavy boli čoraz živšie. V strede stál vysoký Kidogo, vpravo Pandion, vľavo Etrusk, obaja s kopijami. Kavi a Kidogo boli spokojní so svojou podobou, no presviedčali Pandiona, že seba nezobrazil dobre. Sochár sa len usmieval, to vraj nie je dôležité.

Postavy priateľov, i keď malé, boli veľmi živé, v každej podrobnosti sa zračilo naozajstné majstrovstvo. V Kidogových rukách, zoširoka položených na pleciach Etruskových a Helénových, sa podarilo sochárovi vyjadriť ochranu a bratskú nežnosť. Kavi a Pandion stáli s pozorne, takmer hrozivo sklonenými hlavami, plní napätej ostražitosti mocných bojovníkov, pripravených odraziť nepriateľa. Celá skupina vyvolávala dojem sily a neohrozenosti. Pandion sa usiloval zdôrazniť to najlepšie, čo bolo v ľuďoch, ktorí sa mu na ceste z otroctva stali drahými. Pochopil, že sa mu napokon podarilo naozaj umelecké dielo. Kidogo a Kavi si ho prestali doberať. So zatajeným dychom pozorovali pohyby čarovného rydla. Ich mladý priateľ, odvážny, veselý a chlapčenský, ba aj smiešny pre svoj obdiv k ženám, bol veľkým umelcom! Kidoga a Kaviho to aj tešilo, aj udivovalo.

Pandion vkladal všetku lásku k priateľom do mocného tvorivého poryvu. Už ho nelákal prvotný zámer — zobraziť na kameni Tessu. Tessa, Iruma a Niora, každá z iného plemena, boli sestrami v kráse, ktorá očarúvala u všetkých troch rovnako. No nevedel, či by vedeli byť sestrami aj v ostatnom. Priatelila by sa Tessa s Niorou tak, ako on s Kidogom?

A v priateľstve Pandiona, Kidoga a Kaviho, v družbe so všetkými bývalými otrokmi bolo bratstvo rovnakých myšlienok a snáh, spečatené vernosťou a odvahou. Áno, sú naozajstnými bratmi, hoci jedného nosila čierna mať tu pod čudnými južnými stromami, druhý ležal v kolíske v domci, ktorým lomcovali zimné povíchrice, a tretí vtedy už bojoval na brehu temného mora s krutými kočovníkmi z ďalekých stepí…

Dni chytro plynuli. Mladý Helén odrazu znepokojnel. Prešlo asi pol druha mesiaca a lehota, keď mali prísť Synovia vetra, sa už minula.

V Pandionovej duši sa striedal nepokoj s úľavou — nepokoj preto, že mornári azda ani neprídu, úľava pri myšlienke, že rozlúčka s Kidogom sa oddialila. Neraz nechal robotu — veď už ju takmer dokončil. Zase často chodieval k moru, no rýchlo sa vracal, aby nebol dlho ďaleko od priateľov.

Jedného dňa však v diaľke zahučali hlasy a vzrušené výkriky, akými vznetliví domorodci sprevádzali každú udalosť. Kidogo vyskočil, tvár mu pokryla popolavá bledosť, ba aj hruď mu obledla. Zatackal sa a rozbehol sa ku svojmu domu. Ponad plece zakričal na priateľov.

— Iste prišli Synovia vetra!

Krv zabúšila Etruskovi a Helénovi v sluchách, obaja sa pustili k moru po krátkej cestičke, ktorú Pandion dobre poznal. Na vŕšku zastali.

— Naozaj, sú to Synovia vetra! — zakričal Kavi.

Na brehu ležala tmavofialová tôňa veľkej hory, pretiahla sa do diaľky a zastierala lesk mora. Na sivý piesok už boli vytiahnuté čierne koráby, podobné helénskym lodiam s čeleňami vyklenutými ako labutia hruď. Bolo ich päť, so sklonenými stožiarmi vyzerali ako veľké čierne kačice, čo zaspali na piesku.

Pred korábmi chodili sem i ta bradatí chlapi v hrubých sivých plášťoch, na okrúhlych štítoch sa im poblyskávalo medené vybíjanie, v rukách sa im mihali sekery na dlhých poriskách. Velitelia, kupci a všetci, čo neboli v službe, už odišli do osady. Etrusk a Helén sa zvrtli nazad.

Pri chatrči ich už netrpezlivo vyzeral Kidogo.

— Synovia vetra sú u náčelníkov, — oznámil im. — Prosil som ujca, povie nášmu hlavnému náčelníkovi a ten sám sa dohovorí o vás. Tak to bude istejšie. Pre Synov vetra je nebezpečné pohnevať sa s ním, preto sa o vás postarajú, — černoch sa usmial trpko a neveselo.

Na brehu sa zišli zástupy domorodcov, aby vyprevadili lode. Synovia vetra sa ponáhľali — slnko sa skláňalo k západu a mornári — nevedno prečo — chceli stoj čo stoj vyplávať ešte v ten deň. Koráby boli už naložené a sťažka sa kolísali pri kamenistom brehu. Medzi nákladom ležal aj dar Kidogovho ľudu. Ku korábom bolo treba ísť cez pobrežnú plytčinu po prsia vo vode. Velitelia Synov vetra sa zdržali, pripomínajúc pri rozlúčke domorodým náčelníkom, aby im za rok prichystali čím najviac tovaru, a zaprisahali sa, že si poň prídu v stanovenom čase.

Kavi stál vedľa Kidoga, v jednej ruke držal balík s kožou a lebkou strašného gišu. Na rozlúčku daroval čierny priateľ Kavimu a Pandionovi dva veľké vrhacie nože. Tento vojenský vynález ľudu Tengrely vyzeral ako široká bronzová doštička hlboko rozštiepená na päť hrotov — štyri boli srpovito zahnuté a nabrúsené, na piaty, ponášajúci sa na prst, bola pripevnená krátka rukoväť z rohoviny. Keď zbraň vymrštila obratná ruka, nôž sa so svišťaním zakrútil vo vzduchu a zabíjal obeť z dvadsiatich lakťov.

Pandion sa so stiesneným srdcom obzeral, pozoroval nových sprievodcov a veliteľov. Ich prísne, vetrom ošľahané tváre mali tehlovú farbu, nestrihané brady sa im kučeravili okolo tvárí, v ťažkej knísavej chôdzi a v tvrdých vráskach okolo úst a na čele nebolo ani byľku srdečnosti, akou oplývali Kidogovi rodáci. No aj tak Pandion pre čosi im veril. Možno preto, že Synovia vetra boli tak ako Pandion verní moru, žili s ním v zhode a rozumeli mu. Alebo preto, že Pandion i Kavi stretávali sa v ich reči so známymi slovami.

Synovia vetra ochotne pristali vziať na lode bývalých otrokov za odmenu, ktorú im ponúkol náčelník. Kidogovmu ujcovi Iorumefovi sa dokonca podarilo zjednať o šesť klov a o dva koše liečivých orechov menej. Tento zvyšok naložili na lode ako majetok Kaviho, Líbyjcov a Pandionov. Synovia vetra rozdelili cestujúcich i proti ich želaniu. Na jednom korábe išlo šesť Líbyjcov, na druhom Kavi, Pandion a traja Líbyjci.

Prístav Synov vetra bol neďaleko Brány Hmiel ďaleko od Kidogovej vlasti — najmenej dva mesiace plavby za najlepšej pohody. Kavi a Pandion boli zmätení — nepredstavovali si, že je to tak ďaleko, a len teraz pochopili, že Synovia vetra sú práve takí vynikajúci v boji s morom, ako vládcovia slonov v boji s africkými stepami.

Z prístavu Synov vetra Pandion musí preplávať ešte takmer celé Veľké zelené more, ale to už bolo dva a pol razy menej ako cesta od Kidogových rodných brehov do prístavu. Synovia vetra upokojovali Pandiona a Kaviho, že k nim často prichodia lode Feničanov z Tyru, z Kréty, Cypru a z Veľkého Líbyjského zálivu^[108].

Ale Pandion na to teraz nemyslel. Zmätene pozeral na more, akoby chcel zmerať obrovskú cestu, ktorá ho čaká, a obracal sa ku Kidogovi.

Veliteľ celej výpravy, so zlatou obručou v kučeravých vlasoch, hlasno zakričal a prikázal nastúpiť na palubu.

Kidogo chytil Kaviho a Pandiona za ruky, neskrývajúc slzy.

— Lúčim sa s vami navždy, priatelia moji, — zašepkal. — Tam, v ďalekej vlasti, spomeňte si na Kidoga, ktorý vám bol verný a mal vás oboch rád.

Spomeňte si na naše dni v kemtskom otroctve, keď nám bolo oporou len priateľstvo, na dni vzbury, úteku, na veľký pochod k moru… Budem v myšlienkach s vami. Odchádzate navždy, vy, čo ste sa mi stali drahší ako život. — Černochov hlas spevnel. — Verím, že raz sa ľudia naučia nebáť diaľok. More ich spoji… Ale vás už neuvidím… Môj zármutok je veľký…

— Kidogovo mocné telo sa otriasalo vzlykmi.

Posledný raz sa spojili ruky priateľov — Synovia vetra súrili…

Pandionove ruky sa roztvorili, Kavi sa odvrátil. Etrusk a Helén vstúpili do teplej vody a šmýkajúc sa na kameňoch, ponáhľali sa ku korábu.

Prvý raz po rokoch vystúpil Pandion na palubu. Oviala ho spomienka na dávne dni šťastných plavieb. Ale minulosť sa mu len mihla pamäťou.

Všetky jeho myšlienky sa sústredili na vysokú čiernu postavu, ktorá stála pred zástupom celkom pri vode. Veslá zaplieskali v pravidelnom rytme, koráb vyplával za útesy, Mornári napäli veľkú plachtu a do korábu sa oprel vietor.

Ľudia na brehu boli menší a menší, zakrátko iba malá čierna bodka označovala Kidoga, ktorého priatelia stratili navždy. Padajúci súmrak zahalil breh, iba za kormou sa vľúdne týčil tmavý horský hrebeň. Kavi si stieral nie prvú veľkú slzu.

O Pandionovu tvár zavadil krídlom veľký netopier, ktorý sem zaletel z brehu. Hodvábny dotyk sa zdal Helénovi posledným pozdravom zeme, ktorú opustili.

Pandiona hlboko dojala rozlúčka s čiernym priateľom, s krajinou, kde toľko prežil, kde nechal kus srdca. Nejasne cítil, že tam, doma, v hodinách únavy a smútku, vynorí sa pred ním Afrika, márnivá a krásna najmä preto, že ju stratil navždy… ako Irumu. Opustil všetko, čo sa mu stalo blízke a na čo si zvykol, a tvárou i v duši sa obrátil k Helade, no premohol ho strach.

Čo ho tam čaká po toľkom čase? Ako sa mu bude žiť medzi svojimi — veď sa vráti iný, nový? Koho nájde? A Tessa — ľúbi ho ako prv? Alebo…

Koráby sa kĺzali po vlnách, obrátené čeleňami na západ. Iba keď budú mesiac na ceste, otočia sa na sever — tak vraveli Synovia vetra. Mocný dych oceána strapatil Pandionovi vlasy. Okolo neho nenáhlivo prechádzali námorníci. Synovia vetra, potomkovia dávnych krétskych moreplavcov, sa Pandionovi videli cudzejší ako čierni obyvatelia Afriky. Helén stisol na hrdle zavesené vrecúško s kameňom, na ktorom bola Kidogova podoba, a zamieril k druhom, ktorí sa smutne tisli na cudzom korábe v kúte…

Spoza hôr sa vyhupol pomarančový okrúhly mesiac. V jeho svite bol oceán — Veľká Dúha, ktorá obopína všetky zeme na svete — ako rozrytý čiernymi hlbinami a nad nimi sa vznášali svetlé hrebene vĺn. Malé koráby smelo plávali vpred; vše dvíhali čelá k hviezdnemu nebu a rozprskávali naokolo strieborné kvapky, vše sa prepadávali dolu, do hučiacej tmy.

Pandionovi to pripomínalo vlastnú životnú púť. Vpredu, v diaľke, splývali ligotavé hrebene vodných valov v jedinú svietiacu cestu, hviezdy sa spúšťali nadol a hojdali sa na vlnách, tak ako kedysi pri brehoch vlasti.

Oceán prijal odvážlivcov, niesol ich do nesmiernej diaľavy, domov…

— Videl si, Eupalin, gemu na kameni morskej farby — najdokonalejšie dielo v celej Aeneade, ba po pravde v celej Helade?

Eupalin hneď neodpovedal. Počúval, ako zaerdžal jeho obľúbený kôň, ktorého držal urastený otrok, a pevnejšie si pritiahol plášť z jemnej vlny.

Jarný vetrík v tieni pred domom bol ešte chladný, hoci na sivých úbočiach kamenistých vrchov už zakvitli stromy. Dole ako nežné ružové obláčiky sa rozprestierali háje mandľovníkov, vyššie tmavoružové, takmer lilavé škvrny označovali krovité porasty. Studený vietor z hôr prinášal mandľovú vôňu a letel nad dolinami Aeneady ako posol novej jari. Eupalin zhlboka vdýchol, poklopkal prstom na drevený stĺp a pomaly riekol: — Počul som, vyryl ju Agenorov osvojený syn, ten, čo sa tak dlho kdesi túlal. Nazdávali sa, že zahynul, no nedávno sa vrátil z ďalekých krajín.

— A Agenorova dcéra, krásavica Tessa… Iste si počul aj o nej? Počul som, že sa nechcela vydať šesť rokov a verila, že sa jej milý vráti. A jej otec — umelec — jej dovolil…

— Ja viem, že jej nielen dovolil, ale sám vyčkával po celý čas nevlastného syna.

— Vzácny prípad, keď nečakali nadarmo. Neumrel, oženil sa s Tessou a je vynikajúcim umelcom. Škoda, že si gemu nevidel — si dobrý znalec a ocenil by si ju!

— Počúvnem ťa a zájdem k Agenorovi. Býva pri Achelojovom myse…

— Ó nie, Eupalin, je neskoro! Pomysli si — majster, ktorý gemu vytvoril, daroval ju priateľovi, potulnému Etruskovi. Priviedol ho chorého do Agenorovho domu, vyliečil ho a keď sa svetobežník bral domov, dal mu to, čo mohlo presláviť celú Aeneadu. Etrusk sa mu odvďačil kožou zo strašného škvrnitého zvera, o akom dosiaľ nik nepočul…

— Ako bedár odišiel a tak sa aj vrátil. Či sa vo svete nič nenaučil, keď hocikomu rozdáva drahocenné dary?

— My dvaja ťažko pochopíme človeka, čo bol toľký čas v cudzine. Ja len ľutujem, že gema je pre nás stratená!

Z ruského originálu Na kraju Ojkumeny (sborník Velikaja duga, Molodaja gvardija, Moskva 1956) preložila a upravila J. Jaďuďová.